Slovenskí autori a ich diela, ktoré zmenili pohľad (nielen) na literatúru

Autor: Redakcia

Literatúra je odjakživa zrkadlom doby, z ktorej pochádza. Nájdeme v nej mnoho vtedajších názorov a postojov ako autora, tak i spoločnosti. V histórii Slovenska hrá bezprostredne jednu z najvýznamnejších rolí – naši spisovatelia sa nikdy nebáli vzoprieť konvenciám, rúcať zaužívané štandardy a povedať i to, čo sa iní ľudia povedať báli. Mnohých za to neminula kritika či dokonca zákaz vydávania, no práve tým, že sa rozhodli ísť proti prúdu, sa zároveň stali inšpiratívnymi a zmenili viac ako len nazeranie na literatúru.

Janko Kráľ a jeho Duma bratislavská

Štúrovci sa zapísali do dejín politickou činnosťou aj umením. To, že sú tieto dve veci často neoddeliteľné, vidíme aj na živote a dielach Janka Kráľa. Keď v roku 1842 začal navštevovať evanjelické lýceum v Bratislave, zoznámil sa so štúrovcami, čo naštartovalo i jeho básnickú kariéru. Svoje prvotiny síce písal v češtine, no stal sa jedným z prvých spisovateľov, ktorí začali aktívne používať štúrovskú slovenčinu v písanej podobe.

Keď boj za spisovný jazyk a samostatnosť Slovákov čoraz viac silneli a na konci roka 1843 vyvrcholili odvolaním Štúra z pozície zástupcu profesora, bol to práve Janko Kráľ, kto neváhal a okamžite podnikol prvé kroky na vyjadrenie jasného nesúhlasu. Výsledkom bola báseň s názvom Duma bratislavská, vôbec prvá báseň napísaná v štúrovskej slovenčine.

Zaujímavô

Janko Kráľ je mnohými považovaný za najrevolučnejšieho zo štúrovských básnikov, jedného z najradikálnejších. Vypovedajú o tom jeho činy a schopnosť nebáť sa prejaviť svoj názor. Nebál sa dokonca kritizovať ani Slovenskje národňje novini, aj keď vedel, že tým ovplyvní svoj vzťah s Ľudovítom Štúrom. V marci 1848 vyvolal spolu s Jánom Rotaridesom ľudové povstanie proti feudálom a ani to, že bol na istý čas väznený, ho nezastavilo v jeho ďalších revolučných činnostiach a v roku 1849 sa opäť zúčastnil na povstaleckých bojoch ako kapitán dobrovoľníkov.
Národnú kultúrnu pamiatku pomník Janka Kráľa nájdete v bratislavskej mestskej časti Petržalka v Sade Janka Kráľa

[…] Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno,
či nás i znivočia — veď padneme vedno!“
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú;
ale srdce berú slovenskému kolu;
všetko tak nechali, ale srdce vzali,
prešporskí šuhaji na ľade ostali.
Prešporskí šuhaji plačú na rok nový,
vytínajú kríček, pekný kalinový,
vytínajú kríček s koreňom zo zeme:
„Akože my potom, siroty, budeme!“ […]

Príležitostná báseň poukazuje a vyzýva na súdržnosť Slovákov, na nutnosť držať spolu, no zároveň kritizuje tých, ktorí majú kopu rečí o boji, ale keď je naň najvyšší čas, zo strachu sa stiahnu. Okrem toho opisuje aj protestný odchod 22 študentov z lýcea, ktorého súčasťou bol aj sám Janko Kráľ. Úryvok básne hovorí konkrétne o prepustení Štúra v podobe „vzatia srdca“ či „vytínania kríčka“, ktoré sa stalo 31. decembra 1843. Janko Kráľ naznačuje, že odchodom Štúra sa z nich stávajú siroty, a v ďalších veršoch burcuje ľudí do akcie.

Budova Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši

TIP

Janko Kráľ pochádza z Liptovského Mikuláša, kde môžete navštíviť aj jeho reinštalovanú pamätnú izbu. Ak plánujete výlet s deťmi, v tomto meste na vás čaká i Galéria Ilusia – svet optických klamov. V zimných mesiacoch si môžete zalyžovať v skicentre Opalisko, v tých teplejších zase navštíviť Zookontakt pri Tatralandii.

Ivan Krasko a jeho Nox et solitudo

Od národnej tematiky, buditeľských motívov a bojov za slobodu sa presúvame do subjektívnej roviny poézie. Pocity, túžby, melanchólia a symbolizmus tvoria základ slovenskej literárnej moderny, prezývanej aj Kraskova básnická škola. Ivan Krasko študoval v Rumunsku a Česku, kde sa dostal do kontaktu so zahraničnou literatúrou. Ovplyvnili ho najmä českí a francúzski symbolisti, ktorých štýl sa snažil pretaviť do slovenského jazyka.

V básňach vyjadroval smútok, samotu, sklamanie z lásky či z chladnej spoločnosti, zápasy s vierou. Osobný a intímny pohľad do básnikovej duše postupne oslovoval čoraz širšie publikum – Krasko preniesol do slov pocity, ktoré prežívali aj mnohí iní, no nedokázali ich vysloviť alebo pomenovať. Príkladom je aj jeho debutová zbierka básní Nox et solitudo (Noc a samota).

Ivan Krasko svoje básne publikoval aj pod pseudonymom Janko Cigáň alebo Bohdana J. Potokinová | Zdroj: Eva Drobná, Balneologické múzeum Imricha Wintera

Balada

Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme,
za prítmia, za šera,
verili, že snáď k večeru
vráti sa dôvera.

A celý, celý deň sme sami šli,
v dôvere, bez oddychu,
dúfali, že snáď unavení
skrotíme krutú pýchu…

A večerom dvá spolu došli sme,
bez viery, nesvojskí –
a jedno srdce skučalo
po psovsky, po psovsky…

Kraskove básne sa vymykali z dovtedy „zaužívanej“ poézie. Dôvod bol prostý. Rozhodol sa, že prepožičia svoj jazyk na vyslovenie toho, čo si mnohí myslia a cítia. Nestavia sa do pozície „burcovača“ či vychovávateľa národa, nie je jeho hlasom, ale ponúka vlastnú vnútornú výpoveď, spoveď jednotlivca, s ktorou sa môžu ľudia stotožniť. Aj oni totiž riešia všednosť života, skepsu, opustenie milovanou osobou, odlúčenie od domova, spytujú si svedomie či prehodnocujú život, aj oni vedú rozhovory vo svojej hlave.

Kraskova intímna lyrika bola veľmi úprimná, hoci osobné prežívanie ukrýval do symbolov a metafor. Ľudia však túžili po úprimnosti, po autenticite, páčilo sa im, že existujú i autori, ktorí sa sústreďujú na svet jednotlivca, nielen na svet spoločnosti. Ako sám Krasko napísal: „No nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo; obchádzaj krasomluvu jako mor a vyhoď z textu slovo jalové; nech hudbou zneje každý malý verš, obrazom blýska každé slovíčko…“

Pamätná izba Ivana Kraska v Piešťanoch | Zdroj: Eva Drobná, Balneologické múzeum Imricha Wintera

TIP

V okolí Lukovíšť, rodiska Ivana Kraska, nájdete miesta, ktoré stoja za návštevu. Turistický výlet si môžete dopriať napríklad po náučnom chodníku Drienčanský kras. Rozhľadňa na Maginhrade v Nižnom Skálniku vás poteší krásnymi výhľadmi, o ktoré nebude núdza ani medzi obcami Vyšná a Nižná Pokoradz, kde sa nachádza zaujímavý kamenný útvar Kamenný Janko a tiež Pokoradzské jazierka.

Rudolf Fabry a jeho Uťaté ruky

Aj keď spomínaní spisovatelia vynikali nekonvenčnosťou, Rudolf Fabry bol skutočným bohémom a excentrikom. Písať začal už počas svojich štúdií na gymnáziu a neskôr odišiel na vysokú školu do Prahy. Práve tam sa po prvýkrát stretol s prebúdzajúcim sa umeleckým smerom surrealizmom v ČSR (v západnej Európe už niekoľko rokov existoval).

Prvá polovica 30. rokov 20. storočia plná hospodárskych kríz, nárastu fašizmu a nestability krajín po prvej svetovej vojne sa odzrkadlila aj na umení. Na Slovensku padla za obeť najmä poézia, ktorá sa nedokázala dostatočne vyrovnať úplne novej a dovtedy nevídanej dobe. Rudolf Fabry, ktorý sa okrem básní venoval aj grafike a kresleniu, si ako jeden z prvých uvedomil túto estetickú stagnáciu. Slovenská poézia sa musela vyvinúť, vymknúť zo starých a zaužívaných konvencií a prekročiť hranice tradícií, ak chcela prežiť. A bol to práve on, kto sa rozhodol túto zmenu iniciovať.

Tvorba Rudolfa Fabryho bola odvážna a provokatívna | Zdroj: Caroline Turazová

V roku 1935 ako 20-ročný vydal básnickú zbierku Uťaté ruky, ktorá dnes predstavuje symbol nástupu surrealizmu a avantgardy v slovenskej literatúre. Fabry si bol vedomý nekonvenčnosti avantgardy, ktorá bola v tom čase ľuďom na Slovensku ešte neznáma, a preto vo svojom diele naznačil presun od tradičného k niečomu novému. V prvej časti, nazvanej Prológ, využil tradičnú poetiku, no samotný názov nechal prečiarknutý, čím dal najavo, že nemá platiť. Aj zvyšok diela bol provokatívny, s odvážnymi heslami ako „smrť starej lyrike“ či s paradoxmi ako „za cenu umenia vzdávame sa umenia“. Jeho tvorivá metóda išla proti dobovým estetickým konvenciám až do takej miery, že bola vnímaná ako poburovanie.

Básnik

[…] Leze leze po tele
panna sčerná v košele
on je 9 ona 6
zachráňte jej svätú česť

vrelý vietor prietrž zriem
básnik na ohnivom koči
čo zviem to vám nepoviem
básnik lebo kočiš

Zaujímavô

Rudolf Fabry sa stal stelesnením bohémskeho a dekadentného života Bratislavy. Podieľal sa na založení umeleckého zoskupenia s názvom Avantgarda 38, ktoré združovalo priaznivcov a umelcov surrealizmu. Bol známy svojím staromládeneckým životom, na mieru šitými oblekmi a tendenciou dostať sa po nociach do bitiek. Aj keď vzhľadom na svoj vek a vtedajší zákon musel narukovať do armády, počas vojny naďalej písal básne. Často zámerne provokoval Hlinkovu gardu alebo Ústredňu štátnej bezpečnosti a neraz sa dostal do problémov za spoluprácu s komunistami v Rumunsku, ktorým predával propagačné materiály. Jeho tvorba a rovnako i spôsob života sa postupne stali ukážkou pravého dekadentného umelca.
Rudolf Fabry knihu Uťaté ruky aj sám ilustroval | Zdroj: Rudolf Fabry – Uťaté ruky

Konkretisti a ich zakázané diela

Koncom 50. rokov 20. storočia sa na scéne objavila celkom nová skupina básnikov, ktorá prekvapila odvážnym odklonom od konvenčnosti. Socialistický režim v tom období prekvital v celom Československu, čo sa odrážalo aj na umeleckej tvorbe – diela boli ideologizované, mnohokrát zneužité na propagandu. V roku 1958 sa však v časopise Mladá tvorba objavil manifest piatich autorov (hoci nie v plnohodnotnej podobe), vtedy nazývaných Trnavská skupina, ktorí otvorene odmietali tradíciu a zásah ideológií do poézie. Inšpirovaní avantgardou predošlých rokov zdôrazňovali konkrétne zmyslové pocity, zážitky a vnímanie.

Súčasťou Trnavskej skupiny bol Ľubomír Feldek, ktorý vnímal písanie poézie ako „písanie pre všetkých päť zmyslov“. Práve on sa zaslúžil aj o pokrok slovenskej detskej literatúry v 60. rokoch, keď sa priamo postavil proti stagnácii poézie pre deti využitím fantázie a asociácií. Ďalej to boli Ján Stacho, Jozef Mihalkovič, Ján Ondruš a Ján Šimonovič.

Zameriavali sa na konkrétne témy, ktoré nemohli byť ideologicky zneužité – to bola odpoveď Trnavskej skupiny na vtedajší režim a stav literatúry. Kritici ich preto začali nazývať konkretistami či trnavskými konkretistami. Ich prvé verejné a spoločné predstavenie bolo zhatené. Do časopisu Mladá tvorba (4/1958) zaradili tri manifesty – Bude reč o poézii, Bude reč o detskej literatúre, Bude reč o preklade – a i ďalšie „programové“ básne, a to Pamäť, Ranná spomienka medzi dvoma cigaretami, Priložím, Hra pre tvoje modré oči. Cenzúra označila celú koncepciu čísla za „závadnú“ a toto vydanie nikdy nevyšlo v pôvodnej, ale iba v oklieštenej podobe. Niektoré diela bolo úplne zakázané publikovať.

Ľubomíra Feldeka za „inú tvorbu“ dokonca vyhodili z práce, z redakcie Mladé letá | Zdroj: Peter Zakovic

Hra pre tvoje modré oči

Hú! Dnes v noci
v čiernom vreci
ukradne ťa kmín.
Ukáže ti fúru vecí,
vletí cez komín.

Vaši odišli. Si potme doma sám. Páčiš sa mi. Odnesiem ťa do jednej záhrady. Nebude to ďaleko, veď ťa ledva udvihnem, taký si ty už veľký. V tej záhrade mám prichystanú hru pre tvoje modré oči. […]

Poézia konkretistov bola na vtedajšie časy natoľko „iná“, že Ústredný výbor KSS si dal na tvorbu, ktorá mala byť uverejnená v časopise, vypracovať okolo 20 posudkov (takmer všetky boli likvidačné). Aj Hra pre tvoje modré oči sa stala obeťou cenzúry – režim ju označil za ideologicky neprijateľné dielo a 10 000 výtlačkov putovalo do šrotu (podarilo sa zachrániť iba niekoľko kusov). Okrem toho prišli aj ďalšie postihy, medzi nimi napríklad vyhodenie Feldeka zo zamestnania. Aj keď politická moc zatrhla mladým literátom s názorom možnosť prezentovať sa a skupinové vystúpenie ako také sa vlastne nekonalo (postupne vychádzali iba individuálne napísané diela), odkaz literárneho majstrovstva, ktorý zanechali členovia Trnavskej skupiny, je v literatúre prítomný aj po niekoľkých desaťročiach.

TIP

V okolí Budmeríc, kde sa narodil Rudolf Fabry, a Trnavy, ktorá rezonuje v súvislosti s pomenovaním konkretistov, si môžete dopriať turistiku, náučno-poznávacie výlety aj adrenalínové atrakcie. V Častej sa môžete vydať na Červenokamenskú potulku a v rámci celodenného výletu stihnete i rekreačné jazdenie na koňoch na Margitinom dvore. Počas sezóny sa na hrade Červený Kameň môžete pokochať letovými ukážkami rôznych dravcov. Zalietať si však môžete i vy – v Dubovej pri Modre si dokonca sami vyskúšate pilotovanie. Vyhliadkový let vás čaká i na letisku Trnava-Boleráz. Ak vašim očiam a srdcu lahodí umenie, odporúčame navštíviť priestory Zoya Gallery & Museum v Modre alebo Schaubmarov mlyn v Pezinku.
Aj keď Feldekova kniha Hra pre tvoje modré oči bola cenzúrou zakázaná a zošrotovaná, v roku 2021 sa dočkala vydania i s pôvodnou podobou obálky | Zdroj: Ľubomír Feldek – Hra pre tvoje modré oči

Osamelí bežci a ich Prednosti trojnohých slávikov

Zatiaľ čo trnavskí konkretisti boli pohltení režimom, vytvorilo sa celkom nové zoskupenie troch básnikov. V ich príchode na scénu hral opäť rolu literárny magazín Mladá tvorba, v ktorom sa v roku 1964 objavil manifest pod názvom Návrat anjelov. Boli pod ním podpísaní traja vtedy ešte neznámi a ani nie 20-roční básnici Peter Repka, Ivan Laučík a Ivan Štrpka. Manifest sa začal rázne a nekompromisne slovami: „Naše prvé opovrhnutie patrí pánom literátom, ktorí nevidia! Dobrý deň! Prichádzame z čistých krajín detstva a kladieme si otázky.“

Poeti sa „angažovali za návrat anjelov“, poéziu vnímali ako spôsob života. O pár mesiacov nato vydali v časopise svoj druhý manifest, nazvaný Prednosti trojnohých slávikov, ktorý bol rovnako provokatívny, priamy a zároveň i esteticky hodnotný. Stálo v ňom:

„Skupina vznikla zo spontánnej vnútornej potreby jej príslušníkov ako životná nutnosť, nie ako literárna schválnosť. Spája nás spoločná predstava poézie, jej zmyslu a poslania, spoločná potreba ideálu, ktorým je pohyb k ľudskosti, spoločný pocit osamelosti bežca.“

Básnici taktiež otvorene odmietali akúkoľvek formálnu organizovanosť – v manifeste zdôraznili, že nemajú záujem o pomyselné tróniky a tróny“, na ktorých už aj tak sedia „klasici a laureáti“. Narážali tým na slovenskú históriu poézie, keď malo písanie básní vždy istý cieľ a hlbší zmysel (štúrovci písali pre vlasť, samostatnosť národa a upevnenie jazyka, iní básňami vyjadrovali odpor voči režimu – či už nacistickému, alebo socialistickému). Pre básnickú skupinu Osamelí bežci bola poézia životom. Ich cieľom bola ich cesta, ich beh. Písaním sa neživili, nešlo im o slávu a už vôbec nie o uznanie. Bol to len ich spôsob komunikácie so svetom.

Osamelí bežci: zľava Peter Repka, Ivan Laučík, Ivan Štrpka | Zdroj: Xmetov, Wikipédia

Zaujímavô

Osamelí bežci boli silno inšpirovaní americkými beatnikmi – generáciou básnikov aktívnou v tých istých rokoch v USA. Podobne ako oni uskutočňovali rôzne sebapoznávacie a poetické cesty po Európe. Aj preto bola ich poézia svieža a odvážna, plná metafor a citlivého vnímania vnútorného a vonkajšieho sveta. Diela tejto básnickej skupiny boli preložené do niekoľkých jazykov vrátane anglického, nemeckého a portugalského.

Mnohí to mali ťažké – ako každý, kto sa chce vzoprieť zaužívanému, odlíšiť sa, ukázať iný smer či spôsob uvažovania a písania, ako každý, komu v srdci drieme revolta. Nech už sa ukáže v podobe burcovania národa, pohľadu dovnútra jednotlivca, kritizovania režimu alebo tých, ktorí sa naháňajú za uznaním, jej výsledok ovplyvní nielen ďalších slovenských autorov a čitateľov, ale i celú kultúrnu spoločnosť. Napokon, neraz sa v dejinách ukázalo, že tí, ktorí sú sprvoti kritizovaní, majú veľké zásluhy na formovaní umenia ako takého.

Čítali ste niektoré z diel spomínaných slovenských spisovateľov? Spomeniete si na zaujímavú myšlienku z ich tvorby? Alebo máte iného obľúbeného autora či autorku, ktorých texty dýchajú „odporom“ proti zaužívanému?

V tejto súvislosti by vás mohli zaujímať aj ďalšie články

Načítava

Mohlo by vás zaujímať

2

Jozef Mikloško 10. februára 2023 - 16:35

Dobrý a fundovaný článok. Vďaka. Nesmieme zabudnúť na slovenskú literatúru. Knihkupectvá sú plné zahraničných kníh, ktoré nám väčšinou nič nehovoria!

Odpovedať
Redakcia 17. marca 2023 - 9:11

Dobrý deň, pán Mikloško,
ďakujeme veľmi pekne za pochvalu, vážime si ju 🙂

Prajeme Vám všetko dobré!

S pozdravom,
Dáša z tímu Slovander.

Odpovedať

Pridať komentár

Sledujte náš Instagram