Rozhovor: U Radoslava nie je túra bez Štúra

Autor: Redakcia

So Štúrom je prepojený už niekoľko rokov, a to nielen preto, že o ňom písal bakalársku prácu. Je pre neho vzorom v mnohých oblastiach, čo ho napokon viedlo aj k tetovaniu Štúrovej podobizne. „Vždy som chcel mať špeciálne tetovanie, a teraz mám aj špeciálny blog, ktorý s ním súvisí. Keď som uvažoval o jeho názve, vedel som, že bude skvelé prepojiť cestovanie po Slovensku s významnou osobnosťou našej krajiny, ktorá navyše zdobí moju ruku. S odstupom času môžem povedať, že mi to aj pomohlo, pretože som odlíšiteľný od ostatných. Zároveň sa teším aj mojej prezývke – bežne ma volajú Štúr.“ Čo viedlo Rada Hoppeja k založeniu cestovateľského blogu „Nie je túra bez Štúra“?

Slovensko v srdci aj na ruke

Cestovaniu, spoznávaniu, propagovaniu Slovenska a jeho zaujímavých a jedinečných miest sa venuje už 4 roky. V súčasnosti ho táto záľuba dokonca živí a predstavuje jeho hlavnú pracovnú náplň. Aj keď vyštudoval kulturológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, životné plány v tomto smere neboli vždy také jednoznačné. Paradoxne sa začali kryštalizovať počas pobytu a zamestnania v zahraničí. „Napriek tomu, že som žil takmer tri roky v Rakúsku, vo Viedni – Viedeň je moja láska – mal sa tam dobre a mal tam prácu, ťahalo ma to domov. Hlavný dôvod? Že som sa cítil ako cudzinec, aj keď z mojej strany bola naozaj snaha sa aklimatizovať, asimilovať. Chýbalo mi Slovensko, chýbala mi slovenčina. Keď človek dennodenne rozpráva iba nemecky a anglicky, omrzí ho to i vyčerpá.“

Unikátny Telgárt s unikátnym tetovaním, ktoré sa stalo poznávacím znamením blogu „Nie je túra bez Štúra“ | Zdroj: Radoslav Hoppej

Túžba po domove, motivácia makať na svojom vlastnom projekte, plus záľuba v písaní, to je kombinácia, ktorá bola spúšťačom vytvorenia Radovho cestovateľského blogu. „Rozmýšľal som, akým smerom sa uberať. Vtedy mi v hlave skrsol nápad, že by som ho mohol spojiť práve s cestovaním po Slovensku. Veľa ľudí cestuje po svete – aj ja som čo-to pochodil po zahraničí – ale uvedomil som si, že Slovensko reálne nepoznám. Chcel som to zmeniť, výsledkom čoho je „Nie je túra bez Štúra“. A čo budem robiť, keď precestujem Slovensko? To sa ma zvykne pýtať veľa ľudí, ale myslím si, že naša krajina ponúka nespočet zaujímavých a unikátnych miest. Stále je čo objavovať a aj po pár rokoch aktívneho cestovania viem, že stále bude.“

Inšpiratívny aj rozmanitosťou

Mestská turistika verzus prírodná turistika – výlety, túry a miesta, ktoré spoznáva, strieda. Radov blog teda charakterizuje rozmanitosť. Navštevuje aj menej známe miesta, ktoré sú akýmkoľvek spôsobom unikátne. Na niektoré z nich pritom natrafil náhodne. Nielen v rámci spoluprác si ale „štúrovanie“ plánuje, čomu predchádza vytvorenie zoznamu s konkrétnymi miestami či pamiatkami.

Gešajovský mlyn v Zálesí | Zdroj: Radoslav Hoppej

„Zvyknem si písať zoznamy. V tomto roku by som chcel pobehať nejaké kopce, ako Veľký Choč a Vtáčnik. Na cestu SNP si netrúfam (klobúk dolu pred všetkými, ktorí to zvládli), ale Barborskú cestu by som rád zdolal. To je trasa, ktorá napešo trvá približne 9 dní. Ide o banské pamiatky v oblasti Banskej Bystrice. Priznám sa, som človek, ktorý sa potrebuje vyspať, aby bol použiteľný, a to ma ešte trošku brzdí. Dúfam však, že sa k tomu dokopem. Je to pre mňa výzva.“

Rado cestuje zvyčajne sám, aj keď občas so sebou vezme mamu alebo kamarátov. Vidí v tom viacero výhod, predovšetkým tú, že sa nemusí nikomu prispôsobovať a na všetko má „svoj čas“. Priznáva však, že so „samoturistikou“ sa spájajú aj úsmevné príhody. „Hah, teraz sa už smejem, ale stalo sa mi, že som sa stratil – v Šraneckých pieskoch na Záhorí. Sú to také pieskové duny. Veľmi pekné miesto, ale bez signálu, a všade, kam sa človek pozrie, to vyzerá rovnako (mne sa ako bonus ešte aj vybil telefón). Keď som sa ocitol vnútri toho miesta, zrazu som nevedel, ako sa dostať na hlavnú cestu. Vtedy som si naozaj vravel, že by sa mi hodil spoločník. Do hôr ale nechodím nikdy sám.“

Tip na nenáročný výlet v Bratislave – Biele skaly | Zdroj: Radoslav Hoppej

Raz navštíviť nestačí

Za jedno z najkrajších miest považuje Kôprovský štít vo Vysokých Tatrách. Už samotná túra do cieľa je vraj naozaj krásna, aj vďaka plesám a jazerám, ktoré človek vidí cestou – stále sa je čím kochať, bez ohľadu na to, ako dlho turistika trvá. K srdcu mu prirástli aj Malé Karpaty, napríklad Vápenná a Vysoká. Pre jedinečné a krásne výhľady sa na tieto vrchy rád vracia. K obľúbencom patrí aj Bardejov a jeho námestie, meštianske domy. Kávička tu vraj chutí o to lepšie. V zime zase jeho kroky opätovne smerujú do Španej doliny – zasnežená vyzerá ako z rozprávky. Dopustiť však nedá ani na Bratislavu, v ktorej žije. Podľa Radových slov je v nej stále čo objavovať. No čo ak by mal vybrať iba pár miest, ktoré stojí za to vidieť?

„Banská Štiavnica je srdcovka, no už menej ľudí navštevuje jej okolité dedinky. Napríklad v takých Vyhniach je kamenné more sopečného pôvodu a tiež krásna kaplnka, ktorej autorom je architekt s prívlastkom „otec ázijských mrakodrapov“ – je to totiž jeho jediná stavba mimo Číny (hoci je Slovák). Spomeniem aj Kluknavu, lebo odtiaľ pochádzam, a jej unikátny drevený most, ktorý je zároveň národnou pamiatkou. Kúsok od neho sa nachádzajú zrúcaniny prvej továrne na výrobu medi v Európe. Taktiež veľmi zaujímavé miesto.“

Výhľady po ceste na Kôprovský štít | Zdroj: Radoslav Hoppej

Tip pre rodiny s deťmi od „Nie je túra bez Štúra“

Pre rodinky je dobrým výletom rozprávkový chodník škriatka Mikluša, neďaleko obce Miklušovce v regióne Šariša. Počas neho prechádzate lesnými stanovišťami, pričom na každej tabuli sa nachádza časť rozprávky – rodičia s deťmi si tak doprajú prechádzku v prírode a zároveň spoznajú rozprávkového škriatka a jeho dobrodružstvo. Núdza nie je ani o rôzne interaktívne aktivity, napríklad priraďovanie otlačkov stôp k jednotlivým zvieratám. Plusom je vstup zadarmo.

Motivácia aj propagácia

Cenovú politiku Rado vníma ako mínus niektorých cestovateľských zážitkov. Ako príklad uvádza Čajku v oblakoch v Bojniciach, kde sa separátne platí za vstup aj WC, a v kombinácii s ďalšími službami sa za deň môže na jedného človeka nazbierať celkom slušná suma. Pritom pekné výhľady na Bojnice sú napríklad z kalvárie. „Nechcem, aby to vyznelo ako dehonestácia. Iste, vyhliadka si našla cieľovú skupinu. Ja sa ale priznám, že mňa neohúrila – a rovnako ani chodník korunami stromov. Sú však ľudia, ktorí nie sú takí zdatní turisti, a práve takéto miesta sú pre nich zaujímavé, čomu, samozrejme, rozumiem. Na všetkom sa snažím nájsť niečo pozitívne.“

Propagácia cestovného ruchu prirodzene vyplýva zo „štúrovskej záľuby“. V rámci nej Rado nielenže odporúča lokality, ktoré stoja za návštevu, ale aj on sám zisťuje, že niektoré z nich až berú dych. „Veľmi sa mi páčilo Nádvorie Európy v Komárne, aj keď nie je úplne dokončené, čo je škoda. Má brutálny turistický potenciál, avšak nevyužitý. Nachádza sa tam vyše 30 budov, ktoré reprezentujú jednotlivé krajiny EÚ. Fakt krásne miesto. Ďalej napríklad rastlinný kostol sv. Vladislava v obci Debraď, neďaleko Košíc. Je to kostol z trámov umiestnený priamo v prírode. Keďže tam nie sú húfy turistov, človek si to vie príjemne užiť. Ide o kombináciu krásnej a nenáročnej túry. Vo všeobecnosti zvyknem viac chodievať na miesta, kde nie je veľa ľudí alebo ktoré sú menej známe.“

Nádvorie Európy je európskym architektonickým unikátom | Zdroj: Radoslav Hoppej

V zahraničí je nepochybne čo obdivovať, ale prečo nezačať práve Slovenskom? Takto sa vo svojich začiatkoch „štúrovania“ zamýšľal aj Rado. Dnes má v tejto súvislosti jasný odkaz, ktorý je aj jedným z posolstiev blogu „Nie je túra bez Štúra“: „Cestujte a spoznávajte Slovensko. Hovorí sa, že pod lampou je najväčšia tma. Dajte Slovensku šancu. Je tu mnoho miest, o ktorých človek vôbec netuší. Niekedy stačí vyliezť iba na kopec za dedinou alebo mestom a na obzore objavíte niečo, čo sa môže stať nezabudnuteľným cestovateľským zážitkom.“

V tejto súvislosti by vás mohol zaujať aj náš ostatný obsah

Načítava

Mohlo by vás zaujímať

Pridať komentár

Sledujte náš Instagram