Tradičná ľudová svadba – viete, odkiaľ pochádzajú dnešné svadobné zvyky?

Autor: Redakcia

Čoraz viac mladých párov si ctí tradície a snaží sa pripraviť svoju svadbu podľa starých slovenských zvykov. Svadby však v minulosti nebývali také veselé ako dnes. Manželstvá sa neraz uzatvárali na základe dohôd medzi rodinami, nevesty museli podľa obyčaje smútiť či plakať. Napriek tomu sa dnes na všetky tieto tradície pozeráme s obdivom a údivom. Hlavne keď sa dozvieme, koľko z nich sa zachovalo až do súčasnosti. Poďme sa na ne pozrieť, možno pre vás budú inšpiráciou.

Keď „vezmeš si ma?“ neexistovalo

Predtým ako začneme rozprávať o svadobných zvykoch – tušili ste, odkiaľ pochádza slovné spojenie vydávať sa? Siaha hlboko do minulosti a kedysi nemalo taký pozitívny podtón ako dnes. Spájalo sa s jednou z prvých foriem uzatvárania manželstiev, a to s kúpnopredajnou zmluvou. Ženíchova rodina bola podľa nej povinná zaplatiť a nevestina mala zasa povinnosť nevestu vydať v zmysle odovzdať.

Neboli to však len dohody medzi rodinami, čo zabezpečovalo zásnuby či samotnú svadbu. Ďalšou možnosťou bol napríklad únos. Väčšinou však išlo len o predstieraný únos, ak sa obe strany vopred dohodli a chceli sa vyhnúť vysokým výdavkom na oficiálny sobáš. Tento spôsob uzatvárania manželstva sa pretransformoval na súčasný svadobný zvyk, keď družbovia cez svadobnú hostinu unesú nevestu a skrývajú ju pred ženíchom.

Zaujímavô

Nie je to tak dávno, čo sa na našom území usporadúvali dokonca jarmoky ponúkajúce slobodné ženy na vydaj. Až v 16. storočí boli celkom zakázané.

V neskorších časoch sa predsvadobné obdobie a zásnuby niesli v duchu niekoľkých typických obradov. Staršia žena zo ženíchovej strany bývala vyslaná do domu nevesty na priezvedy. Jej úlohou bolo zistiť predbežný súhlas so svadbou v rodine nevesty. Na pytačky už chodieval samotný ženích spoločne s niektorým z mužov z rodiny, zvyčajne s krstným otcom. Súhlas bol už omnoho záväznejší ako počas priezvedov. A ako mohla rodina nevesty povedať svoje áno? Súhlas nepredstavovalo len vzájomné podanie si rúk, ale aj prípitok, výmena šatky, pierka či stužky alebo ponúknutie praženice. Ak dostal mladý muž bryndzu, nič dobré ho nečakalo.

Znakom súhlasu s vydajom bolo napríklad vzájomné podanie si rúk budúcich manželov

Zásnuby boli obradom potvrdenia dohody. Na tento akt sa na Slovensku používal aj názov zaručiny či oddávanie. Znakom, že sa mladí skutočne vezmú, bolo spojenie ich rúk a výmena darov. Ak sa však stalo, že jedna z rodín zásnuby zrušila, vinník musel druhej rodine zaplatiť dvojnásobok všetkých výdavkov.

TIP

Svadbu robí jedinečnou aj prostredie, v ktorom sa odohráva. Ak chcete byť v deň D skutočnou princeznou, poobzerajte sa po krásnych slovenských miestach, ktoré vám tento sen splnia – ich priestory totiž slúžia aj na organizovanie svadieb či osláv. A nijako neprekáža, ak svadbu nechystáte alebo ju už máte za sebou. Aj vy môžete tieto miesta navštíviť a spraviť si krásny rodinný výlet. V Bratislavskom kraji stojí za zmienku napríklad kaštieľ Tomášov, Bratislavský hrad či hrad Červený Kameň. V Trnavskom kraji je to jednoznačne Smolenický zámok, ktorého okolie ponúka mnoho krás aj na spoločné prechádzky – Hlbočiansku dolinu a jej vodopád či jaskyňu Driny.

Je to oficiálne. Bude svadba!

V niektorých kostoloch sa ešte aj dnes oznamuje uzatváranie manželských zväzkov v najbližšom týždni. V minulosti boli ohlášky cirkvou predpísanou povinnosťou. Počas troch nedieľ za sebou pred samotným obradom kňaz ohlasoval blížiaci sa sobáš. Počas tohto obdobia museli aj mladí snúbenci nosiť na oblečení viditeľný znak prisľúbenia sa. Dievčatá mávali na hlavách venčeky alebo party, mládenci nosili pripnuté pierko či stuhu.

Keď už o svadbe vedela celá dedina, postupne sa začalo s pozývaním hostí. Niekde pozývali samotní mladomanželia či ich rodičia, inde družbovia, najčastejšie však špeciálne vymenovaný človek, nazývaný zváč. Ten pri návšteve každej domácnosti prednášal pozývacie formuly alebo o účasť na svadbe hostí dokonca prosil – tak to vyžadovala vtedajšia obyčaj. Občas sa do domov budúcich svadobčanov prichádzalo aj s radostníkom, koláčom pečeným špeciálne na túto príležitosť.

Ohlášky v roku 1876 | Zdroj: Kráľova hoľa – História

Zaujímavô

Mladomanželia nemali v dávnych časoch takú slobodu vo výbere termínu. Svadby sa organizovali len v určitých obdobiach, napríklad počas fašiangov. Počas sviatkov, pôstu či adventu boli svadby zakázané, rovnako ako v stredy, v piatky a i v priebehu mája, keď pohania slávili sviatok mŕtvych.

A keď sa termín neodvrátiteľne priblížil až k predvečeru svadby, konali sa rozlúčky so slobodou. Zatiaľ čo tie dievocké sa niesli v pochmúrnom a vážnom duchu spolu s pripravovaním vena a so spievaním obradných pesničiek, rozlúčka mládenca bola predovšetkým o nekončiacej sa zábave.

Príprava na svadbu

Prípravy na svadbu sa začínali skoro ráno obliekaním nevesty, pri ktorom bola prítomná krstná matka, družičky a najbližšia rodina. Zvykom bol očistný kúpeľ, ktorý absolvovali obaja mladomanželia a mal z nich zmyť všetko nečisté a chrániť ich pred zlom v manželstve. Potom sa začalo obliekanie, počas ktorého bývala nevesta postavená v šafli, širokej drevenej nádobe s dvoma uchami. Vraj preto, aby aj ona bola čoskoro taká široká, teda tehotná.

Svadobný odev sa líšil od obce k obci. Na Horehroní bývali nevesty v bielom a krk im zdobil ruženec. Tekovské nevesty mávali šaty tmavých farieb s bohatými výšivkami. Pod širokou sukňou mali oblečených až sedem spodničiek a cez prsia previazanú šatku. Na nohách nosili nové čižmy, ktoré dostávali od svojho nastávajúceho. Počas obliekania staršie ženy hádzali neveste do čižiem mince, aby jej dopriali v manželstve bohatstvo, inde sa zvyklo do topánok nasypať trochu maku alebo vložiť petržlenovú vňať.

Šumiacka svadba v roku 1938 | Zdroj: Kráľova hoľa – História

V niektorých častiach Slovenska nosievali nevesty svadobné šaty v čiernych a fialových odtieňoch na znak smútku, no častejšie bývali mladuchy odeté v bielom. Nie však úplne. Biele zástery a sukne bývali doplnené farebnými súčasťami ľudového odevu. Pravidlo však hovorilo, že súčasťou odevu musí byť aspoň jeden prvok červenej farby, ktorá mala chrániť pred urieknutím alebo čarami.

Azda najtypickejším prvkom odevu nevesty bola parta, čelenka zdobená perlami, flitrami, výšivkami či sušenými kvetmi. Pod ňou mala nevesta vlasy hladko začesané do vrkoča. Bočné strany party bývali ozdobené kytajkami, širokými farebnými šnúrkami a stuhami dlhými občas aj po pás. Na partu sa pripevňoval aj závoj, ktorý mal nevestu chrániť pred pohľadmi zlých ľudí snažiacich sa urieknuť mladý pár, a pod partu zas sušená materina dúška, ktorá im mala priniesť zdravé potomstvo.

TIP

V Nitrianskom kraji sa to priam hemží krásnymi miestami ako stvorenými na svadbu (kaštieľ Chateau Appony v obci Oponice, kaštieľ Mojmírovce či kaštieľ Beladice). Výletníci, ktorí zavítajú do Oponíc, by nemali vynechať jednu z najkrajších slovenských knižníc, súčasť kaštieľa, Aponiovskú knižnicu a následne možnosť prejsť sa na zrúcaninu Oponického hradu. V Trenčianskom kraji si môžete svoju vysnívanú svadbu zorganizovať napríklad na Bojnickom zámku či Trenčianskom hrade.
Mládenci v Ždiari, rok 1936 | Zdroj: Kráľova hoľa – História

Keď svadobné zvony odbili deň D

Všetko sa začalo príchodom budúceho ženícha do domu nevesty. Podľa tradícií mu svadobčania mali brániť vo vstupe do domu, mali dávať mladému pánovi rôzne hádanky a klásť mu prekážky, ktoré musel zdolať, aby si svoju nevestu zaslúžil – neraz bol nútený vykúpiť si ju. Tradícia privedenia troch falošných neviest pred ženícha pred tým, ako príde tá skutočná, sa zachovala dodnes. Najčastejšie sa do bielych plachiet prezliekali staré ženy a muži. Mládenec sa zakaždým musel opýtať tzv. oddávača, zástupcu nevesty: „Páni starší, je to ona?“ Po troch pokusoch o zisk nevesty sa začalo vtipné zjednávanie na cene medzi družbami ženícha a nevesty. Ženích totiž musel zaplatiť nielen za nevestu, ale aj za jej výchovu či svadobné pierko na svoj odev. Po vyplatení prvá družička priviedla nevestu a predniesla vinš:

Vítame vás, hostia milí,
ktorí ste k nám prišli,
čo ste hľadali,
čo ste žiadali,
hotové ste našli,
túto prekrásnu pannu
v tom zelenom venci.
A ty, krásna panna,
čo to za novina,
že tvojmu panenstvu
odbila hodina.
Odbila hodina
veku panenského
a ty už vstupuješ
do stavu manželského. (domov.sme.sk)

Keď sa mladý pár konečne stretol, nasledovala aj dnes dobre známa odobierka plná smútku z odchodu z rodičovského domu a strachu z neznáma. Mladomanželia museli tak ako v súčasnosti odprosiť rodičov za všetko zlé, čo napáchali, a za úprimnú ľútosť si vyslúžili požehnanie do manželstva.

Krásnym zvykom bol svadobný sprievod, v ktorom kráčali ženích, nevesta a všetci svadobčania cez dedinu až ku kostolu. Niesla sa v ňom svadobná zástava, cesnak, chlieb na ochranu mladomanželov a stromček ako symbol čistoty a života. Samotný sobáš prebiehal podobne ako dnes s tým rozdielom, že sa začínal už okolo poludnia. Upravovali ho cirkevné predpisy, modlilo sa, čítalo zo Svätého písma a nesmeli chýbať ani piesne.

Svadobný sprievod, Šumiac, rok 1938 | Zdroj: Kráľova hoľa – História

TIP

Banskobystrický kraj je z hľadiska unikátnych historických miest, ktoré sú verejnosti prístupné, asi najbohatší. Krásnu svadbu vám zorganizuje napríklad kaštieľ Svätý Anton, Haličský zámok pretvorený na zámocký hotel Galicia Nueva, hrad Modrý Kameň, Starý zámok v Banskej Štiavnici, Vígľašský zámok či kremnický mestský hrad. Ak sa vyberiete obzrieť si práve hrad v Kremnici, nevynechajte ani návštevu mincovne, Banské múzeum – štôlňu Andrej či unikátnu Uličku slávnych nosov, plnú humoru a spomienok. V Žilinskom kraji nevynechajte návštevu kaštieľa Gbeľany a Krasňany či Grand Castle Liptovský Hrádok, Budatínsky a Bytčiansky zámok, no a, samozrejme, Oravský hrad.

Na hostinu ruka v ruke

Aj výber miesta svadobnej hostiny sa niesol v duchu tradícií. Najčastejšie sa hostiny konali v dome nevesty. A boli to teda poriadne bohaté oslavy. Ich hojnosť sa spájala s poverou aký počiatok, taký koniec, teda aké bohaté bude manželstvo na začiatku, také bude aj na konci. Veľkoleposťou osláv však rodiny manifestovali aj svoj sociálny status.

Na hostine sedel mladý manželský pár za vrchstolom, v rohu miestnosti, príp. v niektorých oblastiach Slovenska aj v samostatnej komôrke na poschodí, kam im jedlo len nosili. Stoly sa pod ťarchou jedla priam prehýbali. Dlhé týždne pred svadbou sa začínalo s prípravami, organizovali sa zabíjačky, aby na stoloch nechýbali jedlá, ktoré mali priniesť plodnosť, napríklad kura či kohút. Žiadna svadba by sa nezaobišla ani bez rôznych kaší, ktoré sa jedávali zo spoločných mís.

Zaujímavô

Tradícia mladomanželského jedenia z jedného taniera vychádza z myšlienky, že od uzavretia manželstva sa bude pár deliť o jeden život, o všetky jeho radosti aj strasti.

Po zábave a hodovaní veselosť ustala. Nastal čas rozlúčiť sa. Podľa dávnych zvykov mladý pár opustil za spevu rozlúčkových piesní a plaču nevesty jej rodičovský dom. Ženích si ju odviedol do domu svojich rodičov, kde svadobné obrady pokračovali.

Svadba na dedine v roku 1952 | Zdroj: Kráľova hoľa – História

Z nevesty je mladá pani

Príchod nevesty do nového domova vyžadoval uctenie si predkov, ktorí bývali v tomto príbytku. Zvykom bolo obchádzať stôl, bozkávať ho a klásť chlieb na jeho rohy. Aj prenášanie nevesty cez prah má pôvod v týchto dávnych časoch. Mladucha nesmela stúpiť nohou na prah, pretože podľa povier práve tam žili duchovia mŕtvych.

Vrcholom svadby bolo to, čo dnes nazývame čepčením. Úderom polnoci sa z mladej nevesty stávala pani. Práve v tomto momente sa jej z hlavy snímala parta či venček, symboly panenstva a slobody. Počas tohto obradu ostatní svadobčania spoločne s družbom tancovali obradný tanec, nazývaný aj vyvádzanie z venca, a spievali pieseň Parta moja, parta.

Parta moja, parta, zelený veniec,
už ti je, Anička, už ti je koniec.
Stratila som partu, zelený veniec,
našiel mi ju družba, švárny mládenec.
A veru, družbičku, pekne ťa prosím,
vráťže mi tú partu, rada ju nosím.
Keby si ty partu rada nosila,
veru by si družbu krajšie prosila.
Ale že ty partu rada nenosíš,
preto ani družbu krajšie neprosíš.
Išla by ja, išla po polnoci spať,
ale sa ja bojím, že mu musím dať.
Išla by ja, išla spať do komory,
ale ja sa bojím čiernej potvory.
Na zelenej lúke je kopa sena,
včera bola dievka, dneska je žena.
Na zelenej lúke je strom košatý,
včera bol mládenec, dnes je ženatý. (videorohal.com)

Podľa starých zvyklostí sa z nevesty stávala pani nielen začiatkom nového dňa, ale aj úplným spečatením manželstva, ktorým je svadobná noc. Svadobčania spoločne odprevadili mladých na lôžko, spievali piesne a tancovali okolo nich. V minulosti sa na svadobnej noci zúčastňovali dokonca aj svedkovia. Tento zvyk bol pozostatkom tzv. skupinového manželstva, keď mal podľa tradície nárok na prvú noc s mladou nevestou družba.

Svadba v Liptovských Sliačoch, rok 1899 | Zdroj: Kráľova hoľa – História

TIP

V Košickom kraji si svoje áno môžete povedať napríklad v kaštieli Betliar, ktorého park skrášľujú jazierka, les a rôzne exotické stromy, ďalej v kaštieli Fričovce alebo v rokokovom kaštieli Šaca. Prešovský kraj sa pýši krásnymi kaštieľmi Péchy či Lučivná, Ľubovnianskym hradom a Kežmarským zámkom. V Kežmarku určite navštívte i radnicu, artikulárny kostol alebo Múzeum meštianskej bytovej kultúry.

Prvé ráno nového života

Nielen dnes trvajú svadby až do bieleho rána. Hneď ako vyšlo slnko, konal sa obrad, počas ktorého ostatné vydaté ženy medzi seba prijali mladú nevestu. Práve tento úkon sa nazýval čepčením. Starejšia, matka či svokra nevesty jej založili čepiec a spoločne s ostatnými ženami vykonávali ďalšie zvyky, ktoré mali neveste zabezpečiť plodnosť. Do lona jej kládli peniaze, koláče aj chlieb. Začepčenú nevestu priviedol k ženíchovi družba a opäť sa rozprúdila zábava. Nadišiel čas na tanec dnes známy ako venčekový. S nevestou postupne tancovali všetci mužskí svadobčania a za každé kolo jej museli priniesť dary či peniaze. Svadba sa končila rozdelením svadobného koláča medzi všetkých prítomných. Tým, že ho zjedli, preukázali, že manželstvo uznávajú ako právoplatné. A od toho momentu si mohol mladý manželský pár nažívať šťastne až do smrti.

Len čo sa svadba a všetky zvyklosti k nej patriace skončili, stali sa mládenec a dievčina pánom a paňou

Niekoľkotýždňové prípravy, niekoľkodňové svadobné obrady a niekoľkochodové jedlá. Také boli pravé slovenské ľudové svadby, ktoré ešte aj dnes podľa predlôh rekonštruuje nejeden folklórny súbor. Ktoré zvyky ste ponechali na svojej svadbe? A ktorými sa inšpirujete?

V tejto súvislosti by vás mohli zaujímať aj ďalšie články

Načítava

Mohlo by vás zaujímať

2

Anna Petraníková 24. februára 2023 - 17:01

Mala som tradičnú svadbu, veľmi veľa krásnych zvykov, ale asi žijem na inom Slovensku,lebo toto je horor, ktorý by som nechcela zažiť 🙂

Odpovedať
Redakcia 31. marca 2023 - 11:13

Dobrý deň, pani Anna,

ďakujeme za komentár, radi čítame, že aj v súčasnosti sa svadby organizujú v duchu zachovávania niektorých tradícií. Samozrejme, že nie všetky staré zvyky sú pre nás lákadlom, čo je prirodzené. Chceli sme však poukázať na to, ako tento deň D slávili naši predkovia – pre niektorých z nás ide o nepredstaviteľné zvyky a obyčaje, no pre nich boli prirodzenou súčasťou svadobných dní.

Prajeme všetko dobré.
S pozdravom, Dáša z tímu Slovander.

Odpovedať

Pridať komentár

Sledujte náš Instagram