Zvyky, tradície, obyčaje či rôzne obrady vždy tvorili a tvoria dôležitú duchovnú kultúru národa. Na Slovensku sú zvyky neodmysliteľnou súčasťou tradičnej ľudovej kultúry, ktorá súvisí s identitou krajiny, so životným štýlom, s myslením i konaním jej obyvateľov. Tradičné ľudové zvyky sú nehmotným kultúrnym dedičstvom našich predkov, ktoré by sme si mali uchovávať a pripomínať. Jedným z nich je vynášanie Moreny, ktorú od stredoveku nosili mladé dievčatá po slovenských dedinách a vyháňali tak smrť, choroby a zimu.
U nás taká obyčaj
Na Slovensku bol človek odjakživa tesne spätý s prírodou a celoročný cyklus vnímal ako opakujúci sa kruh, ktorý nemal ani presný začiatok, ani koniec. Ľudia sa neriadili dňami či rokmi, oveľa dôležitejšie pre nich boli ročné obdobia, ktoré sa dlhý čas delili len na zimu a leto. Život našich predkov bol zorganizovaný do detailov a rozdelený na čas, keď sa pracovalo, keď sa pracovať nesmelo, a aj na čas zábavy, návštev či hier. I toto delenie času, aktivít a obradov bolo silno ovplyvnené prírodou a prispôsobené jej vegetačnému cyklu, pričom príroda bola oslavovaná za štedré dary a výsledky, ktoré prinášala. Život našich predkov závisel práve od obrábania pôdy, od toho, čo do nej zasiali a zasadili. Jar všetci považovali za začiatok niečoho nového, za opätovné zrodenie života.
Pyšnô
Ľudia v minulosti uctievali zem ako matku a živiteľku všetkého tvorstva, bola darkyňou a udržiavateľkou života aj fyzickej sily, ktorú potrebovali najmä roľníci a farmári, a v neposlednom rade bola symbolom bohatstva. Hlas kukučky bol pre sedliaka dôležitým signálom príchodu jari, a keď ju počul po prvýkrát, vzal za hrsť zeme a prehodil ju za hlavu so slovami: Boh by dal, aby som bol taký bohatý ako matka zem. Dôležitým symbolom bolo aj slnko, ktoré predstavovalo dobro, život, radosť a teplo a jeho prítomnosť zneškodňovala pôsobenie zlých síl, ktoré prichádzali po zotmení či v noci. (Zdroj: Katarína Nádaská – Slovenský rok)
Prebúdzajúca sa jar prinášala nový život
Dôležitým znakom prebúdzajúcej sa jari a nového života boli nielen krásne rozkvitajúce puky, kvety či vtáčí spev, ale aj obrady a ľudové zvyky, ktoré sa zameriavali na odohnanie zimy a prinášanie letka, letečka. V predstavách ľudí bola zima spájaná s chorobami a dokonca i so smrťou. Prírodné úkazy a choroby si kedysi ľudia nevedeli vysvetliť, vytvárali si preto vo svojich predstavách bohov, ktorým prisudzovali za tieto javy zodpovednosť.
Symbolom jari bola aj zeleň a vajíčko. Deti a mládež behali po lúkach, vili vence, hrali sa hry, no predovšetkým boli nápomocní rodičom – zapájali sa napríklad do čistenia polí, pasienkov, sadov, sadili zeleninu, nachovali zvieratá. Boli prítomní aj pri vzniku nového života – dívali sa, ako sa liahnu kuriatka, kačiatka či teliatka.
V jarnom období existovali tri skupiny zvykov, ktoré mali pozitívne ovplyvniť tak veľmi očakávané zmeny v prírode. Prvú skupinu predstavovalo najmä vynášanie Moreny a prinášanie ratolesti. Ďalšou skupinou boli zvyky veľkonočného týždňa, ktoré mali priniesť prosperitu hospodárstva, a tretia skupina zvykov sa viazala k letnému obdobiu – išlo o tzv. jurský cyklus, ktorý mal ochraňovať rastliny a zabezpečiť dobrú úrodu.
Zaujímavô
Predveľkonočné obdobie sa nieslo v duchu štyridsaťdňového pôstu, keď sa veriaci modlili, chodili do kostolov, snažili sa očistiť si dušu a predovšetkým sa postili. Prvým dňom pôstu bola Popolcová streda, ľudovo nazývaná Škaredá streda, v Gemeri známa ako Krivá. Tento deň bol dňom mnohých zákazov či odriekania. Jedlo sa raz za deň – často pirohy, a to preto, aby boli prasnice plodné a tučné, alebo aj pšeno s mliekom, aby mala rodina veľa peňazí. Ďalej boli v tomto pôstnom období obľúbené kaše z pohánky, jačmeňa, zo zemiakov či strukovín. Ženy ako hlavné gazdiné v rodine mali okrem varenia na starosti aj udržiavanie čistej domácnosti. Príchod jari bol dôvodom na veľké upratovanie. A tak matky so svojimi dcérami zobrali z postelí periny, ktoré poriadne vyvetrali, vyniesli z domu na dvor nábytok, vyrajbali ho a nechali uschnúť, okná otvorili dokorán a vyvetrali, vymietli pec či umyli okná.
Morena naša, kdes’ prebývala?
Na druhú pôstnu nedeľu pred Veľkou nocou sa v kostoloch zakrývali kríže a ľudia tento deň nazvali Smrtnou nedeľou či nedeľou Moreny. Na Liptove, v niektorých obciach, ju dokonca nazývali Šúľková nedeľa, a to preto, že v ten deň gazdiné varili šúľance, aby sa na poli urodili dlhé klasy obilia.
Dievčatá i chlapci v dedinách či mestečkách na Slovensku už od stredoveku vynášali slamenú figurínu starej ženy – Moreny, ktorá symbolizovala odchod zimy, chorôb, smrti a aj zlých síl, ktoré zadržiavali príchod jari a zelene.
Bohyňa, matka smrti
Morena, bohyňa zimy, bola dcérou bohyne lásky Lady a sestrou Živy, s ktorou bola v úplnom kontraste, pretože tá zastupovala život, vodu a životnú silu. Morena vynikala chmúrnou povahou a spolu s manželom, bohom temnôt Kaščejom, mali deti, ktoré boli stelesnením rôznych démonov, chorôb a nešťastí. Ich domovom bol palác v podsvetí v krajine Nav, v ktorom mala bohyňa svoje pracovné komnaty, do ktorých nesmel nikto vstúpiť, dokonca ani jej manžel. Dovolené to bolo len jej synovi menom Smrť. V komnate mala uložené knihy s odtlačkami rúk všetkých ľudí a každý človek mal u nej v komnate aj svoju vlastnú sviečku, ktorej dohorením sa skončil život smrteľníka. Následne po dohorení poslala Morena svojho syna (Smrť) po dušu nebožtíka. Pokiaľ bola duša dobrá a čistá, putovala do krajiny Jav, v opačnom prípade išla do podsvetia, do krajiny Nav.
V komnatách mala Morena okrem knihy s odtlačkami aj iné predmety a tajomstvá, ku ktorým patrili prameň alebo studnička s mŕtvou vodou, ktorú vytvorila ona sama. Nad svetom vládla v období zimy, keď si sadala na ľadový trón vo svojom kryštálovom kráľovstve. Zomierala obradne na jar, keď prichádzala jej sestra Živa.
Zaujímavô
Táto temná bohyňa bola v ľudovej tradícii zobrazovaná ako krásna mladá žena oblečená v diamantmi posiatych šatách, často so sviečkou či s lampášom v ruke. Na hlave mala nasadenú krásnu diamantovú korunu ako symbol jej moci. Kontrastom k jej ľadovému výzoru boli jej dlhé tmavé vlasy, často zapletené do vrkoča. Mala jasnomodré oči, z ktorých vyžaroval obrovský chlad. K jej typickým symbolom patrili diamanty, krkavec, lebka a sviečka. Svoj sviatok oslavovala 1. novembra, na ktorý dnes spadajú Dušičky a Sviatok všetkých svätých. (Zdroj: Roman Ilavský – Slovenská mytológia)
Iný kraj, iný mrav
O zvyku vynášania Moreny existuje najstarší doklad na Slovensku zo 16. storočia. Tento zápis pochádza z obecnej kroniky Medzibrodu pri Banskej Bystrici a napísal ho miestny farár Ignác Hrdina:
„Obyčajne na Smrtnú nedeľu, hoci sneh navysoko pokrýval povrch zeme a často aj snežilo, dievčatá súce na vydaj priviazali na žrď ľudskú postavu zo slamy dosť neforemne zhotovenú a poobliekanú do ženských háb a v najrýchlejšom behu, skôr jačiace ako spievajúce, utekajú s ňou z horného konca dediny k hronskému mostu. Na moste z nej posťahujú šaty a hodia ju do Hrona. Žrď potom ozdobia červenými stuhami a dvoma fľašami pálenky a v sprievode mládencov ju zanesú k richtárovi a zablahoželajú mu novú jar. Richtár ich odmenil šiškami.“ (Zdroj: Vojtech Majling – U nás taká obyčaj: Slovenské ľudové tradície)
Obrad sa v každom kraji či v každej obci konal rozdielne. Dokonca i Morena mala viacero mien či prezývok. V okolí Kežmarku sa Morena nazývala Barborienka a Špitolena, a keď ju dievčence hádzali do vody, spievali:
Haju, haju, na zelenom máju,
Barboriena, Špitolena, kde si prebývala?
Za horami, za lesami
piesoček džubala.
Morena niesla aj mená ako Marmoriena, Marmuriena – tieto boli typické pre dolnú Oravu. V Šumiaci sa nazývala Marjena, v Pohorelej Mamurejna. V Gemeri bola známa ako Hejhana a v niektorých spišských obciach dokonca ako Šmertka, čo znamená smrtka.
Pomenovanie Šmertka vychádzalo z prastarého obradu z predkresťanského obdobia, keď už naši slovanskí predkovia vynášali Morenu ako symbol smrti, zimy a tmy. V časoch morových či iných epidémií vynášali škaredú slamenú babu v ženských šatách, ktorá symbolizovala tzv. morovú ženu, teda postavu roznášajúcu mor.
Smrtná nedeľa
Deň pred Smrtnou nedeľou si dievčatá pripravili jednoduchú drevenú kostru, ktorú omotali slamou, navliekli na ňu staré kusy oblečenia, najčastejšie sukňu, zásteru a rukávy. Na hlavu jej nasadili handru, na ktorú dali čepiec či priviazali šatku. Figurínu obliekali do bielej farby, ktorá kedysi symbolizovala smútok.
V deň vynášania Moreny sa dievčatá zoradili do sprievodu, na ktorého čele niesli figurínu. Niesli ju spravidla z jedného konca dediny na druhý. Bolo potrebné prejsť celou obcou, pretože ľudia verili, že kadiaľ sprievod prejde, všetko sa očistí, zlo vymizne a s Morenou odíde zima, choroby i zlé počasie. Keď sprievod išiel z horného konca dediny nadol, spievali dievčatá obradové piesne.
Ide smrť kúdeľú na tú Smrtnú,
na tú Smrtnú nedeľu,
už si nás dosť, stará baba, mučila,
už sa tvoja krutá vláda skončila.
Marmuriena, kde si bola?
Na tom vyšnom konci
v otrhanom domci.
Čo ti tam dávali?
Sukňu mi driapali,
po kúsku mi ju
do vody hádzali…
Muriena, Muriena, kde si prebývala?
V Beláčike dvore studňu som kopala.
Muriena, Muriena, za kohos umrela?
Za starého dedku, čo má bradu riedku…
Keď sprievod prišiel k rieke alebo potoku, slamenú figurínu Moreny podpálili a hodili do vody, aby spolu s ňou odplávala zima i všetko zlé.
Šuhaji odháňajúci zimu
Neboli to len dievčence, kto sa chcel zaslúžiť o to, aby zima a choroby odplávali preč spolu s Morenou. V niektorých obciach Oravy a Turca sa zhromažďovali aj mládenci, ktorí si z dreva vyrobili kostru, ktorú omotali slamou. Vznikol panák, prezývaný Dedko, Ďadko či Dondo. Túto postavu chlapci obliekli do plátennej košele a nohavíc, na hlavu jej nasadili starý klobúk. Figurínu starého dedka niesli v sprievode – podobne ako dievčence – z horného konca dediny na dolný, počas toho ho palicami bili a pritom spievali:
Dedko náš, Dedko,
požrau si nám všetko,
nič si nám nenechau,
tak si sa dobre mau.
Kvetná nedeľa ako predzvesť Veľkej noci
Kvetná nedeľa otvára veľkonočný, pašiový týždeň, je to posledná pôstna nedeľa a zároveň prvá nedeľa pred Veľkou nocou. V niektorých obciach stredného Slovenska sa na Smrtnú nedeľu vynášala Morena a na Kvetnú sa zase do dediny prinieslo leto symbolizujúce jar. Inde sa odchod zimy a príchod jari konal v jeden deň. Na západe Slovenska sa zase obrad sústredil skôr na prinesenie leta.
Na Kvetnú nedeľu vynášali dievčatá slamenú babu, ktorú poobliekali do bielych šiat a na dolnom konci dediny ju zo šiat vyzliekli. Zvolili si spomedzi seba kráľovnú, ktorej obliekli Morenine biele šaty a do rúk jej vložili malý stromček ozdobený stužkami, ktoré hrali všetkými farbami. Dievčence si so sebou do sprievodu nosili košíky, do ktorých im gazdiné dali vajíčka. Tie si potom odložili na Veľkonočný pondelok pre kúpačov. Niektoré gazdiné do košíka vkladali drobné peniaze, ale aj múku, slaninu, z ktorých dievčence potom niečo dobré uvarili, najčastejšie šúľance.
Zaujímavô
Na Kvetnú nedeľu svätil kňaz počas omše modlitbami, kadidlom a svätenou vodou rozvíjajúce sa vŕbové prúty – baburiatka, bahniatka, maňušky, mačičky. Tie boli pripomienkou vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema, kde ho niekoľko dní pred jeho ukrižovaním vítali ľudia so zelenými palmovými ratolesťami. Baburiatka boli symbolom všetkého nového a gazdovia ich používali pri prvom vyháňaní dobytka na pašu, pri prvej sejbe aj orbe, ale aj pri prvom zasadenom zemiaku. Vnímali ich ako ochranu domu pred bleskom. (Zdroj: Zora Mintalová Zubercová – Tradície na Slovensku)
Ľudia takýmto tradičným spôsobom vyhnali zimu a príchodom Veľkej noci oslávili príchod jari a znovuzrodenia. Dnes táto forma vyháňania zimy už akosi upadla do zabudnutia, uchovala sa najmä ako súčasť folklóru v podaní folklórnych súborov či detí v škôlkach a školách, ktoré si v rámci školskej výučby Morenu vyrábajú a následne ju nesú v sprievode, ako to robila mládež kedysi, a potom ju zapália a utopia. Vítanie jari však znamenalo pre našich predkov zrod nového života a začiatok lepších časov. Práve z tohto dôvodu by sme na tento a jemu podobné zvyky nemali zabúdať. Sú predsa dôležitou a neodmysliteľnou súčasťou tradície, ktorú nám zanechali predchádzajúce generácie.
Máte i vy osobnú skúsenosť s týmto starým pohanským zvykom alebo vám o ňom rozprávali vaše babičky? Podeľte sa s nami v komentároch.
