Kde sa vzalo ľubozvučné slovenské ô

Autor: Redakcia
stare-knihy-kniznica-jazyk-pribehy-romany-drevena-polica

O našej nádhernej krajine sa hovorí, že máme krásne ženy a ľubozvučný jazyk. A veru, nikto o tom nepochybuje. O ženskej spanilosti vznikli stovky úchvatných veršov ešte v časoch Andreja Sládkoviča a iných významných básnikov. O krásach nášho jazyka, predovšetkým ľubozvučného ô, sa však dozvedáme celkom málo, pritom nám hádam celý svet závidí slová, ako napríklad guľôčka.

Keď sa o Bernolákovi nikomu ani nesnívalo

Pred tým, ako bol jazyk uzákonený a jeho pravidlá objasnené, vyvíjal sa celkom prirodzene – kultivovaním rôznych nárečí. Aj keď bol na našom území viac-menej jednotný, jeho konkrétna podoba sa líšila v závislosti od oblasti. Po 10. storočí sa v jazyku ustálil vzťah medzi dlhými a krátkymi samohláskami a v 12. storočí sa z dlhého ó vyvinulo ô. Bolo však jedným z tých, ktoré sa neuplatňovali všade. Obľúbené bolo na strednom Slovensku, kde sa využívalo pri zakončení prídavných mien, napríklad usilovnô (usilovné). Západoslovenčina a východoslovenčina využívali na tomto mieste hlásku é, tak ako to poznáme aj dnes.

casova-os-vznik-ô-pismeno-vyvin-jazyka-slovencina

Prvý kodifikátor

Prišiel rok 1762 a spolu s ním aj Anton Bernolák zo Slanice, budúci rímskokatolícky kňaz a významná postava slovenskej jazykovej scény. Uzákonením prvého slovenského jazyka známeho ako bernolákovčina v roku 1787 položil základy spisovnej slovenčiny. Stalo sa tak vydaním diela Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách. Východiskom jeho kodifikácie bol západoslovenský jazykový základ trnavského typu.

Zaujímavô

Často sa dopočujeme, že základom pre Bernoláka bolo západoslovenské či trnavské nárečie. Toto označenie je chybné. Východiskom bola kultúrna západoslovenčina, jazyk vzdelancov doplnený o stredoslovenské prvky, ako sú ď, ť, ň, ľ.

Známou charakteristikou bernolákovčiny bolo písanie i podľa rovnakej výslovnosti pôvodných hlások i/y. Zaujímavým prvkom bolo písanie w namiesto v či g namiesto j. Podstatné mená sa začínali veľkým začiatočným písmenom, napríklad Woda či Dim. V prvom kodifikovanom slovenskom jazyku nejestvovali dvojhlásky, s čím súvisí aj vybraný základ jazyka – západoslovenčina, kde sa dodnes v hovorenej podobe dvojhlásky nahrádzajú samohláskami, napríklad Písek (piesok) či wím (viem).

anton-bernolak-kostol-socha-busta-pamatnik-strom-trava
Busta Antona Bernoláka

Slovenčina 2.0 v rukách Ľudovíta Štúra

Súčasnejšej slovenčine sa o malý krok priblížila kodifikácia dielom Náuka reči slovenskej od Ľudovíta Štúra. Na rozdiel od Bernoláka Štúr siahol po základoch zo stredného Slovenska. Dôvodom preňho bola starobylosť slovenčiny, ľahká tvorivosť, ľubozvučnosť a bohatstvo slov, charakteristiky, ktorými táto podoba jazyka vynikala.

Ako sme spomínali, kultúrna stredoslovenčina bola známa ukončovaním prídavných mien dvojhláskou ô, v tých časoch ešte v podobe uo. Práve v Štúrovej slovenčine sa po prvýkrát objavili kodifikované dvojhlásky. Išlo o aj, au, ej, eu, oj, ou, uo. Dlhé é a ó sa vyslovovali len v prípade prevzatých slov, napríklad trón. V ostatných prípadoch, kde mali byť tieto hlásky vyslovované, sa vypĺňali zvukmi ja, či uo.

Zaujímavô

Štúrova slovenčina sa vyznačovala fonematickým princípom, čo znamená, že jednej fonéme by mala prislúchať jedna graféma. Dvojhlásky, ako ich poznáme dnes, však tento princíp narúšajú, čoho si bol vedomý aj Štúr. „Vlastňe i dvojhláski ja, je, aj, ej, oj, uj mali bi sa písať: ia, ie, ai, ei, oi, ui, a tak teda malo bi stáť mjesto viďja, ďjeťa, kraj, lej, boj, kupuj: viďia, ďieťa, krai, lei, boi, kupui, lež i tu abi visloveňja bolo vernuo a sa mjesto dvojhláski dve samohláski ňečítali, lepšje buďe prvjeho sa držať.“

Medzi ďalšími zmenami jeho jazyka bolo aj zaradenie r, ŕ, l a ĺ medzi samohlásky, keďže mali jazykotvornú vlastnosť, ktorú dnes vnímame ako schopnosť zastupovať samohlásku a tvoriť slabiku. Naopak, ä, označované za hynúcu hlásku, bolo nahradené písmenom e. Pre Štúra bolo totiž ä nečisté, o čom svedčí jeho vyjadrenie: „Uši slovenské na čistozvučnosť naučené neľúbia zvukov nečistých, a preto sa ani v čistej slovenčine tento zvuk nemá vyslovovať.“

bankovky-ceskoslovensko-peniaze-mena-ludovit-stur-koruny
Podobizeň Ľudovíta Štúra na československých bankovkách

Dnes máme peknú (a hrdú) spomienku

Keď porovnávame našu súčasnú slovenčinu a tú Štúrovu, je zrejmé, že prešla ešte mnohými reformami a kodifikáciami, kým sa dostala do dnešnej podoby. Jedny z prvých zmien vykonali Hodža a Hattala, ktorí podľa príkladu historického českého pravopisu zaviedli aj do slovenčiny ypsilon, čím významne zhoršili fonologický pravopis. Najväčšie zmeny však všeobecne časom nastali v klasifikácii hlások, v skloňovaní aj vo výslovnosti. Dnes za dvojhlásky považujeme len ia, ie, iu, ô a ešte aj tieto dokonca prešli reformou v pravopise: namiesto pôvodných podôb ja, je, uo píšeme ia, ie, ô, s doplnením o dvojhlásku iu.

Koncovka uo v prídavných menách zanikla po reforme Štúrovej slovenčiny v roku 1852. Namiesto nej sa využíva v závere prídavných mien é alebo v prípade predchádzajúcej dlhej slabiky e. A tak sa z podoby dobruo stalo dobré, z peknuo zas pekné a z láskavuo máme láskavé… Práve v tomto roku, pri tvorení reformy, sa jazykovedci navzájom dohodli aj na vizuálnej podobe písmena ô, teda na jeho označení dobre známym vokáňom.

Zaujímavô

Písmeno ô nepozná len slovenčina. V grafickej podobe ho môžeme nájsť aj vo francúzštine a vietnamčine. Na rozdiel od nás tieto dva jazyky nepoznajú členenie na dvojhlásky, krátke či dlhé samohlásky. My vokáňom robíme z o dvojhlásku ô, ktorú z hľadiska trvania zvuku kvalifikujeme ako dlhú samohlásku. Vo francúzštine a vietnamčine vokáňom označujú intonáciu, teda či hlas stúpa alebo klesá pri artikulácii.

Dvojhláska ô nám zostala a v jazyku je bežne využívaná. Vyvinula sa z pôvodného dlhého ó v prevažne jednoslabičných slovách typu kôň, stôl, vôl… V češtine sa v rovnakej pozícii vyvinula hláska ů, a tak poznáme slová kůň, stůl, vůl.

Zaujímavô

Aj my v tíme Slovandera sme pred vznikom hľadali znak, ktorý zdôrazní hrdú slovenskú kultúru a históriu. A tak sa z našej vety Slovensko je nádherné, dobrodružné, pyšné, rozprávkové a (ne)tradičné stali kategórie charakteristické svojím ô, ktoré dnes poznáte z nášho portálu. Spojili sme v nich minulosť využitím stredoslovenského uo v koncovkách prídavných mien so súčasnosťou, a teda pretvorením pôvodnej formy dvojhlásky uo do jej dnešnej podoby ô
slova-s-ô-jazykove-perly-slovencina-jazyk

Dvojhláska ô sa na Slovensku už bežne nevyužíva, ale keby ste zablúdili do niektorých stredoslovenských dediniek, vo zvukovej realizácii nárečových foriem by ste na ňu určite ešte stále natrafili. Drží sa tu už od 11. až 12. storočia a veríme, že tento typický ľubozvučný kúsok jazykovej histórie sa nestane len spomienkou. Poznáte vo svojom okolí niekoho, kto využíva ô v spomínanej forme? Podeľte sa s nami v komentároch.

S vypracovaním článku pomohol pán prof. Pavol Žigo z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra.

Načítava

Mohlo by vás zaujímať

Pridať komentár