Drevo je materiál taký srdcu milý, že ho s láskou opracúvali naši predkovia od nepamäti. Je také poddajné a zároveň odolné, že niet žiadnych pochýb o tom, že si našlo svoje miesto v domácnostiach aj mimo nich.
Pastieri na lúkach objavili čaro vyrezávaných palíc či píšťal; azda presne takto si krátili dlhé chvíle pri ovečkách. Naše prastaré mamy miešali tradičné chutné pokrmy ručne vyrezávanými vareškami a v nejednej domácnosti sa deti hrali s vyrezávanými drevenými hračkami. Zo zábavy umenie, z umenia dedičstvo. Tak to už chodí.
Dodnes je rezbárstvo nielen tradičným, ale hlavne obdivuhodným remeslom. Práve preto sa naň pozrieme očami tých najpovolanejších – dvoch ľudí, ktorí práci s drevom zasvätili svoje životy.
Rezbár Peter Šrank: Začnite čím skôr, vytrvajte a nenechajte sa odradiť
Peter Šrank je mladý rezbár z obce Veľký Lapáš pri Nitre. Zaoberá sa výrobou drevených sôch do interiéru aj exteriéru, v jeho bohatom portfóliu nájdete aj betlehemy, lavičky, dekoračné predmety z dreva či originálne kusy nábytku. Ak niekedy budete prechádzať okolo, určite sa zastavte na mieste s veľavravným názvom Dvor u rezbára, kde nájdete úžasné drevené diela viacerých slovenských rezbárov. Práve na tomto mieste – na rezbárskom sympóziu – sme mali príležitosť zoznámiť sa aj s Petrom.
Lásku k drevu prechovával už od detstva. Jeho starí rodičia žili na dedine a práve dedko bol ten, kto do jeho detského sveta priniesol umenie práce s drevom. Podľa Petrových slov bol dedinským „všemajstrom“, opravoval koče, vozy aj sudy, a na prázdninách u neho mal možnosť nielen prácu pozorovať, ale všeličo aj vyskúšať. Talent, ktorý Peter má , si všimli aj jeho rodičia. „Ako jedenásťročný som namiesto vysnívaného hokejistického výstroja dostal od rodičov na Vianoce svoje prvé dlátka a postupne som zistil, že s nimi viem zaujímavo tráviť čas.“
Peter už v mladom veku vedel, že práca s drevom je to pravé. „Na základnej škole som zistil, že môj učiteľ matematiky a výtvarnej výchovy PaedDr. Miroslav Polák organizoval sympóziá. Tam som si uvedomil, že je možnosť tvoriť aj väčšie veci priamo v exteriéri. Tá práca mi učarovala. Pri výbere strednej školy som neváhal, keďže som sa chcel venovať rezbárstvu. Vyštudoval som SOU Š. A. Jedlíka v Nitre, odbor umelecké rezbárstvo. Po skončení štúdia som tam pôsobil dva roky ako majster odborného výcviku.“
Často sa stáva, že človek sa po škole venuje niečomu úplne inému, ale to rozhodne nie je Petrov prípad. Napriek tomu, že v živote vystriedal viacero povolaní, vždy sa srdcom aj rukami vrátil k práci s drevom. „Dnes je rezbárčina pre mňa už nielen koníčkom, ale aj živobytím.“ Okrem drevorezov na želanie pre zákazníkov, ktorým doslova plní priania, sa venuje aj vlastnej tvorbe. „Moja vlastná tvorba je inšpirovaná udalosťami, ktoré prežívame každodenne (dianie vo svete, na Slovensku), mojím osobným prežívaním, predstavami, myšlienkami a fantáziami.“
Nečakanô
Prvým dreveným dielom Petra Šranka bol reliéf Ježiša Krista bez kríža. Dodnes visí v dielni jeho otca.
Sympatického mladého rezbára z Nitrianskeho kraja sme sa opýtali aj na to, ktoré jeho dielo zožalo najväčší úspech. Prezradil nám, že jedna z jeho prác s názvom Posledná večera Pána, na ktorej pracoval celé tri mesiace, sa dokonca objavila v časopise za veľkou mlákou. „To dielo je pre mňa dôležité a veľa pre mňa znamená nielen z hľadiska profesijného, ale aj súkromného. Viera a práca mi dodali silu pokračovať a ísť ďalej. Je to pre mňa symbol nového začiatku.
Tešil som sa aj, že práca mala i mediálny úspech. Vtedy bola u nás aj agentúra Reuters a videl som článok o svojom diele ako o slovenskom unikáte aj v denníku New York Times. Je to najpočetnejšia drevorezba od jedného autora u nás. Súsošie bolo v rokoch 2015 až 2019 vystavené v areáli Nitrianskeho hradu. V súčasnosti ho môžu návštevníci vidieť u nás na Dvore u rezbára v Malom Lapáši, kde je dnes dielo umiestnené z dôvodu jeho komplexnej obnovy.“
Príhoda zo života
„Keď som mal vyrezávať v Jedľových Kostoľanoch na miestnom cintoríne sochu Panny Márie, urobil som jeden rez a socha bola hotová. Tvar rezu v dreve sa totiž podobal na siluetu Ježiša Krista. Brali sme to ako znamenie.“
Alena Mrekajová: Píla nepatrí len do drsných rúk
Keď si v mysli vybavíte motorovú pílu, zaraz je v tejto predstave v rukách statného muža. Ako to už býva, aj u nás je niekto, kto tieto stereotypné predstavy doslova rúca. Alena Mrekajová totiž s pílou nejedného muža zahanbí. Jej rezbárske umenie vás určite nadchne, koniec koncov, nie je náhoda, že za svoju prácu s motorovou pílou si vyslúžila zápis v slovenskej i českej knihe rekordov.
Pýtate sa, ako sa žena dostane k tradične mužskému remeslu? V tom čase 37-ročná Alena Mrekajová pracovala ako esbéeskárka na píle, kde sa s drevom zoznámila. Ako nám povedala, k práci s drevom sa dostala práve tam, a priznáva, že začiatky boli naozaj ťažké, ale vďaka snahe a vytrvalosti sa dnes pozeráme na skutočné drevené skvosty, ktoré vznikajú v jej šikovných rukách.
Takto nám opísala svoje začiatky. „Moje začiatky sú spojené so strážením píly, kde nebola núdza o kúsok dreva. Jeden som zobrala a nožíkom som začala rezať. A čuduj sa svete, onedlho som sa dívala na malý hríbik. Nasledoval ďalší a ďalší, potom som ich začala maľovať. Po hríbikoch prišlo na rad ovocie, takže som si vyrezala banán, jablko, ananás a hrozno. Ako to vyplýva z povahy môjho zamestnania, odvaha mi nechýba, a preto som sa pustila do prvých figúrok. Najskôr to bol snehuliak a potom mikuláš. Od tohto okamihu som vedela, čomu sa chcem vo svojom voľnom čase venovať. Môj manžel vždy odpovedá na otázku, ako som sa naučila vyrezávať, takto: Keď toľko rokov žijete s drevom, tak sa s ním naučíte robiť.“
Šikovná rezbárka z Oravy považuje prácu s drevom za svoj relax, koníček aj povzbudenie. Začínala ako mnohí iní darčekmi pre svojich blízkych, ale časom sa našla v reliéfnej tvorbe. Opýtali sme sa aj na to, kde čerpá inšpiráciu. „Časom som si vymyslela koncept a ten som napĺňala. Začala som sa venovať reliéfom možno aj preto, že v mojej malej dielničke, kde som začínala (pivnica 1,5 x 2 m), som toho viac ani nezvládala. Rezala som obrazy žien a taký bol aj názov mojej prvej výstavy – Ženy mojimi očami –, ktorá bola v susednom Poľsku. Neskôr som svoju tvorbu rozšírila o tvorbu portrétov osobností. Dnes mám desiatky reliéfov osobností a niektoré už zdobia aj autogramy zobrazených osobností, ako napríklad Dary Rolinsovej aj Lucie Bílej, a mám rozpracované aj ďalšie podpisy, ale nebudem prezrádzať. Tieto osobnosti ste mohli vidieť na výstave, ktorá bola v Dolnom Kubíne. Od toho času pribúdajú ďalšie a ďalšie.“
Autorka výnimočných diel navyše priznáva, že najväčšou výzvou sú pre ňu portréty, ktorým sa venuje už tri roky, keďže ide vždy o konkrétnych ľudí, a ručne vyrezávané funkčné fajky zo špeciálneho dreva briár. Odhodlaná a veľmi zapálená rezbárka, ktorá miluje výzvy, je inšpiráciou pre mnohých ľudí, ktorí by sa radi začali venovať tomuto vznešenému remeslu. Každému, kto by sa drevu chcel venovať, odkazuje, „aby bol ako to drevo – živý, aby rástol za každých okolností, prinášal teplo a radosť a hlavne aby sa nikdy nevzdával. Naučiť sa dá všetko, ale tí, čo majú talent, to majú trochu ľahšie. Bude sa to zdať ako banalita, ale pri drevorezbárstve je najdôležitejšie ostré dláto. Bez toho to ide naozaj veľmi ťažko“.
Príhoda zo života
„Jedného dňa za mnou prišla istá pani, ktorej sa v záhrade jej letnej chaty zlomil strom. Požiadala ma, aby som jej do kmeňa vyrezala plastiku matky s dcérou. Keď som však dokončila tvár matky, pre hnilobu v dreve tvár odpadla, napokon teda zostala v kmeni len tvár dievčaťa, podopierajúceho si hlavu. Vtom nás búrka vyhnala do bezpečia chaty, kde sme cez okno obdivovali výtvor. Hľadiac na kmeň, utrúsila som poznámku: Tá socha vyzerá ako anorektička. Majiteľka sa rozplakala a vyrozprávala mi skutočný dôvod jej nápadu na sochu. Malo ísť o pamiatku na ňu a jej dcéru, ktorá skutočne na anorexiu zomrela. Táto zvláštna historka spojila naše životy a stali sme sa priateľkami na život a na smrť.
Jedného dňa pri návšteve jej chaty som sa rozhodla, že zarastenú záhradu pokosím krovinorezom. Z ničoho nič začali odlietavať kusy kahancov a kvetov. Všetko sa mi prepojilo, až keď som v tráve zbadala malý drevený krížik – bol to pomník jej dcérky. A áno, stále sme úžasné kamarátky.“
Ako hovorí slovenské úslovie: Na tvrdé drevo tvrdý klin. A tak to aj je. Ak sa rozhodnete s drevom pracovať, určite zistíte, že potrebujete veľkú dávku odhodlania a trpezlivosti. A tá bude vaším klinom. Na to, aby človek začal a možno objavil svoj talent a budúcu záľubu (alebo aj oboje), stačí dlátko, kladivko a kus dreva. Ak, naopak, budete patriť medzi obdivovateľov tohto vznešeného umenia, nezabudnite, že sa hovorí, že drevo lieči. Aspoň sa ním teda obklopte vo svojich interiéroch alebo záhradkách. Napríklad aj takými krásnymi predmetmi, aké vyrábajú naši rezbári. Máte doma nejaký z originálnych ručne vyrábaných drevených kúskov či vás azda k niektorým z nich viaže silné puto? Máte doma dokonca niektoré z drevených diel vyrobených vlastnými rukami? Podeľte sa s nami v komentároch.
