Verše z básní, ktoré musí poznať každý hrdý Slovák

Autor: Redakcia
kava-orchidea-kniha-basen-pismo-orechy-stol-okuliare

Tak ako má anglická literatúra svojho Shakespeara, grécka literatúra svojho Homéra s dielami Ilias a Odysea, tak my máme napríklad Sama Chalupku a Mor ho!, Slávy dcéru či Jesennú lásku. Naša literárna kultúra je bohatá na diela. Mali sme tú česť mať mnoho básnických velikánov, ktorí písali o láske k slovanskému národu, láske k vlasti, láske k milej. Väčšinu ich diel tvoria lyrickoepické básne, čo znamená, že majú aj dej a zväčša sa rýmujú. Mnohé diela vznikli v ťažkých časoch slovenského národa, keď sme bojovali za oslobodenie. Básne si automaticky spájame s láskou, so vzťahmi, ale pred tým, ako nadobudli zväčša charakter vzájomných vyznaní lásky a preukazovania citov, mali vyjadrovať aj nesúhlas so zriadením vlasti, s nadvládou, útlakom, povzbudzovali k spravodlivosti, mali silný odkaz pre nebojácnosť a odvahu bojovať za slobodu, opisovali lásku ku kraju a pozdvihovali vernosť vlasti.

Prvou slovanskou básňou vôbec bol Proglas, čo bol zároveň predhovor k slovanskému prekladu evanjelia. Vznikol v stredoveku. Stredoveká slovenská literatúra sa opierala o rétoriku, veľkú ornamentálnosť a vyzdobenosť vo výraze.

proglas-predhovor-evanjelium-uryvok

Medzi prvými bol Martin Rakovský ako najvýznamnejší humanistický básnik 16. storočia, ktorý písal o spoločenských vrstvách v štáte, o svetskej vrchnosti. Predstavil model spravodlivého panovníka a vyzdvihol poctivú prácu roľníkov a remeselníkov. Poukázal na to, že hlavnými príčinami rozpadu štátu sú krutovláda, nespravodlivosť a neschopnosť panovať. Jakub Jakobeus ako ďalší významný slovenský básnik 16. storočia prišiel do Uhorska v roku 1624, pričom prešiel cez Žilinu do Trenčína.

Vedeli ste, že?

Už v tom čase bol známy ako vynikajúci básnik, autor latinskej príležitostnej poézie, ktorá dodnes patrí medzi skvosty českej latinskej humanistickej poézie. Predovšetkým jeho epitalamiá sú zaujímavou ukážkou latinských príležitostných svadobných básní. Opieral sa o biblické i antické vzory, ale zároveň v nich rezonovali vtedajšie zvyklosti a spoločenské pomery. Jakobeus v nich naznačil aj schopnosť nielen dokonale napodobniť veľkých antických básnikov, ale prejavil aj určitý subjektívny autorský postoj. (Zdroj: Slavica Litteraria – Eva Tkáčiková)

Napísal Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa, kde národovlasteneckými myšlienkami signalizuje prebúdzanie slovenského národného povedomia a vtedajšieho meštiactva.

Slovenská baroková poézia

Rozmáhala sa od 16. do 18. storočia, keď kruté vojnové pomery nahlodali dôveru v ľudské sily a ožobračovali ich smutné dôsledky vojen ako hlad, epidémia a mor. Jedným zo známych básnikov tohto obdobia bol Peter Benický. Jeho tvorba bola na prechode od renesancie k baroku. Dotýkal sa ľudských chýb, mnohokrát moralizoval. Zamýšľal sa nad vrtkavosťou šťastia, vyjadroval kladný postoj k učeniu a pracovitosti a podnecoval do vlastného uvažovania.

Hugolín Gavlovič chce v diele Valaská škola mravúv stodola čitateľa vyškoliť v životnej múdrosti a skúsenosti. Písané bolo v bohemizovanej slovenčine. Matej Bel ako polyhistor napísal mnoho vedeckých článkov a diel vo viacerých jazykoch. Venoval pozornosť historicko-zemepisným, hospodárskym a spoločenským otázkam.

hugolin-gavlovic-kniha-zbierka-basen-moralka

Klasicizmus 20. rokov 19. storočia zahrňuje Slávy dcéru

V tomto období prichádza nová generácia, ktorá sa sformovala v duchovnej a politickej atmosfére napoleonskej Európy. Anton Bernolák svojím dielom Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách predstavoval krok ku kodifikácii spisovnej slovenčiny. Jozef Ignác Bajza sa zase venoval nábožensko-výchovným prácam a vznikol román René mláďenca príhodi a skúsenosťi, kde opisuje cesty a zážitky Reného, syna bohatého benátskeho kupca, a jeho učiteľa a ich skúsenosti z krajín.

Významným dielom od Jána Kollára je báseň Slávy dcéra. Ospevuje Mínu ako symbol krásy alebo vyslovuje vlastenecké myšlienky. Najsilnejším miestom básne je Predspev, kde predstavuje pôsobivú elégiu nad slovanskou minulosťou, v ktorej zvíťazilo násilie nad spravodlivosťou. Bohyňa Sláva predstavuje slovanstvo a sťažuje sa, aké krivdy museli v minulosti Slovania pretrpieť. V obraze Mína vystupuje ako stelesnená cnosť krásy a umu všetkých slovanských diev, oproti tomu stojí Mína ako milenka básnika vo veršoch. Prejavil tu svoj silný ľúbostný cit, čo bol na danú dobu jedinečný básnický prejav, ktorý pramenil z hlbokého Kollárovho citu, a taktiež to poňal ako modernú subjektívnosť v prejave. Ikonickým veršom rozlamuje svoje srdce na dve polovice:

Mlčím, váham – vtom do hrude ruku vnorím,
srdce vyrvem z nej a rozlomím:
„Berte!“ vravím. „Vlasti pol, pol tebe, Mína.“

Kollár vytvoril ideál slovanskej devy, ktorá ho sprevádza po slovanských krajoch.

Ai, zde leží zem ta před okem mým selzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled.
Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.
Však času ten horší je člověk, jenž berlu železnou
v těchto krajích na tvou, Slávie, šíji chopil.

silueta-zena-postava-dama-dievca-zapad-slnka-vlasy

Obdobie romantizmu na čele s Ľudovítom Štúrom

Osemnáste a devätnáste storočie sa prelínali s preromantizmomromantizmom, do ktorého patril veľkým počtom tvorby Ľudovít Štúr. Napísal mnoho diel, básní a básnických zbierok o láske k vlasti. Ako vedúca osobnosť slovenského života poukázal spisom Nárečja Slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí či Náuka reči Slovenskej na to, že za samostatný národ možno považovať iba celok, ktorý má jazykovú, duchovnú a materiálnu svojbytnosť. Jednou z básnických zbierok sú aj Dumky večerní, kde opisuje romantický smútok prameniaci z rozporu medzi snom a skutočnosťou:

Samoten v háji, kde hlasu nehlesne,
zamyšlen sedě, v myšlénkách se tratím;
na nebi modrém slunce k horám klesne
a již jen z dálky lístků skulinami
hledí do háje, kde čas sobě krátím;
vánky šumivé mdlejí dolinami,
sedají do hor, kde jich lůžko bývá;
a vše již tmavým rouchem se odívá.

Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu!

Samo Chalupka – Mor ho! Je to najikonickejšia báseň vôbec, keď hovoríme o klenotoch slovenskej poézie. Ide o námet z čias rímskeho panstva. Cisár Constantinus si chcel podrobiť odbojné kmene Lemiakov. Chalupka ich pokladal za Slovákov a preniesol na nich ideálne ľudské vlastnosti. Cisár neuznáva ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Nasleduje slovanská odveta, nebojácny útok junákov na cisára a jeho vojsko. Zahanbený cisár si prezerá hromady svojich mŕtvych vojakov. Hrdina je teda jasný – slovenskí junáci, ktorí hoci zomierajú, hynú ako víťazi. Chalupka zdôrazňoval rovnosť človeka s človekom, národa s národom. Túto báseň napísal po revolúcii v roku 1848. Je dynamická, plná napätia, používa hyperbolické výrazy, ktoré vyvolávajú neochvejnú silu.

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.

Nečakanô

Na školách sa môže Mor ho! chybne vysvetľovať ako opisovaný boj Slovanov počas príchodu Maďarov, čo nie je pravda. Príbeh sa týkal Rimanov a na druhej strane kmeňa, ktorý bol opisovaný ako slovanský. Báseň v sebe nesie symboliku boja za demokraciu. (Zdroj: zaujimavosti.net)

Dielo Duma bratislavská od Janka Kráľa je príležitostná báseň, ktorá bola ako prvá napísaná v štúrovskej slovenčine. Je reakciou na suspendovanie Štúra z katedry, pričom Kráľ ho opísal ako „záhorského šuhaja“.

Ten prešporský zámok pekný murovaný –
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Tí nádherní páni pilnú radu majú,
že oni povestný Dunaj zahatajú;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“

bratislavsky-hrad-bratislava-historicka-cast-hlavne-mesto

Prvá báseň, kde je láska k vlasti pretkávaná aj láskou k žene

Štúr v tom čase vyčítal Sládkovičovi, že nepíše o vlasti, ale o láske k žene. Andrej Sládkovič napísal ľúbostnú báseň pre svojumilú s názvom Marína, ktorá má dve veľké časti. Prvou je nešťastná láska k Márii Pišlovej a v druhej láska nadobúda nadosobný, spoločenský charakter. Vyslovuje ideál krásy, spoznáva, že život je nekonečná premena, a ľúbostný cit zamieňa s mladosťou ako stavom duše. Mladosť môže pomôcť človeku uskutočniť túžby, zmeniť skutočnosť. V závere spomína na krásnu lásku, ktorá sa nekončí, pretože poslaním človeka je vyplniť život krásou.

Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!

Ján Botto a jeho Smrť Jánošíkova poukazujú na Jánošíka ako na predstaviteľa mladosti a slobody. Botto neupriamuje pozornosť na jeho skutky, ale vyjadruje svoje pocity a ľútosť nad ťažkým osudom poddaných. Tieto verše poznáte iste aj zo školských čias:

Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? – dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier,
akoby ich bola mala jedna mater; jedna mater mala.

terchova-janosik-dieva-priroda-kopce-obloha
Čistá príroda Terchovej, rodiska Juraja Jánošíka

Ján Pallárik písal rôzne veselohry ako Inkognito či Drotár, no najznámejšia je Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, ktorú môžeme vidieť aj ako filmové spracovanie s výborným Michalom Dočolomanským. Ide o zámenu postáv, ktorá je previerkou lásky, keď si hlavní hrdinovia vymenia postavy a v závere sa nachádzajú. Pavol Országh Hviezdoslav v Hájnikovej žene vytvára ideu epického básnického diela. Hviezdoslav sa nevteľuje do postáv ako do ideálov, ale do postáv obrazov konkrétnych živých charakterov, do ich jedinečného životného osudu.

Martin Kukučín napísal dielo Rysavá jalovica, v ktorom spoznávame Adama Krta, kapčiara malej postavy z Adamoviec. Kukučín sa zaoberá obyčajným, prostým ľudom. Zdôrazňuje ľudskosť, lásku a dobrotu, ale na druhej strane kritizuje alkoholizmus a jeho dôsledky.

„Chodil Trnka po okolitých dědinách, pochodil všetky krčmy i gazdovské domy, vypytoval sa ľudí, či nevideli takého a takého malého chlapca s čugaňou v ruke, s krivou nohou. Ukazoval im, aká je jeho chôdza, ako padá na jednu nohu a ľavou rukou zametá. Ľudia sa smiali, že takú potvoru nikdy nevideli. No Krta nič a nič, akoby bol vliezol do zeme.“

Jozef Gregor Tajovský otvoril dvere pre Ženský zákon, kde sa vedie spor medzi dvomi matkami, z ktorých každá si chce presadiť svoj názor. Miško Malecký a Anička Javorková si dajú sľub vernosti pred Miškovým odchodom na vojnu, no dve matky sa medzi sebou nevedia dohodnúť – každá verí vo svoju spravodlivosť. Nakoniec však víťazí zdravý rozum. Božena Slančíková Timrava v diele Ťapákovci stavia konflikt na protikladnom vzťahu medzi Iľou kráľovnou, usilujúcou sa zmeniť zaostalý život ťapákovskej rodiny, a ostatnými členmi rodiny vrátane jej muža Paľa.

Medzivojnové obdobie roku 1917

Predstaviteľom poézie tohto úseku je aj Martin Rázus. Do literatúry vstúpil zbierkami Z tichých a búrnych chvíľ (To je vojna!, Hoj, zem drahá). V zbierkach nájdeme vlastenecké a protivojnové básne.

Ján Smrek vo svojom diele Básnik a žena ukazuje nielen ľúbostnú báseň, ale hlavne oslavu ženy, lásky a života. Inšpiráciou sú pre neho ženy. Stotožňuje ich s láskou a považuje za cieľ či už v živote, alebo v tvorbe.

Jozef Mak, dielo Jozefa Cígera Hronského, je fatalistický osudový román. Poukazoval na človeka milión a na vplyv nešťastia vojny na dedinského človeka. Jozef Mak je človek, ktorý sa narodí za bežného dňa, nikto si ho nevšíma, a keď už, iba mu zle robia. Chce sa však vzoprieť osudu a niečo dokázať. Hronský ho vykreslil ako človeka, ktorý vydrží všetko.

„Trp Jozef Mak. Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete len obyčajný Jozef Mak.“

Margita Figuli a Tri gaštanové kone

Táto novela je jedným z najznámejších diel slovenskej literatúry a naturizmu. Striedajú sa v nej konflikty s prírodou s konfliktmi s civilizáciou. Čistá láska nakoniec napriek všetkým okolnostiam vyhráva. Mravná čistota a hrdinstvo. Kone zohrávajú úlohu prírody, ktorá je v živote človeka nevyhnutná. Je to príbeh dvoch ľudí, ktorí prekonávajú mnohé prekážky, kým dôjdu k spoločnému šťastiu. Gaštanový kôň symbolizuje bujnú mužskú silu.

Je vôbec niekto, kto by nepoznal báseň Ranená breza od Márie Rázusovej-Martákovej a nevedel zarecitovať úryvky?

Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“

Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj… umieram!“

breza-les-listy-ranena-breza-priroda

Slovenská literatúra po roku 1945, staršia generácia básnikov

Milan Rúfus písal často o svetskej aj božskej láske, písal o ľudskosti a hľadal pravdu. Jeho verše boli zrozumiteľné, plné viery, pokory a skromnosti. Najznámejšie sú jeho zbierky Modlitbičky, ale aj zbierky Báseň a čas a Vernosť.

Nečakanô

Za svoju celoživotnú tvorbu bol od roku 1991 trikrát navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru, ktorú sa mu však nepodarilo získať. Jeho tvorba bola úprimná a vyznáva sa v nej zo svojho vzťahu k umeniu. (Zdroj: vtedy.sk)

Miroslav Válek svojou zbierkou Dotyky prináša iný typ básní – hovorí o láske, prihovára sa skôr mladému publiku. Básne sú plné lásky a zamyslenia nad jej formami. Jesenná láska je súčasťou básní, ktorú si môžete pamätať zo školských čias aj ako ju krásne zaspieval Miro Žbirka.

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše.
Pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,
chcel by mať jedno pre seba, je mu jedno aké.
Možnože iba obrázok, možno tôňu iba.

Daniel Hevier je nielen básnik, ale aj prozaik, dramatický autor, esejista, prekladateľ, editor a textár venujúci sa tvorbe pre deti i dospelých od konca 70. rokov.  Daniel Hevier tvrdí, že bez čitateľa by bol spisovateľ mŕtvy, lebo by ho nemal kto čítať. Musel by písať len sám pre seba a to by bolo smutné. Takže všetko, čo robí, robí pre čitateľov.

Ladislav Mňačko bol aj reportérom a dokonca ho prirovnávali k Hemingwayovi. Priniesol dve veľdiela – Smrť sa volá Endgelchen, kde opisuje tému vojny, prírodu a bojuje proti fašizmu.

Ako chutí moc je zase románový pamflet, otrasné podobenstvo o tom, akú hypnotizujúcu moc môže mať totalitný režim. Fotograf Frank sa na pohrebe svojho bývalého priateľa, v posledných rokoch života komunistického funkcionára a morálnej trosky, zamýšľa nad tým, čo je to moc a čo je jej dôsledkom.

Nikdy sa nekončiace spisovateľské bohatstvo

Medzi mladšie veľké diela patrí napríklad Tisícročná včela od Petra Jaroša. Tak ako včela robí svoju prácu, tak i človek vykonáva každodenne svoju robotu, ktorá ho živí. Každý deň umiera človek, tak ako včela, ale narodí sa druhá, mladšia generácia a pokračuje v práci. Je to krásne pripodobnenie aj k básnikom a literátom, ktorí taktiež ako tieto včely umierajú a prichádza nová generácia spisovateľov, ktorí sa nám prihovárajú a majú veľkú moc vytvárať poéziu a prózu, ktorú nám posúvajú ďalej. A stále sa tak môžeme obohacovať o nové myšlienkové prúdy a odovzdávať našim deťom odkaz o živote, ktorý sme žili.

Slovenskú kultúru netvoria len naše nedobytné hrady, prepracované kroje alebo famózne ľudové piesne. Básne či literárne diela sú neraz opomínané a väčšina z nás ich kvalitu nevedela oceniť predovšetkým v školských laviciach. Slovenská poézia a próza sú súčasťou našej identity, a to v minulosti, dnes a aj v budúcnosti. Chráňme si ich.

Na ktoré zo slovenských literárnych diel neviete zabudnúť a pokladáte ich za náš skvost? Podeľte sa s nami v komentároch.

Načítava

Mohlo by vás zaujímať

6

Ján Bortník 22. júna 2020 - 17:31

Keď som mal 9 rokov ešte sme na mali elektrinu, keď som mal 13 rokov už sma mali televízor od suseda, lebo on nemal signál, keď som mal18 rokov, už sme mali aj druhý program,, keď som mal 33 rokov mali sme už farebný televízor, keď som mal 40 rokov mali sme 13 programov až dovtedy som sa celý týždeň tešil na NEDEĽNÚ CHVÍĽKU POÉZIE. Potom vysielanie zmodernizovať a zrušili nám ju. Nikdy nezabudnem na fantastický spracované rozhlasové hry pre dospelých i mládež, nedeľné ranné rozprávky, pondelkové inscenácie.. a mnoho iného. Vráťme sa k tomu.

Odpovedať
Redakcia 24. júna 2020 - 10:26

Ďakujeme vám pekne za takéto krásne spomienky, radi sme si zaspomínali s vami. Áno, boli to nádherné časy. Ale aj v dnešnej dobe si vieme vypočuť alebo pozrieť naše slovenské rozprávky – vďaka RTVS – aj v rozhlasovej podobe, aj v televíznej. Je to aspoň taká malá náplasť 🙂

Adriána z tímu slovander

Odpovedať
Viera Sedláková 18. apríla 2021 - 20:15

Dobrý deň. Prosím o pomoc s identifikáciou autora básne „Živá rozprávka“, prípadne jej celého znenia. Učila sa ju moja mama ako malé dievča v 1.triede, tzn.približne v roku 1935. Úryvok: „Otcovské role, ako l’úbim vás! V posvätnú chvíl’u vraciam sa k vám zas; a vaša náruč voniaca a mäkká má privíta po cestách do ďaleka.“ Mama už zomrela a chcela by som sa na jej pamiatku tu báseň tiež naučiť – ako ona. Ďakujem za pomoc. Prajem pekný deň. Viera Sedláková

Odpovedať
Redakcia 18. mája 2021 - 11:26

Dobrý deň, pani Sedláková,

skúšali sme po básni pátrať, no zatiaľ neúspešne. Pokúsime sa ozvať Jazykovednému ústavu Ľudovíta Štúra, či by nám vedeli s vašou otázkou pomôcť. Budeme vás informovať.

Adela z tímu Slovander

Odpovedať
Ľubica Jenčíková 27. februára 2023 - 20:12 Odpovedať
Redakcia 17. marca 2023 - 9:16

Dobrý deň, pani Ľubica,
ďakujeme pekne 🙂

Prajeme všetko dobré.

S pozdravom,
Dáša z tímu Slovander.

Odpovedať

Pridať komentár

Sledujte náš Instagram