Rozprávka má významné miesto v pamäti každého národa. Je nositeľkou bohatého dedičstva, ktoré nám za pomoci melodických slov a v podobe príbehov zanechali naši predkovia, a to tak, že si ju navzájom odovzdávali ústnym tradovaním z generácie na generáciu. Rozprávka je jazykovou klenotnicou národa, odzrkadľuje jeho kultúru, predstavy i život jednotlivca, ktorý túži po dobre a spravodlivosti. Rozprávky sa tradovali skutočne dlhý čas a trvalo takmer tisíc rokov, kým ich prví zberatelia začali zaznamenávať.
Mýtus, predchodca rozprávky
Slovenská rozprávka je výtvorom prostonárodnej slovenskej poézie. Jej pôvod je úzko spätý s najskorším národným povedomím a je nepochybné, že vznikla z mýtu, respektíve že mýtus sa pretransformoval do rozprávky. Pre mýtus sú typické osudy viacerých hrdinov, prípadne môže byť hrdinom poloboh. Samotný príbeh je výsledkom prírody a kultúry. V rozprávke sa pozornosť sústreďuje na jednotlivca a jeho cestu. Ten musí vlastnou silou a umom plniť úlohy, vďaka čomu získa magické predmety, manželku či inú odmenu.
Zaujímavô
Z pohanských bájí či mytológie boli prevzaté najmä matéria a predmety, ktoré sú dnes typické pre rozprávku. Išlo o predmety našich predkov, ktoré bežne používali vo svojom domácom, ale i občianskom živote. V rozprávkach sa stretávame s fantastickými postavami Slnka, Vetra, drakov a stríg či veštcov, pričom poznáme vzťah ľudí k týmto vyšším bytostiam. Tiež sa stretávame s postavami kráľov a rytierov. Z dobrej i zlej stránky predstavuje rozprávka rodinné vzťahy, vzťahy kráľov a poddaných, bohatých a chudobných, pričom v príbehu je pomiešaná fantastickosť so skutočnosťou. Rozprávka tak vyobrazuje náš národ, jeho cnosti i chyby, verejný aj domáci život, práva a zvyky, názory na božstvo a svet.
Rozprávačská tradícia
Kedy presne rozprávky vznikli, nevedno, avšak od svojho počiatku sa odovzdávajú ústnym podaním, z pokolenia na pokolenie, v každej domácnosti s menšími odlišnosťami, ale v podstate vždy tie isté. Každý dom v dedine mal svojho rozprávača, ktorý si sadol takmer každý zimný večer ku kozubu a pri jeho svetle rozpovedal svojmu obecenstvu rozprávku. Avšak nie všetky príbehy, ktoré medzi slovenským ľudom kolovali, môžeme hneď nazývať pravými a pôvodnými slovenskými rozprávkami. Tohto pomenovania boli hodné tie, ktoré si zachovávali určité usporiadanie, obrazotvornosť a mravnosť.
Začiatok rozprávky musel byť spätý s hlavným hrdinom, ktorý bol akousi vyššou mocou vyvolený splniť úlohu, pre ktorú bol ochotný spraviť aj nemožné. Dej rozprávky opisoval cestu hlavného hrdinu, ktorý zdolával často nezvládnuteľné prekážky (preplával rieky, vyškriabal sa na strmé vrchy, bojoval, prekonával fantastické prekážky čarodejnými prostriedkami, porazil protivníka). Symbolika čísel 3, 7 alebo 12 bola takisto zreteľná, rovnako ako ustálené spojenia: kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, zazvonil zvonec, žili šťastne, až kým nepomreli. Bez ohľadu na minulosť či súčasnosť sa rozprávka vždy končí tragicky a šťastne zároveň: tragicky pre hriešne a vinné osoby, ktoré neminie zaslúžený trest, a šťastne pre hrdinu a osoby s ním spojené, ktoré dostanú odmenu, napríklad ženu a pol kráľovstva.
Záchrana rozprávky
Skutočne dlhý čas sa rozprávky tradovali len ústne. Slovenská rozprávka čakala na svoj čas takmer tisíc rokov, kým sa na ňu upriamila pozornosť jej záchrancov. Aj to však bola len akási náhoda. Stalo sa to v okamihu, keď Goethe vyzval svojho študenta Jána Kollára, aby mu priniesol maďarské piesne. Týmto omylom vyprovokoval zozbieranie a vydanie slovenských spievaniek. Táto skutočnosť vraj bola prvým záznamom slovenskej rozprávky, a to napriek tomu, že ju Kollár zaznamenal len preto, že bola rýmovaná a hodila sa mu medzi piesne:
Tam okolo Strečna
cesta nebezpečná,
pod zámkom sa skryli
v bielych plachtách víly…
Cesta za slovenskou rozprávkou
Zberateľský záujem o slovenskú rozprávku nasledoval až po vzbĺknutí záujmu o pieseň, ale napokon sa i ona dočkala svojho času. Slovenskí vzdelanci, ako Samuel Reuss a jeho synovia, Ján Francisci-Rimavský, Pavol Dobšinský, August Horislav Škultéty a iní, vložili do služieb slovenskej rozprávky svoje najlepšie sily. Dokonca sa na cestu za slovenskou rozprávkou vydala aj česká spisovateľka Božena Němcová a venovala jej svoje vrcholné tvorivé obdobie.
Zaujímavô
V čase, keď sa rozprávky na Slovensku začali zapisovať (40. roky 20. storočia), sa pomenúvali viacerými názvami: poviestky, povesti, rozprávky, bájky či báchorky. Za rozprávku sa považovali v podstate akékoľvek vymyslené príbehy, v ktorých po prekonaní prekážok a splnení náročných úloh, často s pomocou nadprirodzených bytostí a pomocníkov, dobro víťazí a zlo je potrestané. Ľuďom, ktorí si niečo vymysleli alebo hovorili nepravdu, sa posmešne zvyklo hovoriť „čo baláchaš, nebáj“.
Práve Ján Francisci-Rimavský so svojím dielom Slovenské povesti vytvoril v roku 1845 prvú rozprávkovú knihu, ktorú tvorilo desať čarovných rozprávok. Jeho dielo bolo jednou z prvých kníh vydaných v štúrovskej slovenčine, ktorú si do Prahy ako dar a podnet k tvorbe odviezla i Božena Němcová. A bola to práve ona, kto neskôr podnietil slovenských zberateľov k činom. V Prahe začala vydávať svoje Slovenské pohádky a pověsti a slovenských zberateľov tak inšpirovala k tomu, aby ju napodobnili a svoju tvorbu dostali do tlače.
Slovenským zberateľom sa podarilo tvorbu poslať do tlače len čiastočne a výsledkom ich snahy napokon bolo šesť zošitov Slovenských povestí, ktoré vydali v Rožňave a Banskej Štiavnici v rokoch 1858 až 1861 August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský. Rozhodujúcu úlohu pri zbieraní slovenských rozprávok však zohral sám Pavol Dobšinský so svojím dielom Prostonárodné slovenské rozprávky, ktoré vydal v rokoch 1880 až 1883 v Martine. Práve tie sa stali prameňom poznania rozprávkového bohatstva pre ďalšie generácie rozprávačov.
Pavol Dobšinský – slovenský Homér
Pavol Dobšinský bol štúrovec, slovenský folklorista, zberateľ ľudovej slovesnosti a evanjelický kňaz. Jeho tvorbu ovplyvnila činnosť azda najznámejšieho rozprávkara – dánskeho autora Hansa Christiana Andersena. S rozprávkami sa však rodák zo Slavošoviec stretol už oveľa skôr, ako dieťa, a to vďaka rozprávaniu svojej starej mamy. Záujem o rozprávky a mytológiu v ňom však podnietilo štúdium na Evanjelickom lýceu v Levoči. Záľubu v tomto žánri ešte znásobilo pôsobenie u evanjelického farára, etnografa a zberateľa ľudových textov v Revúcej Samuela Reussa.
Keď Dobšinský pôsobil ako farár v Drienčanoch, vznikalo jeho významné dielo Prostonárodné slovenské rozprávky. Okrem fantastických rozprávok ukrývalo rôzne anekdoty, povesti, príbehy alebo podobenstvá. Autor totiž putoval po Slovensku, zbieral slovenské ľudové rozprávky, pri ktorých vždy uvádzal meno rozprávkara a ktoré písal v miestnych nárečiach. Dobšinského ľudové rozprávky veľmi významne prispeli k upevneniu postavenia spisovného slovenského jazyka a stali sa aj základným dielom slovenskej folkloristiky. Do dnešného dňa patria jeho rozprávky k najčítanejším a najvydávanejším titulom slovenskej literatúry.
Zaujímavô
Rozprávky Pavla Dobšinského sú dnes venované najmä deťom. Avšak v pôvodnej, necenzurovanej podobe by pre maloletého čitateľa neboli príliš vhodné. Dobšinský tieto zozbierané texty pred samotným publikovaním výrazne cenzuroval, aby ich zbavil pôvodnej erotickosti, šťavnatého humoru a nemravnosti. Práve vďaka týmto zásahom sa prozaická ústna ľudová slovesnosť stala vhodnou pre detského čitateľa.
Ako zberateľov slovenskej rozprávky pribúdalo
Ďalším významným a dôležitým slovenským zberateľom bol slovenský jazykovedec, prekladateľ a filológ Samuel Czambel. Na rozdiel od Dobšinského, ktorý svoju zberateľskú pozornosť venoval najmä územiu stredného Slovenska, Czambel upriamil pozornosť aj na východoslovenský región. Zozbierané rozprávky publikoval v nárečiach a sú uložené v archíve Národného múzea v Martine.
Medzi zberateľmi má svoje miesto i Jozef Cíger Hronský. On však slovenské ľudové rozprávky upravoval, preto čiastočne vybočujú z klasickej schémy ľudových rozprávok, sú typické humorom a fantáziou. Slovenský jazykovedec Anton Habovštiak sa profesijne venoval dialektológii slovenského jazyka. Počas svojho výskumu zachytil mnoho rôznych povestí, rozprávok a mýtov, ktoré neskôr spracoval vo viacerých dielach. Slovenskej rozprávke sa venovala i Mária Ďuríčková, pričom v centre jej pozornosti stála ako ľudová rozprávka, tak aj jej vlastná tvorba. Venovala sa aj prekladu rozprávok z iných krajín.
Nesmieme zabudnúť ani na súčasného autora Ľubomíra Feldeka, ktorý dal mnohým rozprávkam Pavla Dobšinského novú podobu, upravil ich a vyrozprával po svojom. Vo svojom diele Veľká kniha slovenských rozprávok predstavuje 55 ľudových rozprávok, ktoré pôvabným spôsobom prerozprával a vyšperkoval veršami. Krásnymi ilustráciami ho dozdobil originálny slovenský umelec Peter Uchnár. Ľubomír Feldek tvrdí, že práve rozprávka nás v minulosti ako národ zachránila a pomohla nám v ťažkých obdobiach nájsť svoju reč a národnú identitu.
Ľubomír Feldek: Úryvok z Veľkej knihy slovenských rozprávok – O tatranských obroch
Kde bolo, tam bolo, u nás to bolo. Žili tu raz obri. Cez deň sa prechádzali obrovskými krokmi hore-dole, veď i Slovensko bolo vtedy obrovské. To dnešné by bolo na ich prechádzky malé. Keď kráčali obri na sever, raz-dva boli pri mori. Keď kráčali na juh, čosi-kamsi zašli až za Dunaj. K spánku sa obri ukladali na brehoch riečky, ktorá dlho nemala meno. Až raz, keď zase šli spať, zišlo obrom na um košele si v riečke poprať – odvtedy sa riečka volá Poprad.
Prať košele sa obri naučili od ľudí. Lebo už vtedy tu žili okrem obrov aj obyčajní ľudia. Ľudia mali veľmi radi obrov – obri pre nich urobili často dáke dobro. Nie azda preto, že by obri boli pracovití. Obri nevedeli, čo je to práca – iba sa prechádzali. No keď na svojich prechádzkach zistili, že hore na severe je more a dole za Dunajom iba blato, nabral raz ktorýsi obor do úst morskej vody, urobil s ňou pár krokov, vypľul ju do blata za Dunajom – a ľudia mohli chytať ryby v jazere…
Spievať obri nevedeli, ale zato tárať hej.
Raz, keď dlho do noci tárali dve na tri,
zabudli sa prebudiť a stali sa z nich Tatry.
Tam, kde zaspali dospelí obri, sú Vysoké Tatry. A Nízke Tatry tam, kde zaspali ich deti. Aj Vysoké, aj Nízke Tatry sú z kameňa, lebo obri spia, akoby kameň hodil do vody.
Tuším sa už obri nikdy neprebudia –
pod Tatrami žijú už len obyčajní ľudia.
Rozprávka sa zapísala hlboko do duší slovenského národa, je klenotnicou, pokladom, bohatstvom, dedičstvom, na ktoré môžeme byť právom hrdí. A vďaka zberateľom, ktorí ju zaznamenali, sa ňou môžeme i naďalej pýšiť a šíriť ju medzi ďalšie a ďalšie generácie.
Rozprávky sú síce primárne určené detskému čitateľovi, nejedného fanúšika však majú aj v radoch dospelých, tých s dušou dieťaťa. Snívanie, fantastické svety, dobro, ktoré vždy porazí zlo – aj vy sa radi ponárate do hlbín týchto magických príbehov? Ktorá slovenská rozprávka je vaša najobľúbenejšia? Podeľte sa s nami v komentároch.
