Futbalistu Lukáša Haraslína môžeme zaradiť medzi tých úspešných, ktorí sa v mladom veku prepracovali cez lokálny klub do zahraničia i reprezentácie a mali možnosť okúsiť atmosféru popredných líg či pohárových súťaží. Nateraz sa usadil 270 kilometrov od slovenských hraníc, no futbalové pôsobenie aj rodinný život v Prahe si pochvaľuje a ostáva otvorený možnostiam, ktoré sa mu v 27 rokoch ešte môžu otvoriť.
Za uplynulou sezónou sa môže obzrieť veľmi spokojne. Zranenie ho síce počas jesene na čas vyradilo z akcie, no i tak stihol odohrať 28 zápasov a spolupodieľal sa na tom, že sa Sparta Praha vrátila na český futbalový trón. „Byť v Sparte, znamená vyhrávať tituly vždy, keď to ide. Nám sa to podarilo po deviatich rokoch, pričom už keď som prichádzal do tímu, cieľ bol stanovený jasne. Prvý rok bol trochu zvláštny. Po jesennej časti sme boli na prvom mieste, potom nám nevyšli zápasy a prepadli sme sa na konečné tretie,“ zaspomínal Haraslín. Dobrý nebol ani vstup do tohto ročníka – rýchle vypadnutie z predkola Konferenčnej ligy a množstvo ligových remíz spôsobilo zimné manko na Plzeň a Slaviu. Sparťania však nezložili hlavy: „Mali sme kvalitnú zimnú prípravu a na jar sme dominovali v každom jednom zápase. Body sme zbierali nielen doma, ale aj na súperových ihriskách, a to bol zlom, vďaka ktorému sme ich dobehli.“
Pamätný máj 2023
Máj 2023 si bude bratislavský rodák pamätať dlho. „Bolo to jedno z najkrajších období v mojom živote. Narodenie dieťaťa je toho dôležitou súčasťou a bol to výnimočný týždeň. V pondelok sa mi narodila dcéra, v utorok sme spečatili titul a v piatok som mal narodeniny. Ja som bol do toho zranený, čo som dostal pocítiť aj na peňaženke, keďže máme ‚pokuty‘ za prírastok do rodiny, dcérky obzvlášť. Bolo to pre mňa také ‚treble‘,“ usmieva sa. Dôvodov na oslavu bolo požehnane a víťazná cesta z Uherského Hradišťa, kde Pražania spečatili majstrovský titul, bola veľmi dlhá.
Peknými spomienkami na sezónu sú aj strelené góly, ktorých bolo sedem. Najcennejší sa zatrepotal v sieti mestského rivala v derby pražských „S“. „Zápas Sparta – Slavia je najväčším zápasom v Česku. Všetci dobre vieme, aké je to derby nielen na ihrisku, ale aj medzi fanúšikmi. V tejto sezóne sme hrali štyri vzájomné zápasy – dvakrát v lige, vo finále pohára aj v nadstavbe a so Schranzíkom (pozn. red. Ivanom Schranzom) sme žartovali, že furt hráme spolu. Možno to až trochu stratilo náboj, ale je to samozrejme zápas, na ktorý sa človek teší a pre také hrá futbal. Pred gólom som videl, že tá štandardka z priam učebnicového miesta a pokiaľ trafím bránu, môžem dať gól. Najprv mi napadlo, že to kopnem na stranu brankára, ale spoluhráči mi pomohli tým, že predĺžili múr a brankár vôbec nevidel loptu. Som veľmi rád, že som to takto trafil a pomohol gólom k dôležitému víťazstvu,“ opísal v rozhovore výstavný priamy kop.
S rodinou si Prahu zamiloval
Účastník európskeho šampionátu hráčov do 21 rokov z roku 2017 aj seniorských Majstrovstiev Európy 2020 sa stal v českom hlavnom meste jedným z obľúbencov a sympatie sú vzájomné: „Praha je nádherné mesto. Je tam síce veľmi veľa turistov, ale ponúka všetko, čo potrebujeme k futbalovému životu. Tréningové centrum na Strahove je jedno z najkrajších, na akom som kedy bol. Máme tam všetko, čo potrebujeme a aj rodina sa cíti dobre. Bonusom je pekný štadión, ktorý mám kúsok od bydliska.“ Strelecky mu to pritom nesype len v Česku, ale trikrát sa trafil aj za národný A-tím. Od jeho debutu proti Jordánsku, v ktorom zaznamenal gól, uplynuli už štyri roky. „Bolo to po sezóne a tréner Happal ma nominoval na zápas s Jordánskom. Veľmi som sa tešil a nevedel som, čo so sebou. Ísť do áčka ku hráčom ako Hamšík, Weiss alebo Mak bolo mojím snom a keď som sa dozvedel, že nastúpim, mal som zimomriavky. Okrem toho som dal gól, takže lepší debut som nemohol prežiť,“ úplne jasne si vybavil prípravný zápas v Trnave.
Sedemnástka je už jeho
Zaujímavý príbeh je spätý aj s jeho číslom dresu 17. To totiž v očiach slovenských fanúšikov patrí v prvom rade Marekovi Hamšíkovi. Dnes si však už zvykáme na o osem rokov mladšieho nositeľa. „Sedemnástku“ má Haraslín dokonca vytetovanú a žartuje o tom, že zo začiatku Hamšíka preto v šatni radšej obchádzal. Pri rozlúčke s kariérou si už legenda Neapola toto číslo musela požičať od krídelníka. Ani on už nie je žiadnym „bažantom“ v reprezentácii a dnes popri futbale rieši aj rodinné záležitosti. „Život nám to zmenilo ku krajšiemu. Kým som nemal deti, poobedie po tréningu som využil spánkom alebo časom pre seba. Teraz už mám zodpovednosť za deti, treba sa o ne starať a spraviť im program, hoci aj keď som unavený. Trénujeme ráno – pokiaľ nehráme vonku – a po tréningu volám manželke, či malý spí. Ak nie, teším sa, lebo si s ním môžem oddýchnuť, prípadne ideme von a vezmem ho na štadión, kde sa vie zahrať, kope do lopty a snažím sa s ním tráviť čas. Momentálne sme mesiac na Slovensku a prvé čo malý ráno spraví, skočí mi na hlavu a povie, že chce ísť za dedkom a babkou. Len mi povie ‚pa pa!‘, ja musím ísť preč a on je so starými rodičmi alebo s krstnou mamou. Dokáže unaviť štyroch ľudí a stále vie ísť ďalej,“ hrdo a láskavo opísal svojho syna. Momentálne sa zdá, že si loptu dokáže spraviť z čohokoľvek a kým Lukáš smeruje ku päťdesiatke reprezentačných štartov, doma mu možno rastie talent, o ktorom začneme vo väčšom písať o pár rokov.
Kompletnú epizódu relácie V pozadí úspechu si môžete pozrieť na webe a vo vysielaní Joj Šport.
