Drevené hračky boli takmer jediné, ktoré naši starí rodičia poznali. Dnes už sú skôr dekoráciou, no nejedna rodina sa rada vracia k tradícii, vďaka čomu krásne drevené hračky poznajú aj súčasné deti. Kyjatické hračky, unikátne najmä svojou výnimočnou výzdobou a krehkosťou, boli takmer odsúdené na zánik. Našťastie sa našli pokračovatelia, ktorí ich výrobu i dnes udržiavajú pri živote a snažia sa toto remeslo zachovať pre ďalšie generácie. Aj vďaka tomu boli kyjatické hračky v roku 2022 zapísané do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
História výroby kyjatických hračiek
Prvé zmienky o výrobe kyjatických hračiek sa datujú do obdobia okolo roku 1810. Medzi hlavné strediská výroby patrili Stará Turá, Kunešov a gemersko-malohontský región v okrese Rimavská Sobota, kde sa nachádza aj obec Kyjatice, podľa ktorej boli hračky pomenované. Prví osadníci týchto lokalít boli zruční lovci a chovatelia, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom, živili sa prácou v lese a výrobou drevených truhlíc, vyvážaných aj do zahraničia. Zruční a šikovní remeselníci začali s výrobou nábytku, presnejšie s výrobou súsekov – truhlíc sarkofágového tvaru, ktoré slúžili napríklad na odkladanie šiat, drahocenností, neskôr obilia či múky. A práve výroba kyjatických hračiek mala základ vo výrobe súsekov – vychádzala z ich technologických, ale aj výzdobných princípov.
„Obyvatelia si zdobili nábytky z vonkajšej strany slnečnými symbolmi, z vnútornej strany ich očíslovali, rozobrali a rozobrané ich prevážali do Uhorska. Postupne začali vyrábať malé modely a hračky pre deti,“ prezradila nám Jarmila Miháliková, lektorka Dizajn štúdia ÚĽUV v Bratislave.
Tip na výlet
Ak sa vydáte po stopách kyjatických hračiek a zavítate do obce Kyjatice, navštívte jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk kyjatickej kultúry. V rámci nej bolo zachovaných viac než dvesto žiarových hrobov. Ľud kyjatickej kultúry bol totiž známy rituálnym spaľovaním mŕtvych. V blízkosti archeologického náleziska sa nachádza pamätník národa kyjatickej kultúry v podobe mini archeoskanzenu. V neďalekej obci Drienčany nevynechajte návštevu Malej drienčanskej jaskyne, slnečných hodín a náučného chodníka Drienčanský kras.
Od výroby súsekov k hračkám
Neskôr sa k nábytku pridružila výroba drevených hračiek. Na dlhšie obdobie to pre obyvateľov týchto obcí znamenalo zdroj obživy, ale postupom času sa rozvinula továrenská výroba nábytku a tá tradičná začala upadať. Nepomohol tomu ani rozpad Rakúsko-Uhorska, ktorý skomplikoval vývoz cez hranice, čím remeslo utrpelo ešte viac. Okolo roku 1918 nastal znížený dopyt a výroba začala postupne zanikať. Oživeniu pomohol remeselnícky kurz v roku 1925, ktorý zorganizoval výtvarník a ilustrátor Bohumil Šippich, tajomník Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností v Martine, aby sa zachoval tento tradičný zvyk. Ďalší kurz sa konal v roku 1935, ale úmrtím Bohumila Šippicha výroba opäť upadala a venovali sa jej iba učenci z kurzu. On sám navrhol nové hračky, konštrukčne jednoduchšie a farebne výraznejšie.
V 70. rokoch 20. storočia vytvoril kolekciu kyjatických hračiek pre ÚĽUV Anton Oboňa z Lazian a neskôr sa výrobou zaoberal aj Rudolf Stehlík, pochádzajúci priamo z regiónu, kde kyjatické hračky vznikli. Výrobe hračiek sa na Slovensku venovali aj ďalší remeselníci – Karol Strnište zo Smižian a Martin Šalgo zo Sliača. V súčasnosti sa jej venuje už iba Ladislav Hedvigi z Rimavských Zalužian.
Najkrajšou súčasťou hračiek je ich výzdoba
„Pôvodne miestni remeselníci vyrábali nábytok – truhlice – z dosák a všetky spoje boli čisto drevené. Keď vyrobili truhlicu a zdobili ju, výzdoba nebola len samoúčelná (na okrasu), ale mala aj hlbší – magický – účel. Zdobila sa slnečnými ružicami. Rovnaký symbol sa nachádza aj v znaku Slovenského národného múzea. Ide o veľmi rozšírenú ornamentálnu výzdobu na Slovensku, ktorá má ochranný charakter,“ vysvetľuje Jarmila Miháliková.
Do povrchu dreva sa rylo kružidlom, ktoré malo na konci rydlo. Kružidlo si každý majster vyrábal sám. Pomocou neho sa odstránila farba a na povrch vyšla svetlá farba dreva. Vyrývali sa mnohé vzory alebo geometrické tvary, ktoré sa rôznorodo kombinovali a tak vytvárali výzdobu. Pôvodne bolo toto drevo hnedočerveno sfarbené, ale používali sa aj farbivá vyrobené domácky varením kôry trnky alebo divých sliviek vo vode. V neskoršom období sa na túto prácu začali používať chemické farbivá.
„Hračky sa vyrábali z bukového dreva, pretože je tvrdé a odolné, ornamenty sa dali príjemne tvarovať a ryť, lebo farba neprechádzala dovnútra dreva, ale zostávala na jeho povrchu. Všetko sa robilo prírodnými moridlami, ako je napríklad trnková kôra, no keďže tieto materiály neboli odolné proti slnku, na muzeálnych kúskoch vybledla alebo zmizla výzdoba. V 20. storočí začali remeselníci používať iné typy farieb,“ dodáva lektorka Dizajn štúdia ÚĽUV.
Tip na výlet
V Kremnických Baniach neďaleko obce Kunešov sa môžete ocitnúť v geografickom strede Európy, ktorý predstavuje stred veže Kostola sv. Jána Krstiteľa. V Kremnici navštívte mincovňu, Uličku slávnych nosov, mestský hrad aj miestnu kalváriu. Tá je súčasťou náučného chodníka, po ktorom si môžete spraviť príjemnú prechádzku, v rámci ktorej sa dostanete až na vrchol ku Kostolu Svätého kríža a ku kruhovej kamennej vyhliadke, na ktorej si užijete nádherné výhľady a scenérie.
Kyjatické hračky sa vyrábali v rôznych tvaroch a remeselníci hľadali inšpiráciu v tom, čo mali domáci na hospodárskom dvore. Preto boli najfrekventovanejšie zvieratká ako koníky, voly, prasiatka, kohút či vtáčiky. Obľúbený bol aj nábytok pre bábiky – stoličky, postieľky, kolísky, skrinky, stolčeky –, no vznikali i predmety do domácnosti, napríklad poličky na taniere, či pracovné nástroje, ako boli fúrik, voz.
Kde môžeme vidieť či kúpiť kyjatické hračky dnes?
Jarmily Mihálikovej sme sa spýtali, či sa kyjatické hračky zachovali a môžeme ich obdivovať alebo zakúpiť aj v súčasnosti. Prezradila nám, že pôvodných hračiek sa zachovalo len málo, keďže boli spracované zo spotrebného materiálu, pálili sa a až neskôr sa zistilo, akú mali hodnotu. Záujemcovia si môžu či už pôvodné, alebo súčasné hračky obzrieť buď v ÚĽUV-e (Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave), na trhoch majstrov (Dni majstrov ÚĽUV), alebo v regióne, kde sa vyrábajú. Cena jednotlivých hračiek je rozličná, napríklad väčší koník strojí zhruba 35 až 39 eur.
„Keď k nám prichádzajú deti, vždy ich zaujmú tieto hračky, dokonca aj to kružidlo sme museli schovať do vitrínky, pretože je pre ne nebezpečné. Skúsenosť z trhov je taká, že deti vnímajú symboliku a magickosť hračiek. Drevo je výborný materiál, preto sú hračky príjemné na dotyk. Či sú dnes vhodné na hranie, to je otázka, majú skôr už len dekoračný úžitok. V súčasnosti vo výrobe hračiek pokračujú študenti inšpirovaní kyjatickými hračkami. Vyrobili tak napríklad kocky, jojo, dostali voľnú ruku pri využití linkorezby na tvary, ktoré sami navrhli. Mladí ľudia vedia veľmi dobre navnímať, o čo je záujem. Hlavné však je, aby zostala žiť tradícia,“ uzavrela Jarmila Miháliková.
Príbeh kyjatických hračiek ožíva i dnes
Výroba a príbeh kyjatických hračiek mohli ešte nedávno zapadnúť prachom. Ladislav Hedvigi však získal cenné poznatky od posledných majstrov tohto remesla, ktorí sa výrobe venovali dlhé roky, a to od Rudolfa Stehlíka a Antona Oboňu. Ponoril sa do práce a od roku 2012 píše nové krásne príbehy týchto tradičných hračiek. Vo svojej dielni vyrezáva z dreva pôvodné tvary, ryje vzory a dodáva im typické farebné vyhotovenie.
„Už pred rokom 2012 som sa venoval výrobe hračiek, ale sám som nevedel, že len o 10 km ďalej sa vyrábajú kyjatické hračky. Málokto o tom vie, ak sa vyslovene o túto oblasť nezaujíma. Najprv sa vyrábali súseky, truhlice. Vtedy si v nich ľudia schovávali obilie alebo dievky pripravené na vydaj si odkladali veno. Potom začali vyrábať s týmto ornamentom hračky.
Nie som vyštudovaný v tomto odbore, navštevoval som technickú školu, z čoho vyplýva, že počas štúdia som sa s výrobou hračiek vôbec nedostal do styku. Neskôr som skúsil vyrobiť nejaké hračky, ktoré boli, samozrejme, z dreva – ide o najdostupnejší materiál a aj sa s ním najlepšie pracuje. Ako som začal robiť nejaké prvé pokusy, tak som sa dostal k ľudovým hračkám všeobecne. Pátral som po nich, aj som ich vyrábal a vtedy som v literatúre narazil na kyjatické hračky.
Našiel som ich v knihe aj so vzorom, skúsil som ich vyrábať a študoval som si literatúru. V minulosti sa na výrobu kyjatických hračiek usporadúvali kurzy, ale po roku 1935 to zaniklo, zostali len nejakí učenci. Ja sa snažím vyrábať také tie pôvodné kyjatické hračky, aby sa zachovali tradične. Dnes sa už vyrábajú aj v iných ‚prevedeniach‘, viacfarebné, iné tvary, inak zdobené. Ale tieto klasické kyjatické hračky sú zaujímavé aj z hľadiska príbehu, akým vývojom si prešli. Už boli skoro na zániku, ale našťastie nezanikli.“
Tip na výlet
Stará Turá ponúka návštevníkom viacero zaujímavostí. Patrí medzi ne aj Štúrova skala, pomenovaná po našom významnom dejateľovi nielen tak pre nič, za nič. V revolučných rokoch 1848 – 1849 predstavovala skala miesto tajných stretnutí ukrývajúceho sa Ľudovíta Štúra pred maďarskými úradmi. Pripomienkou toho je malá tabuľka pripevnená o skalné bralo. Výstup na kopec, na ktorom sa skala nachádza, je nenáročný a samotná skala je ideálnym objektom pre horolezcov. V neďalekej Lubine nevynechajte návštevu minifarmy, kde sa nachádzajú zvieratká jedinečné svojím vzrastom, v obci Bzince pod Javorinou zase Pamätnú izbu Ľudmily Podjavorinskej a v Čachticiach Čachtický hrad a múzeum.
Ladislav Hedvigi vyrába kyjatické hračky pôvodným postupom, ktorý je totožný s technológiou, ktorú používali starí kyjatickí majstri. Pri výrobe hračiek nepoužíva spojovacie kovové prvky, zdobí ich kruhovou rezbou za pomoci špeciálnych kružidiel a linkorezom, pričom ornament vyrýva do moridlom nafarbenej plochy – najmä typicky modrej, červenej a hnedej. Na záver potrie vyzdobený povrch hračky lakom, ktorý slúži ako ochrana.
„Kyjatická hračka sa aj dnes vyrába z bukového dreva, ktoré si poväčšine vysušujem sám. Skladá sa z viacerých častí, takže všetky musím jednotlivo vypracovať. Robil som aj na sérii hračiek, ktorá symbolizovala vývoj, ktorým si tie hračky prešli. Najväčší záujem je o koníky. Je jasné, že to nie je masová záležitosť, dnes sú iné spôsoby hry. Ale mladšie deti to vnímajú, reagujú na materiál, majú ešte ten svoj detský svet plný fantázie, vidia v tom tradíciu, potenciál. Kyjatické hračky sú aj dosť drahé a väčšie deti sa s nimi už hrať nebudú. Dnes už sú to skôr dekorácie ako hračky, nedá sa s nimi veľmi hrať.“
Remeselník z Gemera je autorom detailných replík vyše sto kusov kyjatických hračiek. Ako predlohy mu slúžili hračky z múzeí a zo súkromných zbierok, pričom pochádzali z rôznych období a od rôznych majstrov. Ladislav Hedvigi z nich vytvoril výstavnú kolekciu, ktorá predstavuje technologický, ale aj výtvarný vývoj a život kyjatických hračiek. V roku 2019 sa mu podarilo zaradiť kyjatickú hračku medzi výrobky s chráneným označením pôvodu a v roku 2021 získal od evanjelickej cirkvi budovu bývalej školy v Kyjaticiach, kde plánujú vybudovať expozíciu kyjatických hračiek a vytvoriť priestor chránenej dielne.
„Organizujem rôzne semináre v rámci výstav alebo aj osobne – primárne to robím pre deti, ktoré si môžu vyskúšať vyrobiť hračku, učím ich o histórii a technike výroby. Obnovujeme aj dvestoročnú školu, kde sa zriadi dielňa. Je to časovo náročné, nestíham majstrovať toľko, koľko by som chcel. Spočiatku som vyrobil okolo sto kusov hračiek v pôvodnej podobe, aby sa zachovali tradičné tvary. Teraz už mám o niečo menej času, no v dielni stále pôsobím.“
Remeselná výroba bola v minulosti neodmysliteľnou súčasťou každodenného života a vďaka nej sa nám zachovali rôznorodé poklady, pričom každý z nich rozpráva vlastný, jedinečný príbeh. Aj kyjatické hračky majú ten svoj – so šťastným koncom –, a tak máme dedičstvo, na ktoré môžeme byť právom hrdí. Aj vďaka ľuďom, ako je Ladislav Hedvigi, si môžeme naďalej pripomínať zvyky, tradície a to, čím žili naši predkovia, a snažiť sa, aby toto dedičstvo nevymizlo z našich životov.
Zdedili ste nejaký unikát po svojich predkoch? Vlastníte kyjatickú hračku?
V tejto súvislosti by vás mohli zaujímať aj ďalšie články
- Zaspomínajme na céčka a iné retro klenoty socializmu
- Aké netradičné súkromné zbierky ukrývajú doma Slováci?
- Rezbárstvo je vznešené umenie
- O slovenských rozprávkach a ich najznámejších zberateľoch
- Ľudový odev a kroj ako súčasť nášho kultúrneho dedičstva
