Najvýznamnejšia postava novodobých slovenských dejín, vynikajúci astronóm, stratég, pilot, cestovateľ, člen mnohých vedeckých spoločností, generál francúzskej armády, diplomat, spoluzakladateľ Československej republiky – spoločného demokratického štátu, v ktorom sa Slováci po prvýkrát vo svojich moderných dejinách stali štátotvorným národom. Človek, ktorý veril v slobodnú vôľu a bezhraničnú lásku, ktorá mohla splniť nádeje človeka a naplniť nádeje ľudstva.
Rodisko a raná mladosť
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách na evanjelickej fare ako šieste dieťa miestneho farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny, rodenej Jurenkovej. Jeho otec bol skalopevný národniar a slavianofil a tak vychovával i svoje deti. Základné vzdelanie získal Štefánik v ľudovej škole v rodnej obci, potom pokračoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa po prvýkrát stretol s myšlienkami Ľudovíta Štúra.
Prvá stopa: Evanjelický kostol a rodný dom v Košariskách
Košariská sú kopaničiarska obec na Slovensku v okrese Myjava, ležiaca na rozhraní Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny pri štátnej ceste z Brezovej pod Bradlom do Piešťan. Najvýznamnejšími kultúrnymi pamiatkami obce sú evanjelický kostol, kde bol farárom Štefánikov otec, a jeho rodný dom – evanjelická fara, kde bolo v roku 1990 zriadené Múzeum Slovenských národných rád. Múzeum prostredníctvom expozície podáva komplexný pohľad na osobnosť Štefánika, pričom dokumentuje jeho životnú dráhu, súkromie, záľuby, ale aj vojenskú, politickú a diplomatickú činnosť. V roku 2015, pri príležitosti 135. výročia narodenia Štefánika, sa expozícia rozšírila o rôzne zaujímavé predmety – leteckú bundu, ktorú mal oblečenú v čase havárie, osobný kufrík s iniciálami alebo aj predmety, ktoré si prinášal z ciest po svete.
Po posledných chlapčenských prázdninách
V septembri 1890 začal Štefánik študovať na Evanjelickom lýceu v Bratislave; tešil sa na študentský život, na bratislavské ulice, parky i tajomné zákutia. No najviac zo všetkého ho lákala cesta na hrad. Ostatní študenti ho prijali veľmi vľúdne; bol už tretím poslucháčom z rodiny Štefánikovcov, ktorí sem prišli za vzdelaním.
Trápilo ho jedine to, že slovenský jazyk sa tu vyučoval len ako nepovinný predmet, primárna bola maďarčina. Čoskoro však zistil, že na škole pôsobí viacero profesorov, ktorí sa netaja slovenskou vlasteneckou orientáciou. Jeho obľúbencami boli triedny profesor, historik a učiteľ náboženstva Samuel Markušovský a učiteľ matematiky Ferdinand Hirschmann, ktorý podporoval jeho veľký talent na matematiku. Azda najviac sa Štefánik zblížil s Jánom Kvačalom, filozofom, literárnym historikom a už vtedy uznávaným komeniológom. Práve on študentov nenápadne podporoval v aktivitách, ktoré nie celkom korešpondovali s oficiálnym uhorským vlastenectvom.
Druhá stopa: Evanjelické lýceum v Bratislave
Evanjelické lýceum bolo zriadené v roku 1606 ako vyššia stredná evanjelická škola a zohralo významnú úlohu v rozvoji vzdelanosti v období Rakúsko-Uhorska. O povznesenie lýcea na vysokú úroveň sa postaral Matej Bel, ktorý sa stal v roku 1714 jeho rektorom. V roku 1961 bola budova vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, v súčasnosti je sídlom Literárnovedného ústavu SAV. Na lýceu študovalo mnoho významných slovenských dejateľov vrátane Štefánika, ich mená zdobia nárožie lýcea.
V tom čase po lýceu tajne kolovalo niekoľko výtlačkov Národných novín, ktoré slovenskí študenti pozorne čítali, ako aj básnické zbierky Svetozára Hurbana Vajanského. Veľký ohlas zaznamenala medzi študentmi aféra okolo odhaľovania pomníka J. M. Hurbana v Hlbokom 8. septembra 1892, keď uhorskí žandári k pomníku nepustili ani len najbližšiu rodinu. Ako reakciu na túto udalosť napísal o niekoľko dní Vajanský do Národných novín dnes už kultový článok Hyenizmus v Uhrách. Udalosť ľudí veľmi zasiahla, v rodinách sa o nej rozprávalo dlhé mesiace a Štefánikov otec ju spomenul vo vianočnej kázni i pri štedrovečernom stole.
Tretia stopa: Hrad Devín
Študentský život so sebou prináša i mnoho zážitkov a dobrodružstiev a ani Štefánik nebol výnimkou. Naplno si aj so spolužiakmi užíval atmosféru Bratislavy, chodievali na hrad i na Devín, teda presne tam, kam pred storočím štúrovci. Často navštevovali Michalskú ulicu a jej obchodíky.
Bratislava bola miestom, kde si Štefánik zostrojil svoj prvý ďalekohľad, na prvý pohľad len akési kukátko, na hviezdy však dovidel i ním. Bol výborným študentom; študoval s vyznamenaním, získal dokonca finančnú odmenu za prospech a vďaka nej mohol pokračovať v štúdiu v Šamoríne, následne jeho kroky viedli do Sarvaša, kde zmaturoval. V roku 1898 odišiel študovať do Prahy a tam sa ocitol na prednáškach T. G. Masaryka z filozofie, ktoré ho veľmi zaujali a vytvorili základy ich budúcej politickej spolupráce.
Štefánikovi imponovala česká kultúra i vedecká spoločnosť, bol členom a neskôr predsedom akademického spolku Detvan. Vo svojich článkoch veľmi ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku, kritizoval aj slovenských politických dejateľov pre ich pasivitu. V tomto období si začal uvedomovať, aká dôležitá bude česko-slovenská spolupráca.
Cesta ku hviezdam
Po štúdiách odišiel Štefánik do Paríža. Pracoval tam ako asistent astrofyzika a riaditeľa observatória. Bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka a pozorovania robil na Mont Blancu, v Brazílii, Španielsku, Turkestane a Tichomorí.
Pyšnô
Milan Rastislav Štefánik ako výborný vedec a diplomat získal za svoju činnosť a vedecké práce cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, cenu Francúzskej akadémie vied a francúzska vláda mu udelila Rad rytiera Čestnej légie.
Ako francúzsky občan sa v roku 1915 prihlásil k letectvu. Roky 1915 – 1919 predstavovali v jeho živote obdobie úspešnej a intenzívnej diplomatickej a vojenskej činnosti. Jeho vojenská kariéra bola závratná, vďaka svojej odvahe a dôvtipu na seba upútal pozornosť a bol poverený organizáciou vojenskej meteorologickej služby. Velenie francúzskej armády mu udelilo vojenský kríž a za tri roky sa stal z desiatnika generálom.
Som Slovák telom i dušou – neznám lásky polovičatej
Situácia Slovákov v Uhorsku bola ťažká a Štefánika to mimoriadne trápilo. Neváhal preto francúzskych politikov a novinárov informovať a predostrieť im návrh na vytvorenie slobodných štátov, ktoré by vznikli rozpadom Rakúsko-Uhorska. Do problematiky uviedol aj T. G. Masaryka a Edvarda Beneša, s ktorými v roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný orgán česko-slovenského zahraničného odboja.
V boji za vytvorenie slobodných štátov bol Štefánik vytrvalý a v súvislosti s ním vykonal viacero významných poslaní a snažil sa vybudovať československý zahraničný odboj. Navštívil Rusko, kde dosiahol, že všetky organizácie a spolky, ktoré združovali Slovákov a Čechov, boli podriadené vedeniu čs. odboja v Paríži. Dostal súhlas od rumunského kráľa na nábor zajatcov, ktorí boli prevezení do Francúzska a tvorili základ légií. V roku 1917 bol poverený náročným projektom v USA, kde sa mal postarať o nábor dobrovoľníkov slovenského a českého pôvodu. Boj za oslobodenie vlasti sa aj v USA stretol s veľkým pochopením a so zhodou v názoroch a Štefánik dostal od prezidenta Wilsona súhlas s náborom. V krátkom čase teda získal 3 000 vojakov, ktorí sa stali súčasťou légií.
V mene Československej republiky
V roku 1918 navštívil Štefánik Taliansko s cieľom zlepšiť vzťahy medzi Talianskom a Srbskom. Jeho cieľom bolo aj to, aby získal súhlas na organizáciu Česko-slovenskej armády na území Talianska. Rokovania sa začali vo februári a diplomatický úspech bol zavŕšený 21. apríla podpísaním zmluvy o konštituovaní právne a politicky samostatnej Česko-slovenskej armády v Taliansku, pričom išlo o vôbec prvú medzinárodnú zmluvu uzavretú v mene Československej republiky. Naša armáda v zahraničí teda bola definitívne uznaná, mala už 100 000 vojakov, veliteľom sa stal generál Janin, jeho zástupcom generál Štefánik. Medzitým sa utvorila vláda ČSR, v ktorej sa stal Štefánik ministrom vojny.
Štvrtá stopa: Ivanka pri Dunaji
V nedeľu 4. mája 1919 sa generál Štefánik po dlhých rokoch strávených v zahraničí vypravil letecky z talianskeho mesta Gallarate na návrat do vlasti. Nad Bratislavou sa v tento deň objavilo vojenské lietadlo, ktoré nad mestom preletelo oblúkom a chystalo sa na pristátie. Avšak neďaleko Ivanky pri Dunaji sa zrútilo. Na miesto dopadu lietadla bežali ľudia z blízkeho statku, československí vojaci i talianski karabinieri, ktorí mali zaistiť bezpečné pristátie M. R. Štefánika.
Celá posádka, žiaľ, našla v troskách lietadla okamžitú smrť. Dodnes nie je úplne jasné, čo sa v skutočnosti stalo, a to napriek tomu, že sa viedlo niekoľko vyšetrovaní. Okolo tragickej udalosti sa preto vytvorilo viacero legiend a mýtov.
Po prvotnom šoku sa začali prípravy štátneho pohrebu členov posádky, pričom smútočné obrady boli dvojdňové – 10. mája 1919 v Bratislave a 11. mája 1919 v Košariskách. Prípravu pohrebu generála Štefánika a jeho talianskeho sprievodu, ktorý v lietadle tiež našiel smrť, malo zabezpečiť československé vojsko bratislavskej posádky.
Piata stopa: Vojenský špitál Bratislava
Smútočný obrad sa v Bratislave konal na nádvorí posádkovej nemocnice, ktorú dnes poznáme ako budovu Úradu vlády Slovenskej republiky. História budovy siaha až do stredoveku, keď sa na jej území nenachádzala žiadna zástavba, len vinice. Tie od mešťanov odkúpil ostrihomský arcibiskup František Forgáč začiatkom 17. storočia a zriadil tu ovocnú a okrasnú záhradu, pričom na jej okraji vzniklo letné sídlo arcibiskupa. Sídlo prešlo niekoľkými rekonštrukciami a bolo doplnené o prístavby, ktoré boli ovplyvnené aktuálnym stavebným slohom, ale aj tým, kto ho obýval. Až koncom 19. storočia predalo ostrihomské arcibiskupstvo palác vojenskému eráru, ktorý tu mal zriadiť nemocnicu. Armáda nikdy nemala peňazí nazvyš, preto sa zásadnejšie úpravy na budove nerobili, jedine menšie – dispozičné. Vojenská funkcia pretrvala v paláci až do začiatku 40. rokov 20. storočia, keď sa štát rozhodol v objekte vybudovať sídlo ministerstva zahraničných vecí.
Po smútočnom obrade vo večerných hodinách naložili štyri rakvy do vlaku, ktorý za asistencie vojenskej hudby smeroval do Brezovej pod Bradlom. Samotný pohreb sa konal na druhý deň, v nedeľu. Po skončení pobožností v kostole v Brezovej pod Bradlom sa smútočný zástup vydal spolu peši na Bradlo. Po modlitbách evanjelického biskupa Samuela Zocha uložili štvoricu rakiev do spoločného provizórneho hrobu vyhĺbeného do skalnatého vrcholu Bradla. So Štefánikom sa tu naposledy rozlúčili mnohé významné osobnosti, napríklad Pavol Országh Hviezdoslav či Janko Jesenský. Smútočný akt bol ukončený spievaním hymien a podvečer sa na Bradle zapálili symbolické vatry.
Šiesta stopa: Mohyla Milana Rastislava Štefánika
Mohyla sa nachádza na vrchu Bradlo, týčiacom sa medzi mestom Brezová pod Bradlom a obcou Košariská. Ide o 96 metrov dlhú a 70 metrov širokú stavbu. Na jej hornej terase sú umiestnené štyri 12,5 metra vysoké obelisky, ktoré symbolizujú štyri obete leteckého nešťastia a zároveň štyri krajiny, v ktorých Štefánik pôsobil. Vrchol mohyly tvorí náhrobok. Mohyla je zároveň symbolom samostatnosti a slobody nášho národa a pamätníkom významnej historickej udalosti, vďaka ktorej sa Slováci zaradili medzi slobodné národy sveta.
Milan Rastislav Štefánik sa riadil heslom „veriť, milovať, pracovať“ a skutočne podľa neho žil. Je to osobnosť, ktorá sa významne podieľala na založení prvého slobodného spoločného štátu Slovákov a Čechov, vynikal obdivuhodnou diplomaciou, myšlienkami, názormi a činmi. Precestoval svet a jeho pamätné tabule nájdete okrem Slovenska aj na miestach, kde by ste to naozaj nečakali. Poznáte aj vy nejaké ďalšie? Podeľte sa s nami v komentároch.
