Tajomné legendy o slovenských jazerách, plesách a studniach, ktoré sa tradujú dodnes

Autor: Redakcia

Voda je život, krajina, ktorá nás obklopuje, zase veľkým živým organizmom a vodné plochy – jazerá, tie sú očami každej krajiny. No nie sú to len jazerá, ktoré zdobia naše malebné Slovensko. Nájdeme tu tiež plesá – oči našich hôr prírodné vodné plochy, v ktorých sa z výšky hrdo obzerajú majestátne vrchy Vysokých a Nízkych Tatier či Roháčov. Vodám zo studní a studničiek sa zase od nepamäti pripisovala liečivá sila. Studne boli neoddeliteľnou súčasťou miest a obcí, zdrojom pitnej vody a útočiskom pútnikov, ktorí popri nich prechádzali. Dodnes o našich vodách kolujú rôzne legendy, povesti či tajomné povedačky a v článku si o niektorých z nich povieme.

Slovenské jazerá – oči a zrkadlá našej krajiny

Jazerá skrášľujú a zavlažujú slovenskú krajinu, tvoria jej vzácny prvok a sú jej najkrajšími zrkadlami. Podobne ako my ľudia, aj ony sa „narodia“ z lona okolitej krajiny, podrastú a dospejú, až nakoniec zostarnú. Niektoré z nich tu s nami ostávajú a tie, ktorých čas sa naplní a sila vyprchá, zmiznú zo života krajiny i ľudí v nej. Jazier, ktoré vznikli prirodzeným spôsobom, je na Slovensku veľmi málo, avšak radia sa k nim aj také, ktoré boli vytvorené rukou človeka – priehrady, nádrže či tajchy. Tieto vody toho zažili veľa a príbehy o nich sa tradujú z generácie na generáciu.

Slovenské jazerá skrášľujú našu krajinu, sú jej najkrajšími zrkadlami

Vodník z Oravy

Oravská priehrada je našou najväčšou umelo vytvorenou vodnou nádržou a je vybudovaná na sútoku slovenskej Bielej Oravy a poľskej Čiernej Oravy. Umelé nádrže ľudia vytvárali kvôli nedostatku prirodzených jazier a tiež pre potrebu produkcie elektrickej energie. Oravská priehrada vznikla v rokoch 1941 až 1954 z dôvodu, že miestnych často sužovali záplavy, pričom prvý návrh na jej vybudovanie pochádza už z roku 1730. Na jej dne sa nachádzajú zatopené obce Ústie nad Oravou, Slanica, Osada, Oravské Hámre, Ľavkov a dolné časti Námestova a Bobrova.

Oravská priehrada a jej súčasť – Slanický ostrov umenia

V období, keď tieto dnes už zatopené obce ešte existovali, znepríjemňoval ich obyvateľom život jeden večne mokrý zelenáč – malý nepekný chlap s dlhými zelenými vlasmi a fúzmi. Vodník bol vodný démon, topil ľudí a ich duše ukrýval pod brušká hrnčekov, ktoré boli odjakživa jeho najväčšou pýchou ukrytou vo vodnom príbytku na najhlbšom dne. Aj neďaleko oravskej Slanice sa jeden takýto usadil a uvelebil v hlbinách tunajšej vody. Robil neplechu a domácim strpčoval dni. Vytipoval si dokonca miestnu dievčinu Hanku, ktorá sa rada zabávala na tamojších tancovačkách.

Na jednej takej sa jej prihovoril, vyzval ju do tanca, a ako muzikanti hrali a hrali, až ich ruky boleli, pretancovali spolu celú noc. Hoci neohuroval krásou, bol to pekne oblečený a upravený mládenec. Keď napokon svitlo ráno, dievčina sa vybrala nazad domov, aby pretancovanú noc dobehla a oddýchla si. Vodník jej však bol stále v pätách a ona sa ho nie a nie zbaviť. Ponáhľala sa, hľadela pred seba a za sebou len počula čosi ako čľapkanie a kŕkanie – pomyslela si, že je za ňou hádam akási žaba. Keď jej vodník položil studenú ruku na plece, zamrazilo ju pri srdci a zrazu vedela, koľká bije. Našťastie už boli konča dediny a blížili sa k neďalekej kaplnke, a tak naňho múdra Hanka vymyslela lesť a začala ho ťahať k tomuto svätému miestu so slovami, že sa pomodlia a odoženú od seba všetko zlé. Vodník sa preľakol, zaprel pätami do zeme, až v nej ryhy ostali, a už len vyzeral najbližšiu vodu. Z pohľadného mládenca bol zrazu nízky zelený mužíček a nebojácna Hanka ho zahnala, utekala domov a tam celý príbeh vyrozprávala.

Z času na čas sa ešte vodník zjavil iným dievkam, vždy v inej podobe, no jeho síl ubúdalo, a tak už nevládal kradnúť ľudské duše. Niekedy sa i dnes na vodnej hladine objavia vlnky alebo kruh, no či je to práca miestneho vodníka, alebo len niekto hodil do vody kamienok, nevedno. Môžete však zájsť k Oravskej priehrade a príjemne sa schladiť – možno nejakého zelenáča očkom zazriete.

Na Slanickom ostrove nájdete kalváriu a kostolík z 18. storočia

TIP

Pamiatkou po zatopenej obci Slanica je dnes Slanický ostrov umenia, ktorý tvorí súčasť Oravskej priehrady. Z pôvodnej obce ostal nad vodou trčať iba kopec a na ňom kalvária a kostolík z 18. storočia, z ktorého sa stala galéria ľudového umenia. Nájdete v nej čarokrásne umelecké výtvory zo zbierok Oravskej galérie. Počas sezóny (máj – september) premáva po priehrade vyhliadková loď, vďaka ktorej tento unikátny ostrov môžete navštíviť. Navyše zvykne prechádzať aj popri ďalšom unikátnom mieste – Vtáčom ostrove, ktorý je významným hniezdiskom jednej z najväčších kolónií čajkovitých druhov vtákov na Slovensku. Ak budete mať šťastie, môžete zazrieť čajky bielohlavé, čajky smejivé, vzácne rybáre riečne a medzi nimi aj kačice divé, kačice chripľavky alebo hus divú, ktorá v roku 2020 prvýkrát v histórii zahniezdila práve na tomto mieste.

Jazierka podzemných labyrintov v Demänovskej doline

Demänovská dolina ležiaca pod severnými svahmi Nízkych Tatier oplýva nevšednou krásou – do jej útrob sa zatúlalo nejedno zvedavé oko a túlavá noha. Veď prečo by aj nie, keď východná strana doliny ponúka najrozsiahlejší jaskynný systém na Slovensku. Demänovský kras je labyrintom podzemných chodieb, pričom jeho najkrajšou časťou je Demänovská jaskyňa slobody. Tá sa pre svoju pestrú kvapľovú výzdobu považuje za jednu z najkrajších v celej Európe. Cez útroby niekoľkých jaskynných poschodí preteká riečka Demänovka, ktorá zohrala hlavnú úlohu pri záchrane ľudí z tejto krásnej oblasti.

Demänovská dolina je obľúbenou lokalitou turistov aj vďaka úchvatným scenériám, o ktoré tu nie je núdza

Hoci pomenovanie „Demänovská“ získala jaskyňa pomerne nedávno, v 20. storočí, traduje sa, že jej pôvod je ukrytý oveľa hlbšie. V jaskyni totiž istý pastier hľadajúci svoju ovečku našiel hromadu nezvykle veľkých kostí. Zopár vyniesol von, dal ich poobzerať starším a tí usúdili, že kosti patrili akémusi strašnému jašterovi – drakovi, ktorý tu žil ešte v časoch, keď oblasť pokrývali lesy, pralesy, vody a pravody. V časoch tohto draka sa tu nachádzalo niekoľko osád. Ich obyvatelia sa draka báli, bol hrozbou nielen pre nich, ale aj pre ich ovce a obilie. Do svojho bezodného brušiska nahádzal všetko, čo cestou stretol. Cez deň obýval podzemnú dieru na strmej stráni nad Demänovkou a za súmraku vyrážal na lúpežné výpravy.

Až raz toho mali ľudia už dosť a našiel sa medzi nimi jeden odvážlivec menom Demian, ktorý zvolal ďalších smelých chlapov, a spoločne vymysleli plán, ako draka prekabátiť. Trpezlivo ho sledovali a zistili, aké má zvyky a v ktorých hodinách opúšťa svoj úkryt. Keď bola príšera preč, vyskočili zo svojich úkrytov, zoťali veľkú borovicu, pokálali ju na polená a tie rozložili nielen okolo jaskyne, ale aj dnu. Trvalo to nejaký čas, chlapi stále zotínali stromy a rozkladali ich okolo jaskyne, až nastal deň, kedy sa rozhodli s drakom nadobro skoncovať. Keď sa vrátil z výpravy a najedený v jaskyni zaspal, rozutekal sa Demian a za ním aj ostatní chlapi, nachystanými polenami zatarasili dieru a ešte machom a suchým lístím pozapchávali každú škáročku – a potom to zapálili. Počkali tri dni a napokon odhrabali vychladnutú pahrebu, vplazili sa dnu a zistili, že drak sa pred ohňom a dymom schoval v podzemnom jazere, kde sa nakoniec utopil. Všetci ďakovali statočnému Demianovi, ktorý ľud od draka oslobodil. No nebol to iba on, ale i podzemná voda Demänovskej jaskyne, ktorú nakoniec podľa neho aj pomenovali.

Demänovská jaskyňa slobody

TIP

Ružová sieň a Smaragdové jazierko patria medzi najkrajšie v rámci podzemných labyrintov Demänovskej jaskyne slobody. Pri návšteve Demänovskej doliny ju určite neobíďte a vyberte sa objavovať jej impozantnú výzdobu. Milovníkov turistiky potešia mnohé kopce – Chopok, Poľana, Ďumbier či Skalka. O krásne výhľady tiež nebude núdza z rozhľadne na Ostredku, z rozhľadne Pavčina Lehota a tiež zo Svätojánskej rozhľadne v Liptovskom Jáne.

Slovenské plesá – oči našich veľhôr

Krásnu scenériu našich Tatier si už dnes nevieme predstaviť bez plies, ktorých sa tam nachádza cez sto. Tieto vodné plochy zasadené do malebných dolín hornatej oblasti vznikli z roztápajúceho sa ľadu. Spočiatku vraj všetky boli belasozelené, no keď sa ľad celkom roztopil, voda začala meniť svoju farbu. Ich farebnosť potom závisela od hĺbky konkrétneho plesa, nánosov na jeho dne a tiež od odrazu farieb okolitých skál a vrchov a množstva svetla dopadajúceho na hladinu. Preto plesá vo Vysokých Tatrách hrajú farbami od výmyslu sveta, sú modré, tyrkysové, smaragdové, zelené či čierne. Keď sa pozorne zahľadíte do hĺbky niektorého z nich, možno tam okrem vodných rastlín a živočíchov spozorujete aj všelijaké stvorenia a započujete nejeden prekvapivý príbeh.

Plesá sú neoddeliteľnou súčasťou našich veľhôr, patrí medzi ne aj krásne Zelené pleso

Slzy dievčaťa a Modré pleso

Modré pleso pod Malým Ľadovým štítom je naše najvyššie položené pleso a podľa legendy sa v jedno krásne popoludnie práve do jeho výšin rozhodol z istej podtatranskej dediny vydriapať švárny mládenec Marek. Bol richtárom mládencov a mnohí mu závideli jeho postavenie. Jeden z nich, Juzek, ho toľko podpichoval, ako o sebe hovorí, že je najsmelší zo všetkých a nikoho sa nebojí, až sa Marek na dôkaz svojej odvahy vybral uloviť kamzíka, ktorého pod Malým Ľadovým štítom pásla kráľovná víl. Keď sa o tom dopočula jeho milá, Marka, vzala nohy na plecia a utekala za ním. Zrazu sa z ničoho nič na zem začali sypať blesky. Marek už bol kúsok od kamzíka, zahnal sa valaškou, no zbadala ho kráľovná víl, ktorá čarovnou rukou schytila blesk a šmarila ho do mládenca. Keď Marka dobehla pod skaly strmého štítu, našla svojho milého nehybne ležať. Po chvíli pochopila, že mu už niet pomoci, sadla si na ploský kameň a jeho smrť oplakávala tak dlho, až jej horúce slzy vyhĺbili v tvrdej skale jazierko, Modré pleso – okrúhle ako jej tvár, modré ako jej oči a priezračné ako jej úprimné slzy.

Modré pleso je naším najvyššie položeným plesom, až do leta pokrytým snehom a ľadom | Zdroj: Monika Malina

TIP

Modré pleso leží v Dolinke pod Sedielkom a je ohraničené majestátnou južnou stenou Malého Ľadového štítu. Až do leta býva pokryté snehom a ľadom, vďaka čomu je jeho hladina pomerne stála a nikdy nevysychá. Ak sa chcete k Modrému plesu vybrať na turistiku, pamätajte, že k nemu vedie zelená turistická značka spájajúca Malú Studenú dolinu s Javorovou, a dostanete sa k nemu výlučne len v období od 16. júna do 31. októbra. Trasa je vhodná pre skúsenejších turistov, keďže je dosť náročná.

Roháče a slzy žienky bačovky

Rozsiahle horstvo Liptovských Tatier sa zdá byť nekonečné a neprekonateľné. Keď stúpate z dolín smerom nahor, mäkká tvár krajiny sa zrazu mení na drsnejšiu. Postupne tak prechádza do strmín skalnatých brál a k nebu sa z nej týčia dva ostré štíty, Roháče – Ostrý Roháč a druhý Plačlivý, alebo ešte presnejšie, Plačlivô. Prečo dostal taký smutný názov?

Kedysi dávno hospodáril v týchto končinách bača so svojou žienkou bačovkou a dvoma synmi. Rodina nebola bohatá, no všetci jej členovia boli šikovní a vďaka tomu si vedeli zarobiť na živobytie. Dlhé roky si pokojne nažívali, no ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Jedného dňa si bačovo rodinné šťastie vyhliadla zlá Poludnica – nešťastná duša, ktorá sa okolo poludnia zakráda a olupuje ľudí o duše. A tak navštívila baču a oznámila mu, že sa jej zapáčila jeho duša a do troch dní si po ňu príde. Darmo ju bača prosil, aby prišla o pár rokov neskôr, že má rodinu, o ktorú sa musí postarať a že až potom s ňou dobrovoľne odíde. Poludnica nepočúvala nikoho – čo si raz zaumienila, to aj vykonala. Bača sa vybral do kopcov a tam ho zasiahol ohnivý blesk. Rodina baču oplakala, no čo jej iné ostávalo, než žiť ďalej.

Majestátne Roháče a jedno z ich plies | Zdroj: Róbert Matiašovic

Časom prišla Poludnica opäť a podobne si vzala dušu najskôr staršieho a potom aj mladšieho syna. Bačovka ostala sama a už nemala pre koho žiť. Každý deň chodila na hroby milovaných meniť kvety a plakať a jej horúce slzy stekali do doliny, kde najskôr vyhĺbili a naplnili jedno pleso a neskôr ďalšie tri – za celú rodinu. Po čase od hrobov už ani neodchádzala, nemala síl a nemala ani za kým, chradla, až jej srdce prestalo tĺcť. Jej telo zrástlo so zemou tak dokonale, že sa zmenilo na nepoddajnú skalu, tá rástla, dvíhala sa a dodnes stojí na tom istom mieste ako hora – Plačlivô. Z tej neustále steká voda a napája hladinu štyroch plies. Ak sa za ňou vydáte, priložte k nej ucho, z jej hlbín určite započujete stále bijúce ľudské srdce.

Múzeum oravskej dediny zasadené do lona oravskej prírody

TIP

Ak sa vyberiete obdivovať krásy Roháčov a ich plies, nevynechajte tiež ďalšiu vodu – Roháčsky vodopád ležiaci na Studenom potoku vo výške 1340 m n. m., ktorý vás očarí svojou impozantnou 23-metrovou výškou, alebo Poľovníkov vodopád nachádzajúci sa pod Bobroveckou dolinou. Deti budú nadšené z Lanovej dráhy Tarzanka v Zuberci, kde môžu preskakovať zo stromu na strom, ale tiež z najznámejšieho slovenského skanzenu, Múzea oravskej dediny ležiaceho v lone oravskej prírody.

Slovenské studne a studničky – symbol zdravia, života a múdrosti

Bez vody, aj tej studničnej, by nebol život. Studničnej vode ľudia od pradávna pripisovali rôzne liečivé účinky a správali sa k nej s úctou. Bola útočiskom pútnikov, ktorí okolo nej prechádzali a naberali si vodu do zásoby na ďalšie cesty. Pri studniach navyše nechávali predmety, pretože verili, že im mystická sila pomôže dostať sa k ďalšej studni. Ľudia tiež verili, že studne ochraňujú dobrí duchovia, stretávali sa pri nich počas sviatkov, spievali piesne, vymieňali si dôležité správy a robili rozhodnutia. Studničná voda bola stotožňovaná s múdrosťou a studňa bola miestom, kde bolo možné odbremeniť sa od svetských starostí a nejaký čas pobudnúť sám so sebou.

Studne boli dôležitou súčasťou miest a obcí a zásobovali ich pitnou vodou | Zdroj: Tomáš Valkovič

Studne a studničky na nás a okolitý svet žmurkajú dodnes, a to nielen medzi kopcami a lesmi – možno na ne natrafiť v ktorejkoľvek rovinatej časti Slovenska. Dokonca máme ako národ jednu, ktorá patrí všetkým Slovákom, tú, o ktorej sa v ľudovej piesni spieva v súvislosti s dievčinou: „Kopala studienku, pozerala do nej, či je tak hlboká, aká je široká, skočila by do nej…“. Isto ju všetci poznáte, veď na nápev piesne zložil v roku 1844 mladý Janko Matúška skladbu, ktorú dnes ctíme ako slovenskú štátnu hymnu.

Krášliaca vodička kdesi pri Leviciach

Ešte za grófa Pálfiho slúžil v jeho veľkom vojsku istý husár Jano pochádzajúci kdesi od Levíc. V boji mu šíp zranil koleno, a tak sa z neho stal mrzák. Robil, čo mohol, no už nie ako husár, ale len ako obecný pastier. Pásol teda svine, no s chromou nohou ani za tými nestíhal – keď svojimi citlivými nozdrami niečo chutné zacítili, mohol sa aj zodrať, aby ich dobehol. Keď ich raz dohnal, zistil, že nebežali za žrádlom, ale za vodou v neveľkej zabahnenej studničke v zelenom hájiku. Svine vyzerali veľmi spokojne, no Jano sa rozčertil, vbehol za nimi do vody a rozháňal sa bičom. Hoci nemal fajnový nos, voda nevábne smrdela a chvíľu mu aj trvalo, kým z nej vyšiel. A vtedy s radosťou zistil, že ho chromá noha bolí akosi menej. Na ďalší deň svinky jemne pošibkával, aby samy od seba zabočili do tej smradľavej mláky, a spolu s nimi vhupol do vody až po kolená. A nebudete veriť, po pár návštevách tejto vodičky začal bývalý husár chodiť – rovno!

Kaštieľ v Želiezovciach sa aktuálne rekonštruuje, aby mohol byť časom sprístupnený širokej verejnosti | Zdroj: Tomáš Valkovič

Dobré sa rýchlo rozkríkne, a tak sa do prameňa začali chodiť kúpať rôzni mrzáci a kriví ľudia, dokonca sa chýry dostali až do želiezovského panstva. V prameni sa, síce s ohrnutým nosom, ale predsa, začali kúpať aj dve dcéry samotného pána grófa – a čuduj sa svete, pomohlo im to, opekneli. Jedna sa čoskoro vydala do Pešti a druhá do Viedne, kde sa obe pochválili zázračným prameňom v ich rodnom kraji. Začali sa sem preto zbiehať najskôr ľudia z jedného mesta, potom z druhého a nakoniec aj z iných končín sveta. Zrazu tam, kde sa predtým povaľovalo pár svíň, vylihovalo toľko národa, že všetko bahno vynosili a na mieste ostala len prírodná vanička, po okraj plná liečivej vody. Neskôr tu začali vŕtať, kopať, betónovať a stavať, voda ochladla a zosmradla, no kúpalisko ostalo a svoju liečivú vodu ponúka dodnes. Ak ho budete hľadať, pátrajte po názve Margita – Ilona, tak sa totiž volali dve grófove dcéry, ktoré vďaka vode opekneli.

TIP

Mestečko Želiezovce na dolnom Pohroní sa pýši svojím krásnym kaštieľom, ktorý je chránený ako národná kultúrna pamiatka a nachádza sa v parku Franza Schuberta. Park nenesie meno slávneho hudobného skladateľa náhodne. V rokoch 1818 až 1824 hostil v kaštieli tamojší gróf Johann Karol Esterházi tohto vzácneho skladateľa, ktorý tu pôsobil ako učiteľ hudby grófskych dcér Karolíny a Márie. V parku želiezovského kaštieľa nájdete jazierko, Schubertovu pamätnú izbu v tzv. Sovom zámočku a aj hudobníkov pomník. Pri návšteve kaštieľa vám isto skrsne v hlavách, či legenda o krášliacej vodičke nebola náhodou práve o žiačkach Franza Schuberta.
Pomník skladateľa Franza Schuberta pred pamätnou izbou v Želiezovciach | Zdroj: Tomáš Valkovič

Hradná studňa lásky

Hradné studne slúžili predovšetkým na zásobovanie vodou – a aj keď svoj pôvodný účel už stratili, ľudia sa dodnes vydávajú obdivovať ich, plnia ich mincami, veria, že sa im splnia tajné priania a radi tiež počúvajú legendy s nimi spojené. Jednou takouto je studňa na Trenčianskom hrade, ktorej výkop sa začal približne v roku 1530 za účasti hradnej habsburskej posádky a poddaných hradu. Viažu sa k nej rôzne legendy a podľa jednej ju vykopal turecký veliteľ Omar na znak lásky k manželke Fatime, ktorú zajal vtedajší pán Trenčianskeho hradu Štefan Zápoľský. Omar studňu hĺbil tri roky, pretože podmienkou prepustenia Fatimy bolo, aby našiel vodu. Keď konečne narazil na prameň, nabral vody do čase a tú podal pánovi. Ten Fatimu prepustil ako sľúbil, a tak mohla odísť spolu s manželom.

Studňa lásky na Trenčianskom hrade

TIP

Keď zídete kúsok pod Trenčiansky hrad, narazíte na Dom mestského kata, v ktorom vraj kat naozaj býval, a to konkrétne na poschodí. V tých časoch sa na prízemí obydlia nachádzalo väzenie a miesto, kde boli väzni kruto mučení. V súčasnosti v priestoroch nájdete zaujímavú expozíciu s mučiacimi nástrojmi a inými historickými predmetmi. Krásnym miestom je tiež Kláštor Veľká Skalka – najstaršie pútnické miesto na Slovensku. V okolí Trenčína sa môžete krásnymi výhľadmi pokochať z Rozhľadne Sobľahov či Rozhľadne Hájnica. Ak ste hradov nemali dosť, navštívte zrúcaninu hradu Beckov, ak, naopak, túžite po oáze pokoja, nevynechajte Haluzickú tiesňavu, ktorá ukrýva neskutočné prírodné bohatstvo.
Zrúcanina hradu Beckov | Zdroj: Radka Klemanová

Môžeme byť právom hrdí na všetky naše jazerá, plesá, studne a studničky, ale i iné vodstvo, ako rieky, potôčiky, liečivé pramene či vodopády. Vytvárajú neopakovateľný obraz prírody, ktorý môžeme obdivovať a v mnohých prípadoch aj využívať vo svoj prospech. Voda je totiž život. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa s ňou spája také množstvo príbehov. Hoci sú spomínané legendy o našich vzácnych vodách len akési povedačky, dokazujú, ako veľmi sú naše životy s vodou prepojené.

Poznáte aj vy legendy o našom vzácnom vodstve? Podeľte sa s nami v komentároch.

Príbehy boli prerozprávané z dostupných zdrojov slovenských legiend.

V tejto súvislosti by vás mohli zaujímať aj ďalšie články

Načítava

Mohlo by vás zaujímať

Pridať komentár

Sledujte náš Instagram