Svedectvo: Neľahké návraty Slovákov do svojej vlasti

Autor: Redakcia
s1-tank-druha-svetova-vojna-pamatnik-priroda

V roku 1939 na Slovensku nikto ani len netušil, čo sa bude diať. Verilo sa, že nešťastie prvej svetovej vojny by znova nikto nedopustil. Sám Hitler sa tváril ako mierotvorca, takže druhú svetovú vojnu a spúšť, ktorú priniesla, nikto nepredpokladal. Letecké nálety a bojové operácie z roku 1944 a 1945 zanechali na hospodárstve a životoch mnohých obyvateľov obrovské stopy. Materiálne škody boli priveľké, poškodené boli železnice, rafinérie, banské podniky, strojárne a zbrojárska výroba. Celkovo vyčíslili hodnotu vojnových škôd na území Slovenska na vyše 114 miliárd korún. Najväčšia škoda však zostala na životoch a osudoch ľudí a ich schopnosti vrátiť sa do bežného života.

Uteč, kto môžeš!

Súčasťou týchto dejín sú aj Slováci žijúci mimo Slovenska. Usadili sa na Dolnej zemi, v Maďarsku, Srbsku a Rumunsku. Dôvodom sťahovania bolo plienenie Turkov, ktorí ich vyhodili z domova, nesloboda. Jedným z takýchto miest bola aj obec Pitvaroš, ležiaca medzi Slovenským Komlóšom a Nadlakom.

„V povojnovom období sme žili v Pitvaroši na juhu Maďarska, pár kilometrov od hraníc s Rumunskom. Žilo tam v tom čase mnoho Slovákov,“ spomína pán Pavel. „Ako malé dievčatko si pamätám, že sme sa utekali ukryť do jám, kde sme sa skrčili a prikryli tvrdým papierom a suchou trávou pred bombami. Keď vybuchla, rozletelo sa perie na stromy agáta a vyzeralo to ako sneh. Všetko bolo biele. Ako som tak išla po ulici, zbadala som dvor, a keď som sa pozrela dnu, boli tam postrieľané kone. Bolo tam mnoho hračiek, no nesmeli sme sa ich chytať ani sa s nimi hrať, lebo väčšinou boli jedovaté alebo mohli vybuchnúť. Nato ku mne pristúpil vojak a vzal ma na ruky. Začal veľmi plakať, že aj on má doma také dievčatko, ako som ja,“ v spomínaní pokračuje pani Anna.

rodina-dom-madarsko-pitvaros-rodicia-deti-stromy-brana
Maďarsko, Pitvaroš 1946, pán Pavel s rodičmi a so súrodencami. Počas vojny mali v tomto dome Rusi veliteľstvo

Popritom stále na nich doliehali dôsledky vojny. Ťažké chvíle prežili v Pitvaroši v roku 1944, keď museli v priebehu niekoľkých hodín opustiť svoje domy na príkaz veliteľstva a žandári ich hnali po zablatených cestách, kde sa malo rozhodnúť o ich osude. V tom čase jednotky Červenej armády pretrhli frontovú líniu a umožnili obyvateľom vrátiť sa domov. Domy našli vykradnuté, dobytok sa túlal po uliciach, no cítili radosť, že sú späť doma – slobodní.

„Môj starý otec mal v tom čase obchod a pamätám si, ako sme ho raz našli úplne vykradnutý. Počas vojny ľudia nachádzali prázdne komory. Ruskí vojaci chodili hladní, zjedli zaváraniny a poháre zostali prázdne,“ hovorí pán Pavel, pričom smúti, no zároveň chápe chudobných a hladných.

„Po vojne odvádzali Nemci celé davy ľudí k rieke Tisa a tam ich strieľali do rieky. Našej rodine sa podarilo zachrániť,“ na tvári Anny sa objavil náznak úľavy.

Dohoda o výmene obyvateľov

Po vojne, v roku 1946, sa dohodli Maďari a Slováci na výmene obyvateľov. Pre každého z nich to znamenalo obrovskú odvahu opustiť rodnú zem a vydať sa na dlhú cestu. Je obdivuhodné, že v sebe našli vnútornú silu a odpútali sa od domoviny, dúfajúc v lepšiu budúcnosť. Útlaky a ekonomické záujmy viedli k hladu a biede poddanského obyvateľstva najmä na vidieku. Pridružovali sa aj epidémie, cholera a mor. Dolnozemské mestá, mestečká a obce Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Sarvaš, Nadlak, Pitvaroš, Veľký Bánhedeš, rástli spolu s nárastom prisťahovalcov aj vnútorným pribúdaním miestnej slovenskej populácie. Prekvitali, ekonomicky sa vzmáhali a pulzoval v nich čulý kultúrny aj duchovný život Slovákov. V roku 1946 teda vyvstala možnosť natrvalo sa presťahovať na Slovensko a získať štátne občianstvo. Verili v lepší život, no chodili rôzne správy – dobré aj zlé.

pitvaros-madarsko-dom-rodina-deti-rodicia-dom-stromy
Pitvaroš 1946, pani Anna s rodičmi a so sestrou

Smutnô

Šírili sa správy, že na Slovensku sú len kamene a hory, domy zbité z dosiek a vraj nebudú jesť chlieb, len zemiaky. Preto keď sa vrátili delegáti z Československa, museli vysvetľovať, ako je to naozaj.

Nakoniec sa presídlilo 59 774 Slovákov z Maďarska a 13 500 krajanov.

Prvá cesta na stanicu vSeredi

Muselo to byť náročné obdobie – opustiť domovinu a svojich známych. Prvý transport prišiel do dnešného Štúrova v nedeľu ráno o deviatej. Stanica bola ozdobená zeleňou a farbami a očakávalo ho miestne obyvateľstvo, školská mládež aj zástupcovia úradov a inštitúcií.

Výmena obyvateľov prebehla 13. apríla 1947, keď na stanicu do Serede prišli vítať Slováci prvú vlakovú výpravu Slovákov z Maďarska. Tí sa usídlili v Sládkovičove, Malej a Veľkej Mači, Galante, Leviciach a podobne. Ľudia si spravili fotky pred domom s rodinou, aby si odniesli pamiatku na rodné miesto. Každá rodina mala niekoľko vagónov – podľa veľkosti majetku. Prišli asi v 20 transportoch, kde bolo 50 vagónov, v ktorých mali nábytok i zvieratá. Cesta trvala tri dni.

Zachovanô

„Hlasnejšie ako doposiaľ sa žiada zvolať odtiaľto z Galanty, ale aj z Bratislavy, zo Senca, Sládkovičova, z Veľkých Úľan, Veľkej či Malej Mače, zo Salíb, z Nededa, Handlovej či Prievidze našim sestrám a bratom, príbuzným, priateľom i Bohu, známym Slovákom z Čaby, Berinčoku, Komlóša, zo Sarvašu, z Kestúca, Níreďházy, Čemera či Čorváša, ako aj z ďalších vari stovky obcí a miest, v ktorých Slováci žijú − vrátane Budapešti: „Neopúšťajte sa, ani my vás neopustíme!“ (Zdroj: pitvaros.sk)
babka-pitvaros-madarsko-historicka-fotografia-dieta-stara-mama
Pitvaroš 1943, pani Anna so svojou starou mamou

Zatiaľ čo v Seredi vykladali Pitvarošanov, v Sládkovičove nakladali Maďarov smerujúcich do Maďarska. Bolo to veľmi silné, napĺňal ich strach, no zároveň viera v lepšiu budúcnosť. Aj tu však bolo cítiť dotyky vojny a to, aké následky zanechala.

Spomienky na krutosť, ktorá sa prehnala svetom, bolo vidieť všade. Pani Anne sa prvé pohľady na spustošené Slovensko vryli do pamäti: „Vo Veľkej Mači boli jarky pri ceste, kde boli zasypaní postrieľaní vojaci. Videla som, ako ich vykopávali a odnášali telá, aby ich neroznieslo vtáctvo. Na krku mali tabuľky s menom a podľa toho vedeli, akej sú národnosti.“

„Keď sa skončila vojna, vojak v ošarpanej uniforme prichádzal späť domov z vojny, a keď uvidel známych žiť, bol veľmi prekvapený. Po konci vojny prišla veľká radosť, každý sa tešil,“ hovorí pán Pavel, ktorý už vtedy ako dieťa vnímal, ako sa svet odrazu zmenil.

Odvaha nezostane zabudnutá

Naši apouvka a mamouvka prešli z Dolniakov na Horniaky s odvahou, odhodlaním. A veru to bol veľký a ťažký skutok. Dali sa na dlhú cestu opustiť domovinu napriek tomu, že netušili, čo ich čaká a aký život im osud prinesie. Tá námaha a viera sú veľkolepé a stáli za to – od prvého príchodu Pitvarošanov a ďalších mnohých Slovákov, ktorí vystúpili v Seredi na stanici, pretože to ovplyvnilo aj ďalšie generácie a tento skutok určite nebude zabudnutý.

muz-historicka-fotografia-slovensko-jazero-strom
Slovensko 1972, pán Pavel

Vojna ovplyvnila celý svet. Mužov a chlapcov odnášala od matiek a manželiek, rozdelila ich na dlhé roky. Slováci boli nútení odsťahovať sa do ďalekých krajov Maďarska, kde si našli bezpečnejší domov. Napriek tomu sa hrdo vrátili k svojim koreňom a odkráčali za svojím srdcom – rovno na Slovensko. A čo vaši starí rodičia? Boli práve oni tou generáciou, ktorú naveky poznačila vojna? Podeľte sa s nami v komentároch.

Ďakujeme pánovi Pavelovi a pani Anne, starým rodičom autorky článku Petronely Ľachovej, za vyrozprávanie životného príbehu a poskytnutie fotografií. Ďalšie spomienky – nielen na vojnové časy, ale aj na udalosti tentoraz prežité na Slovensku – nájdete už čoskoro v našom debutovom e-booku Pamäti slovenských rodákov.

Mohlo by vás zaujímať

2

Renata Mrvova 27. januára 2021 - 18:02

Krasny članok od autorky Petronely Lachovej dakujem a pokračujte tak dalej vela uspechov prajem.

Odpovedať
Redakcia 10. februára 2021 - 7:00

Dobrý deň, Renátka,
ďakujeme veľmi pekne, máme skutočne radosť, keď naše články ľuďom spríjemnia deň a páčia sa.
Majte sa krásne!

Dáša z tímu Slovander

Odpovedať

Pridať komentár

Sledujte náš Instagram