Rusalky, víly, strigy či baba Jaga a jej dom na stračej nôžke – bytosti, s ktorými sa neraz stretávame v ľudových rozprávkach a povestiach. Ich pôvod je však celkom iný. Všetky sú súčasťou pohanskej viery starých Slovanov. Tak ako každá mytológia, aj tá slovanská pomáhala ľuďom pochopiť rôzne prírodné, fyzikálne či psychologické javy, pre ktoré v tom čase nedokázali nájsť vysvetlenie. Okrem rozličných tvorov ukrývajúcich sa v lesoch či kútoch domov mali Slovania i svoj panteón bohov a bohýň. Čomu vládli a aké príbehy sa s nimi spájajú?
Informácie o bytostiach slovanskej pohanskej viery sú veľmi strohé a v mnohých prípadoch aj protichodné, z čoho vyplýva, že sa nezachovali žiadne primárne historické pramene mapujúce túto mytológiu, tak ako je to napríklad u Grékov či severanov. To, či samotní Slovania neviedli nijaké záznamy o svojich bohoch alebo sa všetky tieto dokumenty stali obeťou času, nevedno, no vďaka archeológii, písomným prameňom iných kultúr (najmä zásluhou kresťanských kronikárov, ktorí viedli záznamy v období, keď slovanské pohanstvo upadalo), ľudovej slovesnosti a tradíciám, ktoré sa zachovali naprieč stáročiami, sú historici schopní poskladať vierohodný obraz o tom, čo uctievali ľudia (nielen) na našom území dávno pred príchodom kresťanstva.
Rod a Svarog – mýtus o stvorení sveta
Každá mytológia či viera so sebou prináša základný mýtus o stvorení sveta. Slovanský mýtus o stvorení čerpá z kozmológie. Tvrdí, že starí Slovania považovali za praotca všetkých bohov božstvo menom Rod. Na úplnom počiatku – v nekončiacej sa temnote a chaose – prebýval Rod spiaci v zlatom vajci (prenesené pomenovanie vesmírneho korábu). Prebudil ho nepokoj a disharmónia všade navôkol. Následne, ako sa vykľul z vajca, symbolu nového života, stvoril svet tak, ako ho poznáme. Aby nastolil vo vesmíre rovnováhu, vytvoril takzvaný duálny systém protikladov – fenomén typický pre slovanskú pohanskú vieru.
Rod sa rozhodol oddeliť svetlo od temnoty, a tak vyvrhol slnko, ktoré malo ožarovať všetko naokolo. Nasledoval mesiac, ktorého miesto bolo na nočnej oblohe. Potom stvoril oceány a postupne i pôdu. Z tej začali vyrastať lesy a z nich vychádzali zvieratá. Nasledovala dúha, vďaka ktorej oddelil vodu od pevniny a pravdu od klamstva. Keď sa Rod rozhliadol, bol so svojou prácou spokojný. No čosi mu predsa len chýbalo, a tak dýchol na zem a z jeho dychu sa zrodila bohyňa lásky Lada.
Rod rozdelil svet na tri kráľovstvá – nebo, zem a podsvetie. Stvoril bohov, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok na svete, potom ľudí a nakoniec aj útočisko pre mŕtvych. Spolu s Ladou stvorili mocného boha Svaroga, ktorý sa stal jeho oddaným pomocníkom.
Zaujímavô
Iná verzia tohto mýtu hovorí, že Rod obýval temnotu mimo zlatého vajca, ktoré napokon sám stvoril. Z toho sa vykľul Svarog a vytvoril celý svet.
Mnohí akademici považujú Roda a Svaroga za dvoch rozdielnych bohov, avšak existujú aj interpretácie hovoriace, že ide o to isté božstvo figurujúce pod dvoma menami. Tieto interpretácie vychádzajú zo skúmania etymológie (pôvodu slova) Svarogovho mena. Skoré štúdie verili, že koreň mena svar bol prepožičaný zo sanskritu, kde znamená nebo či slnko. Až neskôr, koncom 19. storočia, sa lingvisti zhodli, že dané slovo pochádza pravdepodobne z protoslovanského svar (teplo, oheň) či starovýchodoslovanského svariti (ukuť niečo pri vysokej teplote), alebo staropoľského zwarzyć (zvariť, pevne spojiť ohňom/zvarením). Na základe týchto zistení sa Svarog označuje za boha kováčov alebo aj „božského kováča“.
Práve etymológia, resp. skúmanie významov mien daných božstiev, je to, čo nám pomáha dozvedieť sa viac o ich funkciách či pôvode.
Perún – najvyšší hromovládca
Perún, niekedy nazývaný aj Parom či Perkunas (najmä v Pobaltí) bol Slovanmi vnímaný ako boh hromu a bleskov. Uctievaný bol aj ako ochranca vojakov a pravdy. Bol prísny, no zároveň spravodlivý. Mýtus o ňom hovorí, že keď sa objavil na svete, oblohou otriasli silné hromy a blesky. Perún bol vyobrazovaný ako silák s modrými očami, so svetlými vlasmi, sediaci na koni, so štítom či s mečom a v zlatom brnení, cez ktoré nosil prehodený červený plášť, neskôr symbol kniežacej moci. Naši predkovia chránili svoj majetok prostredníctvom symbolu Perúna, čo bol šesťuholník rozdelený troma čiarami na šesť rovnakých rovnostranných trojuholníkov. Symbol umiestňovali napríklad na predmety a verili, že ich ochráni pred prírodnými katastrofami.
Je možné, že uctievanie Perúna ako najvyššieho boha prišlo až neskoršie, po kulte Roda, ale nevylučuje sa ani to, že obaja bohovia mohli existovať súčasne. Slovanské kmene boli veľmi roztrúsené, vyvíjali sa individuálne a v rámci každého figurovali jednotlivé božstvá rozdielne, preto veľa vecí nie je možné určiť s istotou. Tam, kde pre jeden slovanský kmeň predstavoval najvyššiu mocnosť Perún, pre iný to zas mohol byť Rod či Svarog.
O Perúnovej existencii sa dozvedáme zo spisov východorímskeho kronikára Prokopia O vojne gótskej (De bello Gotico) zo 6. storočia nášho letopočtu. Prokopios v nich opisuje juhoslovanské kmene, ktoré „oslavujú jediného boha, boha hromu a bleskov, ktorému prinášajú živé obety v podobe zvierat“. Napriek tomu, že samotné meno daného boha nie je v spise spomenuté, historici nepochybujú, že išlo o Perúna.
Zaujímavô
Vo viacerých európskych mytológiách mal boh hromu vysoké alebo najvyššie postavenie. V gréckej mytológii ho nazývali Zeus, v rímskej zas Jupiter a v severskej Thor. Hromy a blesky ako neskrotné a silné prírodné živly zaručili ich božským predstaviteľom vedúce postavenie v jednotlivých panteónoch.
Veles – boh podsvetia a dobytka
Podobne ako v niektorých iných mytológiách, aj v tej slovanskej bol svet znázornený v podobe posvätného stromu (konáre predstavovali nebesá, kmeň stromu život smrteľníkov a korene podsvetie/svet mŕtvych). Aj tu sa stretávame s dualitou – Perún bol vládcom sveta živých, zatiaľ čo jeho protikladom a vládcom mŕtvych bol Veles. Boh podsvetia a vody, často znázorňovaný ako had či drak, viedol boje s Perúnom, a to najmä preto, lebo kradol dobytok či deti. Slovania verili, že zakaždým, keď niekde udrel blesk, znamenalo to, že boh hromu prichytil Velesa pri krádeži a snažil sa ho zastaviť či zneškodniť.
Boj medzi dvoma bohmi sa podľa jedného mýtu začal v deň Perúnovej svadby. Dôvodom bolo, že Veles sa zahľadel do Perúnovej nevesty menom Dodoľa, bohyne letného blesku, hromu a dažďa. Tá sa počas slávnosti rozhodla, že zíde dolu na zem a prejde sa po hustom lese plnom života. Veles ju nasledoval, dal jej privoňať ku konvalinkám, ktorých vôňa ju omámila, až stratila vedomie a to boh využil na hlbšie zblíženie, z ktorého vzišiel syn Jarilo. Keď sa to Perún dozvedel, veľmi sa nahneval a rozhodol sa, že Velesa zničí. Bojovali spolu tri dni a tri noci, až napokon Perún Velesa porazil, vyhnal z nebies a odsúdil na život v podsvetí.
Dažbog – boh slnka
Ďalším bohom, ktorého existencia je potvrdená naprieč všetkými slovanskými kmeňmi, je Dažbog, boh slnka a plodnosti. Záznamy o ňom pochádzajú z Rozprávania o dávnych časoch (známe aj ako Nestorov letopis), kroniky Kyjevskej Rusi z 12. storočia. Spomína sa tam ako jeden zo šiestich bohov (spolu s Perúnom), ktorým dal vtedajší knieža Kyjeva Vladimír Veľký postaviť v roku 980 sochy pred svojím palácom. Ďalší záznam pochádza z 15. storočia z ruského prekladu gréckeho textu (originál zo 6. storočia). V pôvodnom texte vystupujú bohovia Héfaistos a Hélios, ktorých mená zmenil neznámy prekladateľ na Svarog a Dažbog zrejme preto, aby k nim slovanskí čitatelia mali bližšie (alebo si ich vedeli lepšie asociovať).
Naši predkovia verili, že poslaním boha Dažboga bolo dohliadanie na pôdu a úrodu. Ďakovali mu za dážď v období sucha, ale aj za chladný letný vánok počas horúčav. Bol to boh, ktorý dával, čo vyplýva aj z jeho mena – dažd znamená dať, bog zase boh, teda dávajúci boh. A nielenže dával, ale aj dôveroval ľuďom, vypočul ich žiadosti, na ktoré odpovedal štedrými darmi, láskavosťou a zhovievavosťou.
Mokoš – bohyňa zeme a žien
Jediná žena stojaca v (už zničenom) panteóne šiestich bohov pred palácom v Kyjeve bola Mokoš, známa aj ako matka bohyňa. Podľa Rozprávania o dávnych časoch bola strážkyňou ženskej práce a osudu žien. Pokladá sa aj za bohyňu zeme, plodnosti, obilia, pradenia a vlny. Etymológovia sa domnievajú, že jej meno je odvodené od slova mokrý alebo moknúť. Jej symbolom bola zlatá koruna s drahými kameňmi, vreteno, miska hojnosti, žito, ľan a konope.
Jej rola v spojení s ostatnými bohmi nie je istá, avšak často je považovaná za manželku Perúna a neskoršie i milenku Velesa, čo viedlo viacerých autorov k výkladu súboja medzi Perúnom a Velesom ako bitky o Mokoš. Mnohé zdroje ju považujú za matku boha Jarila a bohyne Moreny, no iné tvrdia, že s Jarilom, bohom jari, len spolupracovala.
Pre Slovanov ako poľnohospodárov bola samotná zem posvätná, čo znamenalo, že Mokoš mala pre nich dôležitý význam. Počas jari verili, že zem je tehotná (kvitnutie predstavovalo pôrod), a mnohí v tom období odmietali stavať ploty či iné konštrukcie, ktoré by narušili povrch zeme.
Zaujímavô
Počas kristianizácie bol kult bohyne Mokoš nahradený uctievaním Panny Márie, no i napriek tomu ostal jedným z najlepšie zachovaných kultov naprieč slovanskými kultúrami. Ako dôkaz nám slúžia názvy dedín a riek, ktoré nesú jej meno alebo sú z neho odvodené, napríklad dedina a rieka Mokošín v Česku, dedina Makoše, ktorá sa nachádza nielen v Chorvátsku, ale aj v Slovinsku, slovinská rieka Mokoš či vrchy Mukušina a Mukoša v Bosne a Hercegovine.
Morena – bohyňa zimy, smrti a znovuzrodenia
Mokoš nebola jediným významným ženským božstvom slovanskej pohanskej viery. Bohyňu zimy, smrti a znovuzrodenia poznáme na Slovensku azda najlepšie zo všetkých, a to najmä vďaka tradícii jej vynášania a pálenia. Reč je o Morene, známej aj ako Marzanna či More. Práve táto doteraz zachovaná tradícia sa viaže k mýtu o nej, v ktorom jej upálenie predstavovalo ukončenie zimy a začiatok jari. Za jej protiklad sa väčšinou považuje Vesna, bohyňa jari, s ktorou je Morena večne spätá, avšak ani jedna z nich nemôže existovať, kým je nažive tá druhá. V mnohých legendách preto vystupovali ako nepriateľky, no práve tento princíp ich existencie posúval život Slovanov vpred.
Tajomnô
Mater Verborum, teda Matka slov, je encyklopedický latinsko-český slovník z 13. storočia pochádzajúci z Česka ktorý prirovnáva Morenu ku gréckej bohyni Hekaté. Hekaté bola okrem iného bohyňou mágie a bosoráctva, nuž a práve vzhľadom na toto prirovnanie sa Morena v istých výkladoch asociuje s čarodejníctvom.
Interpretácia vzhľadu Moreny bola rôzna (od miesta k miestu), avšak najčastejšie bola zobrazovaná ako krásna mladá žena s dlhými čiernymi vlasmi, jasnomodrými očami, oblečená v šatách posiatych diamantmi, ale aj s vlčími tesákmi a pazúrmi či ako stará bosorka, pripomínajúca babu Jagu. Mala chmúrnu povahu a deti, ktoré boli stelesnením rôznych démonov, chorôb a nešťastí. Spolu s manželom – bohom temnôt Kaščejom – obývali palác v podsvetí v krajine Nav.
Naši predkovia vnímali zimu ako najhoršie ročné obdobie, pretože nemohli pracovať na poliach, ktoré predstavovali živobytie pre väčšinu ľudí. I toto spojenie posilnilo v ľuďoch odpor a strach voči Morene, a preto jej upaľovanie odjakživa sprevádzali oslavy a búrlivé jasanie. Okrem našej krajiny sa tradícia vynášania Moreny zachovala aj v Česku, Poľsku a Litve.
Devana – bohyňa lovu
Devana (alebo aj Zevana), prirovnávaná k rímskej bohyni lovu Diane či ku gréckej Artemis, predstavuje v slovanskej viere bohyňu lovu, prírody, lesov a mesiaca.
Výklad jej mena je jedným z najrozporuplnejších. Môže ísť o protoslovanský koreň slova divina, ale rovnako aj dziewa alebo dziewica, ktoré sa prekladajú ako dievka či panna. Na základe tejto interpretácie niektorí historici považujú Devanu za ochrankyňu panien – môže za to aj historické prirovnanie k bohyniam Diane a Artemis, ktoré boli pannami a podľa mytológie nikdy nemali partnera ani dieťa. Je však možné, že jej meno vychádza zo staropoľského dziwy, teda divý.
V slovanskej mytológii sa stretávame aj so ženskými bytosťami žijúcimi v lesoch a jaskyniach. Nazývali sa devony či dziewonie, v niektorých prípadoch aj divožienky. Je možné, že ide o zdémonizovanú alebo zdivenú verziu bohyne Devany.
Podľa mýtov bola Devana dcérou Perúna. Často ju znázorňovali ako krásne dievča oblečené v kožuchu z medveďa. Luk a šípy, ostrý nôž či kopija boli neodmysliteľnou súčasťou jej výbavy, ktorá jej slúžila na lov lesných zvierat. Bola uctievaná poľovníkmi, ktorí sa k nej modlili, aby im pri love priniesla šťastie.
S príchodom kristianizácie mnohé slovanské národy zmiešali svoje pohanské tradície s tými kresťanskými (praktika, vďaka ktorej sa nám podarilo zachovať veľa informácií o pohanskej mytológii). V tomto storočí zažíva slovanské pohanstvo isté znovuzrodenie v podobe neustále narastajúceho záujmu o mytológiu či priameho stavania idolov (napríklad v niektorých častiach Ruska či Ukrajiny).
Slováci sa držia svojich pohanských koreňov nielen vynášaním a pálením Moreny, ale aj v podobe slovesnosti. Veď kto si aspoň raz nezanadával doparoma?
V tejto súvislosti by vás mohli zaujímať aj ďalšie články
- Prečo naši predkovia pochovávali svojich blízkych s kosákmi, kľúčmi či so zámkami?
- Aké bytosti sa prechádzajú slovenskými hradnými komnatami?
- Slovania a Slováci – o tom, odkiaľ sme sa tu vzali
- Seriál Tajomnô: Val obrov – jedna z najväčších záhad dejín Slovenska
- Tajomné legendy o slovenských jazerách, plesách a studniach, ktoré sa tradujú dodnes
