Záhadami opradení slovenskí šľachtici

Autor: Redakcia

Ľudí odjakživa fascinovali rôzne tajuplné príbehy a úkazy, často nevysvetliteľné. Pripisovali im nadprirodzený pôvod, vzbudzovali v nich zvedavosť, ale aj strach. Nebolo to tak len v minulosti. I dnes v nás vyvolávajú zvedavosť príbehy opradené akýmsi mystériom, pričom takéto záhady neobišli ani našu krajinu. Na ich dostatočné objasnenie niekedy nestačí ani veda, a tak sa môžeme len domnievať, ako to bolo v skutočnosti. Aké záhady sa spájajú s troma významnými slovenskými šľachticmi?

Žofia Bošňáková

Krásna a dobrosrdečná

Korene Žofie Bošňákovej siahajú až do juhoslovanskej Bosny, odkiaľ sa jej rod Bošňákovcov presídlil do Slovinska a následne sa usídlil v Bratislavskej a Nitrianskej stolici. Barónovi a vojenskému kapitánovi Tomášovi Bošňákovi a Márii Kenderešiovej sa tam narodilo sedem detí, medzi ktorými bola aj Žofia (* 1609 v Šuranoch).

Žofia Bošňáková bola veľmi skromná a dobrosrdečná. Od malička sa vynímala svojím pôvabom, dobrotou a múdrosťou. Bola veľmi krásna, mnohí šľachtici obdivovali jej alabastrovú pleť, veľké oči a urodzené spôsoby. Záujem o jej ruku bol veľký, ale keďže plytká krása a povrchnosť ju skôr odpudzovali, zdvorilo odmietla mnohých nápadníkov. Až jedného dňa zavítal do Šurian Michal Šeréni so svojím otcom. Žofia mala len 17 rokov a Michalovi tiahlo na štyridsiatku, náklonnosť však bola obojstranná, preto uzavreli manželstvo a odišli spoločne žiť na Moravu na hrad Svetlo v Bojkoviciach. Michal po čase ťažko ochorel a napokon zomrel. Jej druhým manželom sa stal František Vešeléni. Presťahovala sa za ním do Tepličky nad Váhom, kde sa im narodili synovia Adam a Ladislav.

Žofia mala veľmi dobré srdce, čo sa prejavovalo v mnohých skutkoch. S manželom Františkom založili xenodochium – útulok pre chudobných a starých, ktorý týmto ľuďom poskytoval okrem základného živobytia aj jednoduché liečebné úkony. Manželia založili i nadáciu v sume 1 000 florénov. Úroky z nej išli na podporu útulku. Žofiu si v dobrom zapamätali aj poddaní na jej panstve, pretože im pomohla vždy, keď sa dalo, odoberala im z povinností a uľahčovala situáciu.

Žofia Bošňáková. Autor: akademický maliar Stanislav Lajda | Zdroj: archív Považského múzea

Žofia Bošňáková zomrela 28. apríla 1644 veľmi mladá, vo veku 34 rokov, a bola pochovaná pod hradnou kaplnkou na hrade Strečno, kam ju manžel poslal spolu s deťmi kvôli bezpečnosti. Povrávalo sa, že zomrela od žiaľu v dôsledku chýrov o údajnej nevere jej manžela Františka s Máriou Séčiovou, ktorú si po smrti Žofie aj vzal za manželku. Na základe archívnych podkladov, ktoré dokazujú, že túto ženu František stretol až po Žofiinej smrti, boli tieto dohady vyvrátené.

TIP

Slovensko má mnoho krásnych miest a Žilina je jedným z nich. Navštívte jej historické jadro, národné kultúrne pamiatky Kostol sv. Štefana kráľa, ktorý je najstaršou zachovanou pamiatkou na území Žiliny, a Budatínsky zámok, v ktorom sú v súčasnosti umiestnené expozície Považského múzea v Žiline. Neobíďte jednu z najkrajších pamiatok tohto mesta, ktorá sa zachovala takmer v pôvodnom stave, a to Rosenfeldov palác. Ten vznikol ako zmenšená napodobenina viedenského zámku Belvedér. Palác slúži v súčasnosti ako kultúrne centrum, v jeho priestoroch sa nachádza i knižnica približujúca históriu a súčasné dianie mesta a aj knihárska dielňa Lidy Mlichovej.

Nájdenie pokladu

Ján Jakub Löwenburg bol synom cisárskeho generála a spolu s bratom Fridrichom sa stali majiteľmi ruín starobylého hradu Strečno. Ján Jakub dal dôkladne preskúmať celý objekt, pretože sa dopočul o tamojšom ukrytom poklade, ktorý nakoniec aj našiel. Bol to však trošku iný poklad, ako si predstavoval. Nešlo o zlato, striebro ani o šperky. Pri kopaní bolo nájdených množstvo rakiev, medzi nimi i Žofiina s takmer neporušeným telom. U ľudí to prirodzene vyvolalo veľký rozruch, pretože také niečo bolo takmer nemožné. Z lekárskeho hľadiska sa však tento jav zvykol vyskytovať, pretože v extrémne suchých podmienkach mohlo dôjsť k mumifikácii telesnej schránky. Záhadou však bolo, že ostatné telá nachádzajúce sa v tomto prostredí prešli rozkladom a jediné, ktoré sa zachovalo, patrilo práve Žofii Bošňákovej.

Zrúcanina hradu Strečno

Zaujímavô

V roku 1843 sa lekár a historik Ágoston Balogh podujal na patologický výskum tela Žofie Bošňákovej a publikoval svoje poznatky: „Telo nebohej nie je čierne, ale hnedasté a je bez najmenšieho kazu. Hoci je mŕtva už dlhší čas, jej telo je pružné, akoby zomrela nedávno. Napriek všetkým skutočnostiam danej logiky a poznanej praxe ťažko mi vysvetliť príčiny tohto stavu. Iba nos a pery má mierne práchnivé. Keď som stlačil prstom tie časti tela, kde je veľa mäsa, ako napríklad na zadnej časti, priehlbina sa znovu vyrovnala. […] Keby sa niekto chcel odvolávať na to, že jej telo sa zachovalo len preto, že sa v okolí nachádzala kalciová, tzv. vápenitá pôda, toto tvrdenie neobstojí. Podrobným skúmaním sa dokázalo, že v krypte boli pochované aj ďalšie telá zo staršieho i mladšieho obdobia a všetky mŕtvoly spráchniveli…“ (Zdroj: Laco Zrubec: Žofia Bosniaková, krásavica zo Šurian – svätica zo Strečna)

Ján Jakub pozostatky Žofie zabezpečil a uložil ich do provizórne upravenej kaplnky. Následne nález oznámil cirkevným úradom, chcel totiž pozostatky vystaviť pre verejnosť, pretože vedel, že si na ňu miestni obyvatelia spomínajú s veľkou úctou. Odpoveď od cirkevného úradu prišla až o 38 rokov neskôr, bola však pozitívna. A tak bola v roku 1728 rakva s jej telesnými pozostatkami vystavená v kostole v Tepličke nad Váhom. V roku 1797 bolo jej telo preoblečené do pozláteného rúcha a premiestnené do barokovej rakvy so skleným vekom. Rakva tam bola uložená dlhé roky – až do 1. apríla 2009, keď sa stalo veľké nešťastie. V ten deň sa totiž k rakve dostal psychicky narušený muž a telo podpálil. Zachovali sa, bohužiaľ, iba obhorené kosti. V apríli 2012 sa na hrade Strečno opäť vystavili jej zreštaurované pozostatky.

Do dnešného dňa nie je úplne jasné, prečo sa telo Žofie Bošňákovej mumifikovalo a nerozložilo. Môžeme za tým hľadať pohrebné zvyklosti v danom období? Bolo bežné, že sa pohreby v prostredí vysokej šľachty konali niekoľko mesiacov po smrti nebohého – príprava honosného pohrebu trvala aj tri mesiace, preto sa telá balzamovali. Alebo to bolo prostredím, suchým a zvetraným, v ktorom bola Žofia pochovaná? To sa asi už nikdy nedozvieme.

Verná napodobnenina Žofie Bošnákovej tak, ako ju podľa dostupných prameňov našli v roku 1689 vojská grófa Löwenburga. Autor: akademický maliar Stanislav Lajda | Zdroj: archív Považského múzea

TIP

Po návšteve hradu Strečno neobíďte rozhľadňu na vrchu Špicák, ktorá je celá z dreva a ponúka krásne výhľady na Žilinskú kotlinu, hrebeň Malej Fatry aj Strážovské vrchy. Môžete sa k nej vydať buď po žltej značenej trase z parkoviska pod hradom Strečno, alebo z centra obce. Cesta k rozhľadni je pomerne strmá a potrvá vám približne 40 minút. S deťmi môžete navštíviť neďalekú obec Nezbudská Lúčka, kde nájdete Rozprávkový les – okrem množstva postavičiek z rozprávok sa tam nachádzajú aj živé zvieratká, psíky, kravičky či somáriky. Z areálu si vychutnáte dokonalý panoramatický výhľad na hrad Strečno.

Ján Pálfi

Gróf z Bojnického zámku

Ján František Pálfi sa narodil 12. augusta 1829 v Bratislave grófovi a kráľovskému komorníkovi Františkovi V. Pálfimu, ktorý nebol práve vzorným manželom ani otcom – pred rodinou dával prednosť milenkám a hazardu, v dôsledku čoho zanechal dlhy. Osud nebol k Jánovi Pálfimu veľmi priaznivý ani počas ďalších rokov jeho života. Už ako 16-ročný prišiel o matku a o sedem rokov nato mu zomrel aj otec. Zostal sám so sestrou Gabrielou, s ktorou však akosi nenašiel spoločnú reč. Otec im zanechal veľké dedičstvo, ktoré musel rokmi vymaniť spod zadlženia a súdnych trov. Keď sa finančne pozviechal, rozhodol sa cestovať po Európe, pričom cestovanie sa stalo jeho veľkou vášňou. Keď dovŕšil 42 rokov, bol zvolený za bratislavského župana. V tejto funkcii preukázal svoju šľachetnosť a z vlastného vrecka podporil chorých počas cholerovej epidémie či obyvateľov, ktorých postihla povodeň.

Gróf Ján Pálfi | Zdroj: SNM – Múzeum Bojnice

Jeho meno je spájané najmä s Bojnickým zámkom, ktorého prestavbe obetoval značnú časť života. Keďže bol scestovaný a vo svete videl rozličnú architektúru, s vášňou sa vrhol do opráv. Okrem cestovania mal záľubu aj v zberateľstve drahých umeleckých diel a originálov, preto chcel, aby sa zámok stal sídlom jeho umeleckých zbierok.

Dožil sa požehnaného veku 79 rokov a zomrel 2. júna 1908 vo Viedni. O dva dni neskôr boli jeho pozostatky prevezené vlakom do Prievidze a odtiaľ kočom na Bojnický zámok, kde bol pochovaný v rodinnej krypte v sarkofágu z čierneho mramoru. Vo svojom testamente okrem iného uviedol, že si praje, aby sa po jeho smrti stalo z jeho zámku múzeum, a kde presne má byť umiestnený jeho sarkofág.

Po úmrtí grófa začali vznikať veľké spory medzi dedičmi. Jeho príbuzní vyhlasovali, že gróf nebol svojprávny a robil hanbu sebe i celej rodine. Umeleckú zbierku grófa Pálfiho jeho príbuzní takmer celú rozpredali. Nedodržali ani jeho prianie, aby bol sarkofág umiestnený v predsieni rodinnej hrobky – uložili ho do stredu hrobky.

Interiér Bojnického zámku ukrýva mnohé poklady v podobe umeleckých diel či vzácnych predmetov, ktorých zberateľom bol aj gróf Pálfi

TIP

Bojnice sú krásne romantické mesto, ktoré ponúka vyžitie pre každú vekovú skupinu. Bojnický zámok môžete navštíviť aj stokrát a vždy tam objavíte niečo nové a fascinujúce. Deti si prídu na svoje v neďalekej ZOO, ale tiež na unikátnej vyhliadkovej veži, ktorá ponúka naozaj pôsobivý výhľad na okolitú krajinu. Svoj výlet môžete zavŕšiť návštevou Múzea praveku, ktoré je jediné svojho druhu na Slovensku. Ocitnete sa v Prepoštskej jaskyni uprostred divokej prírody, ktorú v kamennej dobe obýval neandertálsky človek, a dozviete sa veľa zaujímavostí aj vďaka pútavému výkladu.

Záhadné slzy grófa Pálfiho

Hrob grófa Pálfiho spôsobil v minulosti veľký rozruch a dodnes je opradený tajomstvom. Okolo roku 1957 sa na zámku začali diať zvláštne veci, keď si zamestnanci všimli tekutinu medovej konzistencie vytekajúcu zo sarkofágu. Spočiatku tomu nevenovali veľkú pozornosť, keďže išlo o nebadateľné množstvo. No postupom času sa objem vytekajúcej tekutiny začal zväčšovať. V polovici 90. rokov 20. storočia sa o túto skutočnosť začala zaujímať aj široká verejnosť, ktorá sa snažila zistiť, čo sa skrýva za týmto tajomstvom. Ako neskôr potvrdil archivár Bojnického zámku Erik Kližan, po rozbore sa zistilo, že išlo o mineralizované ostatky tela grófa Pálfiho. Jeho telo totiž nebolo mumifikované, ale napustené konzervačným roztokom na báze glycerínu, chlóru a zinku. To, ako k chemickej reakcii došlo, však nie je známe, navyše sarkofág je nepriedušný, a tak sa voda z rakvy nemala kam odparovať. Práve tá zapríčinila koróziu kovových častí truhly i nosníka, ktorý rakvu podopieral, a ich deštrukciou sa tekutina dostala von. Zväčša sa stáva, že telo nebohého sa stratou vody vysuší a vtedy zostáva takmer neporušené. Prítomnosť vody je teda o to väčšou záhadou. Tekutinu podľa povier nazvali slzami grófa Pálfiho, keďže dediči nesplnili jeho poslednú vôľu z testamentu.

Sarkofág grófa Jána Pálfiho | Zdroj: SNM – Múzeum Bojnice

Najcennejší poklad grófa – oltárne mystérium

Vytekajúcou tekutinou sa záhada okolo grófa Pálfiho nekončí. K zastaveniu výtoku zo sarkofágu došlo v septembri 1995 – v čase, keď sa na zámok opätovne vrátil vzácny oltár od florentského majstra Narda di Cione z polovice 14. storočia, ktorý si Pálfi priviezol z Talianska. Gróf ho najprv umiestnil v päťhrannej veži, potom v zámockej kaplnke, až ho napokon v roku 1933 odviezli do Prahy, kde zotrval dlhé roky. Oltár bol jedným z najcennejších pokladov Pálfiho, v kaplnke ho dokonca vsadil na veľmi zvláštne miesto – presne do úrovne sarkofágu, akoby mal aj po jeho smrti plniť dôležitú funkciu.

Aký bol dôvod vytekajúcej tekutiny zo sarkofágu a prečo prestala vytekať práve v období, keď sa na zámok vrátil vzácny oltár, sa asi nedozvieme. Na zámku sa však aj v súčasnosti dejú zvláštne veci, ktoré potvrdili aj viacerí jeho zamestnanci, a to či už mimovoľné hýbanie sa predmetov, alebo zazretie napoly priezračných bytostí v zrkadle.

Dominantou zámockej kaplnky je vzácny oltár, ktorý patril k najcennejším pokladom grófa | Zdroj: SNM – Múzeum Bojnice

Matúš Čák Trenčiansky

Večný dobyvateľ

Matúš Čák Trenčiansky sa podľa odhadov narodil okolo roku 1260. Bol to veľmi ambiciózny šľachtic a dobyvateľ, mal silné vojsko, bol nekompromisný, neochvejný a nebojácny. Viaceré majetky zdedil (napríklad panstvo Oponice, Červený Kameň či Uhrovec), iné si vydobyl sám. V istom období bolo naše územie známe ako Matúšova zem a samotný Matúš ako pán Váhu a Tatier. V očiach ľudu sa stal akýmsi romantickým hrdinom v rámci uvedomovania si postavenia Slovenska v Uhorsku ako samostatného národa. Druhou stránkou jeho povahy bola dravosť a konanie, ktoré ohrozovalo hospodársky rozvoj a zapríčiňovalo chudobu. Túžil po úspechu a majetkoch, nerešpektoval svetské ani cirkevné zákony a toto všetko v ňom umocňoval vojenský duch. V roku 1297 sa stal palatínom krajiny, čím ešte viac vzrástla jeho moc. Počas života dokázal ovládnuť 14 stolíc, 50 hradov a bol najmocnejším oligarchom tohto obdobia. Na svojom území bol absolútnym vladárom, vymenúval županov a dokonca si razil vlastné mince.

TIP

Oponice sú obec v okrese Topoľčany, ktorá prekvapí každého návštevníka svojimi skvostami. Azda najväčším je Oponický kaštieľ, v ktorom sa počas svojho výletu môžete ubytovať, užiť si jeho rozprávkové prostredie či wellness. Jeho súčasťou je jedna z najkrajších knižníc na Slovensku – Aponiovská historická knižnica, raj pre všetkých milovníkov literatúry a histórie – a tiež Apponyiho poľovnícke múzeum, ktoré bolo kedysi renesančným kaštieľom. Ak si chcete užiť príjemnú prechádzku, neobíďte Oponický hrad, presnejšie jeho ruiny, ku ktorým sa dostanete z obce po zelenej turistickej trase.
Matúš Čák Trenčiansky | Zdroj: wikipédia.org

Hrob Matúša Čáka – kde sa nachádza?

Matúš bol veľký a nebojácny dobyvateľ, no predsa nad ním niekto zvíťazil – smrť. Zomrel zrejme na Trenčianskom hrade ako 71-ročný. Do dnešného dňa však nie je známe, kde je pochovaný. Trápilo to mnohých jeho súčasníkov i neskorších bádateľov. Nešlo im do hlavy, že by si takýto mocný pán nezabezpečil veľkolepé miesto svojho posledného odpočinku. A tak vznikla povesť o skrytej hrobke, v ktorej je vraj trenčiansky pán pochovaný spolu s pokladmi.

Po Matúšovom hrobe pátrali mnohí bádatelia najmä v 18. a 19. storočí. Hľadali v podzemí Matúšovej veže, pod slivkou na dolnom nádvorí hradu, ale aj v tajnej šachte pri Jeremiášovej bašte. Podľa istej povesti unikol Matúš pred kráľovským vojskom tajnou chodbou, dostal sa až do kláštora na Veľkej Skalke, kde dožil a bol pochovaný.

Ďalšou teóriou je, že Matúš skutočne zomrel na Trenčianskom hrade počas jeho obliehania vojskom, a keďže vedel, že má mnoho nepriateľov, spoľahol sa na svojich najvernejších, ktorí ho mali v tajnosti pochovať a miesto jeho posledného odpočinku nikdy neprezradiť. Či to tak naozaj bolo, môžeme len hádať. Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho sa nikdy nenašiel.

Majestátny Trenčiansky hrad

Ľudí odnepamäti zaujímali podivuhodné prírodné úkazy či príbehy a inak to nebolo ani na území Slovenska. Aj preto viaceré nevysvetliteľné udalosti spojené so šľachticmi dodnes vzbudzujú otázky a napriek snahám vedecky vysvetliť a odhaliť záhady okolo týchto historických osobností sú aj naďalej zahalené rúškom tajomstva. Poznáte aj iné mysteriózne prípady, ktoré sa týkajú významných dejateľov žijúcich v našej krajine? Čo si myslíte o ich (ne)pravdivosti? Podeľte sa s nami v komentároch.

V tejto súvislosti by vás mohli zaujímať aj ďalšie články

Načítava

Mohlo by vás zaujímať

Pridať komentár

Sledujte náš Instagram