Životy našich predkov boli pretkané mnohými rituálmi a magickými úkonmi. Mnohé z nich sa zachovali dodnes, avšak v časom zmenenej podobe, ktorá slúži už len ako pripomienka dávnej tradície. Pre Slovanov však všetko malo svoje pravidlá a dôvody. Bez nich sa nezaobišlo ani pochovávanie blízkych. Prečo bolo dodržiavanie pravidiel nevyhnutné? A aký bol pôvodný význam pochovávania s rôznymi predmetmi?
Milodary na prechod na onen svet?
Viera v posmrtný život bola silne zakorenená v ľuďoch už dávno pred príchodom kresťanstva. Neskôr sa prijatím nového náboženstva staré zvyky skĺbili s novými a tak ako aj v prípade pohrebov sa pohanská viera obohatila o kresťanskú. Práve kristianizácia spolu s vplyvom ostatných susediacich kultúr (ako Avarov či Protobulharov) stoja za prechodom z pôvodného spaľovacieho rítu na kostrové pochovávanie, teda také, aké poznáme dnes.
Neodmysliteľnou súčasťou pohrebov boli od počiatku milodary, ktoré sa ukladali do hrobov zosnulých. Slovania (ako aj mnohé kultúry dodnes) totiž pevne verili, že smrť nie je koncom, ale novým začiatkom. Išlo o znovuzrodenie na druhom svete, a preto boli samotné pohreby, ako aj jednotlivé hroby kľúčové v zabezpečovaní čo najlepšieho prechodu na onen svet.
Posmrtné rituály
Vidiecke pohreby našich predkov mali jednotlivé kroky. Bolo typické, že zomretý po smrti ostal v rodnom dome ďalšie tri dni – počas týchto dní bol navštevovaný ľuďmi z dediny, ktorí pri jeho smrteľnej posteli spomínali, spievali náboženské piesne a vo večerných hodinách sa modlili. Aj toto bolo súčasťou rituálov, ktoré mali mŕtvemu zabezpečiť priamy a bezproblémový prechod na druhú stranu.
Zároveň mali chrániť pozostalých, aby ich mŕtvy nezobral so sebou alebo aby sa neskôr nevrátil strašiť ich. Preto sa hneď po smrti zatlačili mŕtvemu oči (na koho by sa pozrel, toho by vzal so sebou do záhrobia). Ďalej sa zakrylo zrkadlo čiernou látkou a nechalo sa pootvorené okno, aby duša mala kadiaľ odísť. Slama z postele, na ktorej nebožtík skonal, sa spálila a jeho telo bolo umyté buď vodou, alebo vínom, oblečené do sviatočných šiat a uložené do truhly. Truhla musela byť z domu vynášaná nohami napred, aby sa mŕtvy nevrátil.
TIP na výlet
Náleziská známych i neznámych kultúr na našom území majú podobu archeoskanzenov či pohrebísk, ktoré sú zasadené do krásnej prírody. Príkladom je i archeoskanzen v Kyjaticiach, ktorý je náleziskom početných žiarových hrobov. Nachádzajú sa tam kamenné mohyly, repliky archeologických nálezov či hrobové skrinky. V obci Cinobaňa nájdete pohanské pohrebisko, ktoré sa nachádza na slnečnom mieste (kyjatickí pohania uctievali Slnko ako najvyššieho boha) a môže byť zaujímavou turistickou zastávkou napríklad počas výletu na vrch Strieborná. Aj archeoskanzen v Nižnej Myšli má svoje pohrebisko, na ktorom sa našlo vyše 800 hrobov ukrývajúcich rôzne rituálne, ale aj každodenné predmety. Len o kúsok ďalej sa nachádza Skárošská vyhliadka, ponúkajúca krásne výhľady a prístup po viacerých turistických chodníkoch.
Spev, plač aj hostina
Obrady sa konali vždy na dvore rodiny nebožtíka, bez ohľadu na ročné obdobie či počasie. Až po skončení obradu sa ľudia pobrali na cintorín. Aj pred príchodom kresťanstva ľudia zvykli počas pochovávania spievať žalospevy. Na tie sa zvyčajne najímali takzvané plačky. Išlo o ženy, ktoré počas obradu kvílili, trhali si vlasy či driapali tváre. Niektorí odborníci sa zhodujú, že išlo o obetu mŕtvemu a prevenciu jeho návratu medzi živých.
Pohreby a obrady sa rozlišovali podľa toho, či išlo o mladého alebo starého člena rodiny. Mladí slobodní ľudia sa zvykli pochovávať vo svadobných šatách a sprievod idúci na cintorín pripomínal ten svadobný. Ak zomrelo malé dieťa, bolo zvykom, že matka sa na pohrebe nezúčastnila. Vyplývalo to z viery, že ak by to spravila, zomreli by jej i ďalšie deti.
Kar, pohrebnú hostinu, poznali už aj naši predkovia, avšak v minulosti sa zvykla táto tradícia vykonávať na cintoríne priamo na hrobe zosnulého. Ľudia verili, že práve vďaka tomu sa na hostine môže zúčastniť i on sám. Počas celej cesty z cintorína až domov sa človek nesmel obzrieť – tomu, kto to nedodržal, hrozila blízka smrť.
Zaujímavô
Do predkresťanského obdobia siaha aj pálenie sviečok, ktoré malo očistnú funkciu – pomáhalo odstraňovať blúdiace (prípadne krvilačné) duše. Kresťanstvo prijalo sviečku ako symbol nádeje na večný život duše. Dodnes majú vysvietené cintoríny i slávnostný charakter. Čierny závoj, ktorý aj v súčasnosti nosia ženy na pohreboch, má taktiež takýto význam. V minulosti však slúžil ako prezlečenie, ktoré malo obalamutiť mŕtveho. Nie pomýliť, ale usmerniť – taký účel mali zase kríže. V slovanskej mytológii predstavovali križovatku ciest, a to najmä pre tých, ktorí dobrovoľne ukončili život na tomto svete.
Predmety v hroboch
V niektorých hroboch na území dnešného Slovenska, konkrétne z obdobia 7. až 10. storočia a 16. až 18. storočia, našli archeológovia kosáky a zámky s kľúčmi. Presné vysvetlenie funkcie týchto predmetov nie je doposiaľ známe, no existujú tri hlavné teórie.
- Prvá teória sa viaže k niekdajšej kultúre ľudí a poľnohospodárstvu. Kosák ako symbol farmárčenia a poľnohospodárskej práce mohol byť do hrobov vkladaný ako znak práce zosnulého.
- Druhá teória považuje tento predmet za zbraň symbolizujúcu vojnu, čím naznačuje, že zosnulý bol počas života bojovníkom.
- Posledná teória sa viaže k mystike a pohanskému životu ľudí. Predmety vykladá ako preventívne opatrenie proti upírom.
TIP na výlet
Oravský hrad ponúka okrem iného nočné strašidelné prehliadky či rôzne divadelné predstavenia (podľa ročného obdobia). Tento hradný komplex vypínajúci sa na vysokej skale bol dokonca miestom prvého spracovania príbehu o Draculovi (Upír Nosferatu). Nielen upíra v podobe voskovej figuríny si môžete pozrieť v Bajzíkovom mlyne v obci Závada, jedinom múzeu voskových figurín na Slovensku. Ak vás tematika upírov fascinuje, no zároveň máte chuť na zážitkovejší výlet, skúste navštíviť Prdimuchovu upírsku izbu v Hornej Lehote. Pamätná izba je plná strašidelných nástrah a úloh. Po ich vyriešení sa môžete vybrať na prechádzku po náučnom chodníku tohto slovenského upíra, ktorý vás prevedie okolo obce.
Prečo sa uplatňovali preventívne opatrenia proti upírom?
Upír bol nečisté démonické stvorenie, ktoré sa živilo vyciciavaním ľudskej krvi (táto povera vznikla z viery, že krv predstavuje samotnú energiu života). Viera v upírov (či vo vampírov) bola medzi našimi predkami, ako aj vo zvyšku Európy bežnou záležitosťou. Samotné pomenovanie so slovanským koreňom slova označovalo ľudí, ktorí zomreli takzvanou nečistou smrťou, to znamená samovraždou, uštvaním, popravou alebo inými neprirodzenými spôsobmi konca ľudského života.
Upírom sa mohol stať aj človek, ktorý bol počas svojho života vyvrheľom spoločnosti či akokoľvek inak vyčnieval z radu. Vampirizmus hrozil aj zosnulému dieťaťu, ktoré nestihlo byť pokrstené alebo ktorého krst neprebehol správne. V niektorých regiónoch a dedinách predstavovali hrozbu i konkrétne dni narodenia, ako napríklad Vianoce (u nebožtíka narodeného na Vianoce bola veľká pravdepodobnosť, že sa vráti ako upír).
Strach z upírov vrcholil opatreniami i násilím
V priebehu 10. storočia sa nástup kresťanstva pretavil do ubúdania milodarov v hroboch. Obavy z návratu mŕtvych však boli aj naďalej prítomné. Ľudia zaviedli rôzne opatrenia, aby sa zosnulý nevrátil na pozemský svet ako upír. Spomínané kosáky, zámky, kľúče, ale aj fragmenty nožov, pracky z konského postroja či iné železné predmety v hroboch mali mŕtveho držať „pripútaného k hrobu“.
Z niektorých protivampírskych praktík až mrazí. Napríklad písomný záznam z roku 1666 hovorí, že ľudia v Liptovskom Trnovci vykopali telo ženy, aby jej odťali hlavu. Dedinčania z Ľubovne v roku 1718 postupovali rovnako, ibaže okrem sťatia hlavy aj spálili telo nebožtíka. Vo Fekišovciach v roku 1903 vraj vykopali z hrobu telo ženy, aby jej vybrali srdce.
Zaujímavô
V 18. storočí prepadlo Rakúsko-Uhorsko a zvyšok Európy obzvlášť intenzívnej masovej hystérii a strachu z upírov. Po smrti istého Petra Plogojowitza (podľa niektorých zdrojov Petara Blagojevića) nasledovala nevysvetliteľná séria náhlych úmrtí, ktorú si ľudia začali vykladať ako dôkaz vampirizmu. Vypukla panika, že Plogojowitz sa stal upírom a práve on stojí za týmito neprirodzenými úmrtiami. Jeho telo bolo teda exhumované. Pitva priniesla šokujúce výsledky – mŕtvola údajne prejavovala známky vampirizmu. Podľa lekárskej správy z daného obdobia mŕtvemu i naďalej rástli vlasy a fúzy, jeho telo sa nerozkladalo a vraj mu v ústach našli čerstvú krv. Prípad bol taký veľký a pomerne detailne zdokumentovaný vtedajšími novinami, že zaujal i samotnú Máriu Teréziu. Tá v roku 1755 ukončila hystériu okolo vampirizmu svojím dekrétom o upíroch – zákon hovoril, že upíri neexistujú, a zakazoval vykopávanie mŕtvych a zhanobovanie tiel.
Strach v kombinácii so zneškodnením domnelých upírov naberal na obrátkach a jedným z radikálnych opatrení boli aj „naveky zamknuté ústa“. Ľudská sánka, na ktorej boli dve uzavreté zámky, sa našla v roku 1901 na východnej strane vrchu Vtáčnik. Andrej Kmeť z Muzeálnej slovenskej spoločnosti konštatoval, že zámky boli nasadené tak natesno, že hoci človeku, ktorému patrila lebka, museli vytrhnúť zuby a prebodnúť ústnu dutinu, aj tak bolo treba vynaložiť veľkú námahu, aby zámky nasadili na sánku a uzamkli. Objavili sa aj ďalšie lebky, jedna z nich sa nachádzala v zbierkach Radvanského kaštieľa v Banskej Bystrici. Podrobné posúdenie zmien jej kostí ukázalo, že v tomto prípade bola zámka nasadená na čeľusť ešte počas života daného človeka.
Existovali aj iné preventívne opatrenia proti upírom. Telo mŕtveho zvyklo byť buď prebodnuté kolom, zabalené do rybárskej siete, alebo zavalené kameňmi. V tých menej krutých prípadoch mal zosnulý ústa zapchaté kameňom, železom, hlinou či machom.
TIP na výlet
V Čachticiach môžete okrem hradu navštíviť aj zaujímavé expozície Legendaria, ponúkajúce nevšedný zážitok pre tých, ktorí sa neboja báť. Ak plánujete výlet s deťmi, oplatí sa sledovať OZ Čachtické podzemie, ktoré organizuje rôzne zaujímavé prehliadky, cesty odvahy pre malých či nočné pochody pre dospelých. Ak vás fascinuje čaro nočných prehliadok, môžete vyskúšať napríklad večernú prehliadku Bojnického zámku. Nočné prehliadky zvykne organizovať aj Považské múzeum na hrade Strečno, no nevšednú večernú atmosféru si môžete užiť aj na ďalších slovenských hradoch a zámkoch. Väčšinou sa tieto podujatia konajú cez letné a prvé jesenné mesiace. Ak plánujete výlet s deťmi, rovnako sa oplatí sledovať aj podujatia múzeí a hradov, ktoré pravidelne organizujú noc strašidiel či duchov. Istým spôsobom môže byť strašidelné aj Múzeum bábkarských kultúr a hračiek. V tomto prípade sa môžete tešiť na stále expozície.
Súčasné pohreby majú na rozdiel od minulosti jednoduchý a jednotvárny priebeh. Napriek tomu sa mnohé tradície, ktoré sa dnes pri obradoch praktizujú, zachovali zo starých čias. Dokonca ani rôzne predmety vkladané do truhly nie sú výnimkou, hoci ich symbolika sa s tou „protiupírskou“ už našťastie nesnúbi. Aj naďalej však pripisujeme dôležitosť rozlúčke so zosnulým, záleží nám na tom, aby jeho odprevadenie z tohto sveta bolo dôstojné a aby sme si jeho pamiatku pripomínali nielen na Dušičky.
V tejto súvislosti by vás mohli zaujímať aj ďalšie články
- Dušičky, tenká hranica medzi svetom živých a mŕtvych – aká je ich symbolika?
- Tehotenstvo v minulosti: netradičné tradície, povery, zlí duchovia
- Aké bytosti sa prechádzajú slovenskými hradnými komnatami?
- Čary, veštby – mágia a rituály v ľudovej kultúre Slovenska
- Bytosti z našich povier: predstavivosť alebo realita?
