Slovensko je národ taký hrdý na svoje ľudové umenie. A niet sa čomu čudovať, pretože hrdí máme byť naozaj na čo. Súčasťou našej kultúry je aj hudba; veď dodnes nejednému z nás srdce podskočí, keď počuje ľudové piesne. Je to skrátka niečo naše. Čím by však boli také piesne, keby nemali hudobný sprievod? Poznáte hudobné nástroje, ktoré sú tradičnou súčasťou ľudovej hudby na Slovensku? Poďme si spolu predstaviť vybrané z nich.
Čím by bola veselica bez heligónky
Heligónka – hudobný nástroj, ktorý je už neodmysliteľnou súčasťou slovenskej ľudovej veselice. Ťažko si predstaviť ľudové piesne bez tónov. Patrí medzi najobľúbenejšie hudobné nástroje slovenskej ľudovej hudby. Na Slovensku sa spomína už za jánošíkovských čias (Horné Uhry – jednoradová harmonika), ale o jej pôvode v našej zemi tak celkom hovoriť nemôžeme. O jej pôvode sa totiž dá len polemizovať, pretože nie je úplne isté, či sa heligónka objavila najskôr v Česku, v Rakúsku alebo v Nemecku.
Heligónka však k Slovensku skrátka patrí. Máme totiž majstra sveta v hre na heligónke. Jeho meno je Patrik Kováč. Pochádza z dedinky Stará Bystrica (okres Čadca) a toto výnimočné ocenenie získal na medzinárodnom šampionáte v Taliansku (2018).
Svetovô
Páter Amiot (Francúzsko, 18. storočie) na svojich cestách po svete zablúdil až do ďalekej Číny, kde narazil na vzduchový hudobný nástroj s názvom šeng. Išlo o nástroj, ktorý je podľa niektorých zdrojov považovaný za „patent“ na heligónku.
Buch, buch, ozembuch
Ozembuch = o zem buch. Doslova. Jednoduchý, no veľmi zaujímavý. Stretnúť ste sa s ním mohli v rôznych kombináciách a vyhotoveniach. Základom je palica dlhá zvyčajne od 80 do 160 centimetrov, na ktorej sú pripevnené pliešky, rolničky či zvončeky, ktoré pri buchnutí o zem alebo natriasaní vydávajú cinkavý/zvonivý zvuk. Nájdeme však aj ozembuchy s bubienkami, so strunami, s tamburínami alebo činelmi. Hudobníci si ich často dozdobujú podľa svojich predstáv, neraz aj komicky. Ozembuch si môžete vyrobiť jednoducho aj doma; možno práve preto bol v našej kultúre súčasťou zábav najmä u chudoby. Dnes sa s ním najčastejšie stretávame ako so sprievodom heligónky a na fašiangových oslavách.
Drumbľa – nástroj do tanca aj…
Počuli ste už o drumbli? Špecifický hudobný nástroj má polkruhovitý, eliptický alebo hruškovitý rám (často v tvare znaku omega s predĺženými nožičkami) s jazýčkom uprostred. Hovorí sa, že pri hre na drumbli si môžete zničiť zubnú sklovinu. Bohužiaľ je to pravda, keďže rám hudobného nástroja je pri hraní opretý o zuby.
Drumble sa vyrábali z kovu, dreva a kostí. Tie najstaršie sa objavovali už v 12. storočí v západnej Európe, odkiaľ sa dostali až k nám (udomácnili sa hlavne okolo 19. storočia). Predpokladá sa, že drumble sa do sveta (aj k nám) dostali s Cigánmi remeselníkmi. Tí sa objavujú aj v ľudových piesňach, napríklad na Morave sa spievalo: „Ej, Cikane, Cikane, ukujže mi grumble, ja ti budú grumlovati, až ti žena umre.“ V Rusku zase: „Cigan vargan kuje i to jemu remeslo“ a v texte slovenskej ľudovej piesne: „A tam dole na doline tam sú Cigani, posadali na kamene, drumble kovali.“ Na Slovensku sa podľa výrobcu drumblí Petra Sobotu drumbľa považuje za dievčenský hudobný nástroj – údajne to má do činenia s textom od Andreja Sládkoviča v básni Detvan, kde ju vložil do rúk dievčiny.
Prekvapivô
Skutočne zaujímavý zvyk pochádza z obce Zázrivá. Vraj tam ženy novomanželom počas svadobnej noci pod okienkom hrali na drumbliach. Svadobná noc teda prebiehala doslova s hudobným sprievodom. (Peter Sobota, e-mailová komunikácia)
Aj gajdy sú naše
Ak ste si mysleli, že gajdy patria len škótskej kultúre a mužom odetým v kiltoch, nie je to tak. V skutočnosti tento hudobný nástroj poznali už starovekí Gréci. Gajdy sú však súčasťou aj našej kultúry. Dlhodobú tradíciu majú medzi roľníkmi a pastiermi – hovoríme o gajdošoch a tzv. gajdošskej kultúre. Skladajú sa z mechu, drevenej trubice s náustkom na nafukovanie a z ďalších dvoch drevených trubíc zakončených lievikom (z kravského rohu). Na našom území sú známe napríklad goralské gajdy, ktoré majú huňatý mech z ovčej kožušiny a jedna z trubíc vychádza z drevenej hlavice v tvare baranej hlavy.
Pýcha slovenskej ľudovej hudby – fujara
Na Slovensku nie je azda nik, kto by nepoznal špecifický zvuk tohto výnimočného sólového hudobného nástroja. O fujare môžeme hovoriť ako o skutočnom národnom poklade – našom. Dlhá drevená trojdierková píšťala údajne pochádza zo stredného Slovenska (najstaršia písomná zmienka o fujare pochádza z 18. storočia). Je neodmysliteľnou súčasťou ľudovej kultúry. Dlhá drevená píšťala zdobená ornamentmi je skutočnou raritou medzi hudobnými nástrojmi, akú nenájdete nikde inde vo svete.
Pyšnô
V novembri 2005 bola fujara slávnostne zapísaná do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
A nakoniec koncovka
Jednoduchá bezdierková píšťalka je ďalším z našich domácich pokladov. Pokojne ju môžeme nazvať slovenskou píšťalou, hoci vieme, že ju využívali aj na Morave. U nás bola súčasťou tradičnej ľudovej hudby a nástrojom pastierov, ktorí si krátili chvíle na pastvinách aj samotnou výrobou koncovky (zvyčajne využívali lieskové drevo). Hranie spočíva v prefukovaní píšťalky a následnom zatváraní a otváraní druhého konca trubice. Dnes jej popularita opäť narastá, krásne zdobené koncovky na salašoch často kúpite aj ako suvenír.
Zaujímavô
Hudobník Štefan Haladík má skúsenosti s workshopmi zameranými na muzikoterapiu, pri ktorých sa využíva aj hudobný nástroj s názvom koncovka. Prezradil nám, že hudba – jej rytmus, melódia či tempo – pôsobí na človeka veľmi blahodarne, pri akejkoľvek nerovnováhe napomáha deťom i dospelým uvoľniť sa, pôsobí na emócie ľudí. Koncovka je nástroj alikvotných tónov, hra na nej je jednoduchá – tóny sa tvoria len dychovým tlakom. Má pozitívny vplyv na alergikov a astmatikov, je veľmi vhodná na ovládanie dychu a bránice, navyše je nápomocná pri problémoch výdychu pri spasticite (svalovej stuhnutosti).
Čo by to bolo za tanec na folklórnych slávnostiach bez našej ľudovej hudby? Čo by to bolo za slovenskú svadbu bez harmonikára či heligonkára? Čo by to bolo za pastiera z našej krásnej prírody bez fujary či gájd? Naša kultúra sa neodmysliteľne spája s ľudovou hudbou. Pri zvuku ktorého z našich hudobných nástrojov cítite najväčšiu hrdosť? Podeľte sa s nami v komentároch.
4
takmer čo tvrdenie, to v lepšom prípade polopravda. etnomuzikológ pri čítaní zaplače.
škoda. článok mohol mať potenciál. dobra téma.
Dobrý deň,
články tvoríme predovšetkým na popularizovanie náročnejším tém. Sú určené pre laikov, ktorý sa chcú čo-to dozvedieť o našej histórii a kultúre jazykom, ktorému rozumejú. Veríme, že odborníci, či už historici alebo etnografi, by vedeli o spomínaných témach rozprávať dlhé hodiny zaujímavosti, ktoré chytajú za srdce. Chceme preto náš obsah stále zveľaďovať a posúvať. Budeme radi, keď nám napíšete na náš email, kde ste v článku zaznamenali neúplné informácie či pochybenia a pomôžete nám s obsahom, ktorý bude informačne rásť. 🙂
Adela z tímu Slovander
Drzite v ruke moju drumblu.
Vyrobil som ich 40 tisic.Zuby mam stale svoje .
Lez dam drumblu do co najlepsej zvukovej polohy prejde mi cez usta niekolko krat.
Takze nehante nastroj môj.
Dobrý deň, pán Peter,
určite sme nemali v úmysle haniť nástroj, ktorého tisíce kusov, ako píšete, prešlo Vašimi rukami. Práve naopak, článok tieto nástroje opisuje s hrdosťou, ako naše národné umenie. Mrzí nás, ak pre Vás text vyznel iným spôsobom.
Želáme veľa spokojných dní.
Nina z tímu Slovander.