Pavel Dvořák sa do Číny zamiloval už v detstve vďaka filmom s Jackiem Chanom. Táto krajina sa stala jeho vášňou, ktorú pretavil aj do štúdia čínštiny či sinológie. Do Číny sa prvýkrát dostal počas štúdia v roku 2009 a nadchla ho natoľko, že v nej napokon zostal žiť. Pavel na svojom blogu, v knihe, ale už aj v spolupráci s RTVS prináša zaujímavé reportáže, ktoré Slovákom približujú život a prostredie inej kultúry.
Sám seba charakterizuje ako sinológa/čínštinára, spisovateľa a youtubera.
V Číne už 10 rokov
Čína je jeho domovom, ten však má naďalej aj na Slovensku. „Slovensko stále vnímam ako domov. Skôr to beriem tak, že mám domovy dva, aj keď pre niekoho je to možno nepochopiteľné. Jednoducho stojím rozkročený medzi týmito dvoma krajinami, a hoci to občas nie je ľahké vybalansovať, nechcem prísť ani o jeden.“
Pavel miluje čínsky čaj. Nadchli ho však samotní Číňania, s ktorými si rozumie. Dokonca sa tam i oženil. Žil v Šanghaji, odkiaľ však pre nulovú politiku v súvislosti s covidom odišiel do čínskej dediny Shaxi. Po 10 rokoch života vo veľkomeste Šanghaj mu nateraz vidiek vyhovuje viac. „Je tu fajn, úžasný pokoj, môžem tu tvoriť a nič mi nechýba.“
Život si už nevie predstaviť bez čínskeho jedla. Má rád reštaurácie, ale varí si aj doma. Upozorňuje, že aj na Slovensku sú reštaurácie, kde robia autentickú čínsku stravu – väčšinou na to majú špeciálny jedálny lístok, ktorý dajú zákazníkom, len ak si ho vypýtajú. Automaticky najskôr ponúknu „slovenskú čínu“.
A jeho najobľúbenejšie čínske jedlá? „Pečená kačka – či už na pekinský, alebo hongkonský spôsob –, rôzne čínske knedličky a dim sumy. Zo slovenskej kuchyne obľubujem napríklad kapustnicu.“
Chystáte sa do Číny?
Našinec musí počítať s tým, že pravdepodobne sa vôbec nebude vedieť dorozumieť. Po anglicky ľudia veľmi nehovoria a čínština je taká odlišná, že ani medzinárodné slová ako taxík či hotel niekedy nepomôžu. V mestách ako Peking a Šanghaj sa dá pohybovať s angličtinou, ale mimo miest je to už veľký problém.
Treba si zvyknúť aj na množstvo ľudí. Hustota obyvateľstva je tam úplne iná ako na Slovensku.
„Ak človek nemá dostatok času a trpezlivosti, nemal by cestovať na vlastnú päsť, inak tá cesta bude plná problémov a ťažkostí, čo pobyt v Číne značne znepríjemní. Mladý človek to môže vnímať ako dobrodružstvo, cestovanie však rozhodne nebude efektívne.
Rozdiely medzi provinciami v Číne sú obrovské. Je to, ako keď u nás ide človek z Poľska do Francúzska. Možno ešte väčšie. Ľudia hovoria inými jazykmi, jedia iné veci, majú iné tradície, často sú to iné etniká a je tam iná životná úroveň.“
Číňania a Slováci
Pavel sa venoval aj sprevádzaniu slovenských turistov v Číne. Ich pobyt v ázijskej krajine robil zaujímavým najmä tým, že ubytovanie im zabezpečil priamo u domácich, s ktorými spoločne jedli, v rámci možností komunikovali, spoznávali sa. Aj to bol dôvod, prečo si našinci čínskych ľudí obľúbili tiež a zmenili celkový pohľad na nich.
„Slováci by si mohli z Číňanov brať príklad – blaho druhých dávajú často pred to svoje. Veľa si pomáhajú a sú dobrosrdeční. No na druhej strane je pravda, že Číňania sú niekedy až veľmi prispôsobiví a málokedy sa vedia vzoprieť neprávu – či už v individuálnom prípade postaviť sa na stranu nespravodlivo utláčaného kolegu v práci, alebo aj vo väčších spoločenských otázkach.“
Pavel vyvracia aj iný pohľad na ľudí a krajinu. „Panuje všeobecný názor, že Čína je výrobná veľmoc pre lacnú pracovnú silu. Zrejme by vás prekvapilo, že platy sú tu rovnaké ako na Slovensku, v čínskych mestách aj výrazne vyššie. A príjmy ľudí každým rokom rastú oveľa viac ako u nás.“ Dôvody, prečo sa teda toľko vyrába práve v Číne, vysvetľuje vo svojej knihe.
Z jeho skúseností vyplýva, že Číňanom sa na Slovákoch a Slovensku páči menšia zaľudnenosť, príjemná atmosféra, krásna príroda a mnohé krásne zachované mestské centrá. Na druhej strane v dôsledku nie dobrej infraštruktúry málokto vidí zo Slovenska viac ako zopár veľkých miest.
Čínština a čínsky Nový rok
„Naučiť sa čínštinu nie je úplne ľahké. Čínština má trochu inú krivku učenia ako iné jazyky. Náročný je začiatok, lebo človek sa musí naučiť nuansy výslovnosti a tóny. Potom je to však ľahké, lebo čínština nemá takmer žiadnu gramatiku. Čínštinu však komplikuje fakt, že má veľa skrytých významov a spôsobov vravy, ktoré človek nemusí využiť, ale potom o sebe ani nemôže tvrdiť, že vie dobre po čínsky.“ Hovorí o tom aj vo svojom videu.
Vianočná výzdoba sa v čínskych mestách síce už dá vidieť, a to najmä v obchodných domoch, ale je to iba „moderný zvyk“, v skutočnosti sa Vianoce v Číne neoslavujú. Ich veľkým sviatkom je čínsky Nový rok, ktorý sa slávi 1. februára. „Podobne ako u nás Vianoce je sviatkom rodiny. Rodina sa stretáva pri slávnostnom obede, vzájomne sa obdarúva, ide o čas strávený so svojimi najbližšími. Čína je veľká krajina, a tak sa tu vyskytujú rôzne folklórne nuansy, ktoré robia čínsky Nový rok špecifickým. Badať to napríklad na výzdobe, jedlách či tradícii ohňostrojov.“
Vyhliadky do budúcnosti
Pavel za prioritu do budúcna považuje natáčanie videí a písanie kníh. Smeroval k nim celý jeho kariérny život a je rád, že sa k tomu konečne dostal. Dúfa, že sa tým dokáže uživiť čo najdlhšie, lebo pri kreatívnej práci je to niekedy veľmi náročné. Našťastie má skvelých divákov, ktorí ho podporujú napríklad tým, že si kupujú jeho knihu Moja čínska dekáda – príbehy chlapca, ktorý dospel v Číne alebo zvýhodnené členstvá na jeho blogu. Práca je jeho najväčšia záľuba, iné zatiaľ veľmi nepestuje. Kedysi tancoval aj breakdance, no okrem iného ho odradili zranenia. Cvičí, hoci záľuba to pre neho nie je. Rád by si však nejakú novú našiel, takú, pri ktorej by sa mohol poriadne odreagovať.
Ohlasy na svoj dokumentárny seriál pre RTVS Cesty Čínou s Pavlom Dvořákom hodnotí veľmi dobre. Divákov seriál zjavne zaujal, keďže opakovane patril medzi najsledovanejšie relácie na Dvojke. O jeho pokračovaní Pavel rokuje.
Aj ohlasy na jeho knihu Moja čínska dekáda, ktorá zaznamenáva veľký úspech, napĺňajú očakávania, a to či už ide o vysoké hodnotenia a pozitívne ohlasy čitateľov v recenziách, alebo aj o fakt, že v predajnej sieti Martinus sa kniha zaradila medzi knihy roka 2022.
„Už teraz pracujem na novej knihe s pracovným názvom Ťažké časy v Číne, ktorá bude opisovať udalosťami nabité posledné tri roky. Bude obsahovať aj veľa cestovateľských príbehov, ktoré vznikli pri expedíciách za natáčaním, počas ktorých som s kamarátom prešiel tisíce kilometrov.“ Či ju stihne dopísať tento rok, však ešte nevie.
Pavel vedie i rodinné vydavateľstvo RAK, ktoré ponúka aj edíciu Stopy dávnej minulosti – unikátne knižné dielo jeho otca PhDr. Pavla Dvořáka, slovenského historika, spisovateľa, publicistu a popularizátora slovenskej histórie, v ktorom opisuje dejiny územia Slovenska v kontexte európskych dejín od najstarších čias až po súčasnosť, ako aj európsku históriu v kontexte dejín územia Slovenska. Nájdete v nej aj edíciu Dejiny Slovenska a Bratislavy.
Pavel Dvořák je hrdý na šikovných Slovákov, ktorí žijú doma aj vo svete. „Šikovných ľudí považujem za najväčšie a možno aj jediné naozajstné bohatstvo každej krajiny.“
A my už len dodávame, že tak ako jeho otca slovenského historika PhDr. Pavla Dvořáka, aj Pavla Dvořáka mladšieho z Číny môžeme hrdo považovať za šikovného človeka.
V tejto súvislosti by vás mohli zaujímať aj ďalšie články
- Kde sa vzalo ľubozvučné slovenské ô
- Slovania a Slováci – o tom, odkiaľ sme sa tu vzali
- Tradičné slovenské jedlá – príbehy aj recepty
- Svedectvo: Neľahké návraty Slovákov do svojej vlasti
- História Slovenska, ktorú musí ovládať každý Slovák