Vydajme sa spolu do čias, keď sme sa s chuťou zahryzli do Devy cestou domov zo školy, sediac v legendárnej „Uhorke“ (oblý autobus Škoda 706 RTO), natreli si ruky Indulonou a za žuvania žuvačky značky Pedro počúvali z kazetového magiča hity Michala Davida. Áno, to všetko je možné urobiť aj dnes, ale pamätáte si časy, keď „hity“ ČSSR zažívali chvíle svojej najväčšej slávy?
Hračky, na ktoré sa nedá zabudnúť
Časy, keď spoločenské hry nezdobili disneyovské postavičky a nie každá stavebnica musela byť značky Lego, sa niesli v znamení domácej výroby hračiek, ktoré boli nielen zábavné, ale medzi deťmi aj veľmi obľúbené. Ako inak, všetko sa vracia a niektoré z nich, samozrejme, môžete svojim deťom kúpiť aj dnes. Nezabudnuteľné stavebnice, ako napríklad Panela, Alfa, Seko alebo dodnes zbožňovaný Merkur, boli doslova povinnou výbavou každej škôlky či družiny (tak ako hádam každé druhé dieťa malo svoju plastovú Tatru).
Populárnymi spoločenskými hrami ako Smolíček Pacholíček, z rozprávky do rozprávky, zajko a ježko či lúpežníci si deti rady krátili voľné chvíle. Nepochybne jednou z najobľúbenejších hier vtedajších čias je hra s názvom klobúčik, hop, ktorá spočíva v odpaľovaní klobúčikov na určené miesta hracej plochy. Ale priznajte sa, koho viac bavilo buchnúť po plošine tak, aby klobúčik vyletel čo najvyššie alebo čo najďalej?
Zberateľská mánia menom céčka
Zberateľstvo má človek akosi v krvi, či už ide o cenné veci, drobnosti, mince, známky, lístky z dopravy, spomienky, alebo o čokoľvek iné. Zbierame naozaj všetko a naše zbierky sú často jedinečné. V 80. rokoch však existoval fenomén, na ktorého vlne sa nejakým spôsobom zviezla celá jedna generácia – céčka. Plastové „očká“ v tvare písmena C sa stali československým hitom, menou, závislosťou a aj jedným z charakteristických prvkov „doby minulej“.
Céčka ako produkt sa však svojmu pôvodnému účelu trošku minuli. Mali byť akýmsi módnym doplnkom závesov, prípadne slúžiť ako závesy samotné, najčastejšie využívané medzi chodbou a kuchyňou alebo v oknách. Samozrejme, našli sa aj takí, ktorí im pomohli naplniť ich pôvodné poslanie. Céčka si však pamätáme úplne inak. Išlo o zberateľský artikel, ktorý rozpútal medzi deťmi tých čias doslova mániu. Céčka zbieral azda každý a čoskoro sa stali akousi detskou menou – platidlom, ktoré ste mohli vymeniť za čokoľvek od žuvačky po tovar z Tuzexu (pomaly aj za dedkov Trabant). Deti ich zbierali, hrali sa s nimi. Pamätáte si napríklad hru čiara? Kto hodil céčka najbližšie k nej, mohol si zobrať aj céčka svojich protihráčov. Nosili sa ako náramky, náhrdelníky, opasky či iné doplnky.
Prvý pokus o výrobu céčok bol vraj práve na tento účel – módny doplnok pre dievčatá, ktorý mal zdobiť minisukne ešte počas éry Beatles. Vymysleli ho dizajnéri bižutérie v českom Jablonci, ale záujem o céčka nebol, a tak celé balenia skončili „na smetisku“ (ich výroba bola lacná). Ich druhý pokus bol úspešnejší, ale to, že sa z pôvodne zmýšľaného bytového doplnku stane zberateľský poklad, vôbec nečakali.
S mániou prišlo aj rozšírenie sortimentu a medzi céčka sa začali miešať aj osmičky, háčka, eská, áčka či paragrafy, dokonca aj s novými farbami. Pokladom boli, samozrejme, tie, ktoré svietili v tme.
Rekordnô
30. apríla 2016 sa na Ružinovskom retro majálese do knihy slovenských rekordov zapísala reťaz dlhá 182,83 metra, ktorú deti vytvorili práve z céčok (20 000 ks).
Cvičky neboli len na telesnú výchovu
Tradičné cvičky si z detstva určite pamätáte, možno máte nejaké stále aj doma. Plátenné topánočky s gumičkou sa vyrábajú už 55 rokov. Prvé cvičky uzreli svetlo socialistického sveta tesne pred spartakiádou v roku 1965. S výrobou hneď niekoľkých miliónov kusov začala firma Baťa (Zlín) v Československu. Cvičky boli navrhnuté ako súčasť spartakiádnej rovnošaty a nazývané aj spartakiádky. Častejšie však ľudia používali ich výrobný (kódový) názov – jarmilky. O tomto názve existuje veľa špekulácií, ktoré názov spájajú so ženou prezidenta Antonína Zápotockého, Novotného alebo samotného Baťu, a to vzhľadom na to, že pánsky variant cvičebných topánok vyrobený skôr sa nazýval toníky. Ani jedna z manželiek spomínaných pánov sa však nevolala Jarmila. Tento názov jednoducho nesúvisí s nikým konkrétnym, rovnako ako ani názov toník. Ide o strihy, ktoré sa používali na úbory na spartakiádu – mužský = toník, ženský = jarmilka.
Cvičky sa veľmi rýchlo stali populárnou obuvou na telocvik v škole, na rôzne tanečné a športové tréningy a dokonca aj ako obuv do vody. Obľúbenou činnosťou bolo aj maľovanie a písanie na biele plochy cvičiek najmä u detí v adolescentnom veku. Dizajn cvičiek bol nezmenený celých 20 rokov. Až v roku 1985 bola ku gumičke v prednej časti pridaná malá nášivka vo farbách československej trikolóry. Tento vzhľad jednoduchých, no originálnych pláteniek poznáme dodnes.
Zaujímavô
V Českej republike sa môžete stretnúť s úslovím „seká to jak Baťa cvičky“. Znamená to, že niekto niečo robí ako na bežiacom páse.
Pochúťky, ktoré prežili desaťročia
Aj vy ste si tak trochu obľúbili retro týždne v predajniach? Vráťme sa opäť trochu v čase – do chvíľ, keď pôvodné obaly neboli limitovanou edíciou. A že sa nám toho zachovalo naozaj veľa. Jedným z takých produktov je legendárna žuvačka značky Pedro, pri ktorej dodnes zaplesá srdce nejedného dospelého, ktorý si na nej v detstve neraz ochotne takmer vylámal zúbky. Obdĺžniková žuvačka s typickým drážkovaním zabalená v červenom obale s chlapcom v sombrere bola hviezdou 70. a 80. rokov.
Výrobcom bola spoločnosť Velim (v roku 1980 vyrobila okolo 800 ton žuvačiek Pedro a takmer všetky končili na domácom trhu), ktorá bola v roku 1989 privatizovaná a v roku 1992 prešla pod spoločnosť Nestlé, ktorá o dva roky nato výrobu zastavila. Dnes žuvačku nájdeme na pultoch opäť, no pred niekoľkými rokmi sme sa stretávali s podobou žuvačky Pedrino. Tento názov bol registrovaný v roku 2006, keď bola výroba napodobeniny Pedra v rukách firmy IN Trading v Číne (s minimálnym rozdielom a užším drážkovaním), ale s rovnakým vyobrazením chlapca na obale. Až na konci roka 2011 sa Pedro vracia po tom, ako Úrad priemyselného vlastníctvaČRvymazal názov Pedrino spolu s grafickými prvkami a spoločnosť Candy plus, ktorá je dodnes majiteľom značky, obnovila jeho výrobu (ale chlapec už vyzerá inak; toho pôvodného nájdeme na obale žuvačky Kengino – premenovanej z názvu Pedrino).
Ďalším produktom, na ktorého výrobu môžeme byť dodnes hrdí, sú tradičné kukuričné chrumky v bielo-modro-červenom obale. Dnes často nazývané aj komunistické chrumky sú produktom, ktorý by sme pokojne mohli považovať za národné bohatstvo. S ich výrobou začali Nitrianske mlyny v roku 1974. Jednou z ich superschopností je, že nikdy nepotrebovali investície do reklamy (súčasný výrobca spoločnosť Miva sa dokonca prezentuje tým, že radšej ako do reklamy investuje do kvalitných surovín) a od začiatku nezmenili ani len svoj typický obal. Na druhej strane môžeme byť veľmi radi. Chutné chrumky vďaka tomu už roky v obchodoch ľahko identifikujeme a tak ako ich chuť ani ich vzhľad sa nedá pomýliť s inými.
Hovorí vám niečo slogan: Ani malá, ani veľká, mňam-mňam sladká čokoládka? Ak áno, tak ste si práve spomenuli na čokoládku s dievčatkom v červenej šatke na bielo-modrom pozadí. Deva je na trhu od roku 1951, keď doslova zaplavila pulty predajní – a nielen v Československu. Obľúbená sladkosť bola vyvážaná aj do USA, Kanady, Austrálie či Spojených arabských emirátov. Od roku 2013 je Deva v rukách Košičanov, ktorí sa starajú o získanie jej zašlej slávy.
Ani sa nám veľakrát nezdá, ako život letí a ako sa mení, až kým sa neobzrieme späť celé desaťročie. Zrazu nám z očí zmizli naše obľúbené cukrovinky, vymenili sme hračky za pracovné spisy a namiesto dvoch farieb tričiek sa v obchodoch mihajú neobmedzené množstvá nových kolekcií. Doba však stále prináša nové situácie a obľúbené tovary, ktoré sa nám jedného dňa zapíšu do šťastných spomienok. Pri ktorých výrobkoch vyroníte sentimentálnu slzičku, keď na ne pomyslíte? Počuli ste o podobných retro výrobkoch z rozprávania svojich rodičov? Podeľte sa s nami v komentároch.
