Ľudový odev a kroj ako súčasť nášho kultúrneho dedičstva

Autor: Redakcia

Slovensko je ovenčené prívlastkom „nádherné“. Nádherné ženy, nádherné hory, nádherná príroda, nádherné mestá a v neposlednom rade nádherná ľudová kultúra. Nie sú to len samotné tradície, ktoré vo svete nemajú obdobu. Umenie v podobe drevených domčekov a detailnosti ľudových odevov vyráža dych každému z nás.

Zaujímavô

V prípade krojov dvojnásobne platilo známe heslo o tom, aký je dôležitý prvý dojem. Z kroja bolo totiž možné vyčítať, odkiaľ daná osoba je, občas dokonca aj konkrétnu dedinu, sociálne postavenie, remeslo, vzťahový status, náboženskú príslušnosť, ale aj zručnosť osoby a jej cit pre krásu.

Názvoslovie

V bežnej reči sa stretávame najčastejšie s pojmom kroj. Nejde však o označenie akéhokoľvek tradičného odevu. O krojoch hovoríme v prípade slávnostného oblečenia. Oblečenie na každý deň, na roľu či do remeselného a mestského prostredia označujeme ako ľudový odev.

Druhy ľudových odevov

Najdôležitejším členením ľudového odevu bolo delenie podľa príležitostí, počas ktorých sa nosil. Od funkcie, na ktorú slúžil, závisela odolnosť materiálu, jednotlivé druhy súčiastok aj celkové zdobenie odevu.

Detail košele s lemovaním na okraji

Všedný odev

Tento druh odevu bol určený na prácu a rovnako tak na bežný deň. Základný odev mal ochrannú funkciu, preto bol najrýchlejšie opotrebovateľný. Niekedy išlo dokonca o opotrebovaný sviatočný odev. Vyrábal sa z pevných, hrubých a lacných materiálov, často z ľanového plátna. Typickými boli krémové odtiene tkanín, ktoré nebývali zdobené, a ak áno, tak len funkčne, napríklad okraj látky bol lemovaný vlnenou priadzou. Mužský odev tvorili košeľa, gate alebo súkenné nohavice, ženský zase košeľa, sukňa v tmavých odtieňoch, zástera, šatka, občas živôtik.

Tradičné kosenie lúk na sviatok sv. Víta v Koválovci | Zdroj: Záhorské múzeum v Skalici

Slávnostný odev

Slávnostný odev sa delil na odev, vhodný na sviatočné príležitosti menšieho významu, akými boli návšteva kostola v bežnú nedeľu, trh alebo tancovačka, a na odev, ktorý sa využíval pri príležitosti významných cirkevných sviatkov, akými boli Vianoce či Veľká noc. Tento typ odevu bol nosený len z času na čas. Jeho vzhľad vyjadroval príslušnosť k regiónu, ekonomické postavenie či rodinný status. Neodlišovali sa od seba toľko v skladbe ako v kvalite materiálov a rozsahu výzdoby.

Sviatočný odev vydatej ženy z Jablonice | Zdroj: Záhorské múzeum v Skalici

Pri materiáloch sa kládol dôraz na kvalitu, priemyselne vyrábané tkaniny, ktoré boli bohato zdobené výšivkami, čepce, najmä v okolí Trnavy, sa vyšívali zlatou a striebornou niťou, košele a rukávce mali snehobielu farbu. Z materiálov sa najčastejšie používala bavlna. Najbohatšie zdobené bývali odevy mladých mužov, ktorí od základného odevu nosievali navyše vestu. U žien boli najbohatšie zdobenými odevy mladých žien, pričom bolo typické, že vekom zdobenie ubúdalo.

Veľká noc | Zdroj: Záhorské múzeum v Skalici

Obradový ľudový odev

Obradový ľudový odev využívali ľudia predovšetkým na významné udalosti v živote človeka, akými boli krst, uzavretie manželstva alebo úmrtie. Odev bol takmer identický so slávnostným, ale býval doplnený špecifickými súčiastkami. Pri materiáloch bolo dôležité, aby boli čo najkvalitnejšie. Typické bolo, že sa dedili v rodinách. Súčiastky mali najmä znakovú funkciu, pričom určovali rolu jednotlivca v rámci jednotlivých obradov. Typickými súčiastkami boli nevestin čepiec na svadbe, ktorý bol nosený do konca života, čelenka mladých žien, tzv. parta, košieľka na krstinách, odev mladuchy, odev ženícha a svadobných funkcionárov na svadbe alebo tiež odev do hrobu či smútočný odev.

Svadba na Záhorí | Zdroj: Záhorské múzeum v Skalici

Zaujímavô

Viaceré prvky obradových odevov zostali v našej kultúre dodnes. Kladenie zdobeného čepca na hlavu nevesty je stále zaužívanou tradíciou. Podobným pozostatkom z dávnych čias je aj krstná košieľka, ktorej vzhľad však prešiel vývinom. Táto záležitosť sa týka aj mužských pierok na svadbe. Dodnes pretrváva ich nosenie ženíchom na pravej strane a družbami na ľavej.
Ždiarska svadba | Zdroj: Klaudia Kromková

Materiály

Na ľudové odevy sa využívali prírodné materiály, ktoré si väčšinou vyrábali rodiny samy. Jednotlivé tkaniny si boli podobné náročnosťou na údržbu, žehlenie a pranie. Líšili sa od seba predovšetkým komfortom pri nosení.

Zaujímavô

Pri ručnom žmýkaní sa vlákna týchto prírodných tkanín lámu. Aj po opakovanom praní zostávajú zlomy na látke. Nie je ich možné ani vyžehliť. Najlámavejšie sú vlákna ľanu, najmenej zas bavlny.
Dámske oplecko, súčasť tradičného slovenského kroja

Konope

Konope boli v minulosti bežnou súčasťou domácností a ľudia si z nich dokázali zhotoviť nielen oblečenie, ale aj bytové či spoločenské textílie. Konopné vlákno je jedno z najpevnejších prírodných vláken na svete a jeho využitie pri výrobe je skutočne široké. Látka je silná, obsahuje hrubšie vlákna, drží tvar, je vysokoodolná voči treniu, má vysokú farebnú stálosť a navyše konopné vlákno zadržiava vzduch, vďaka čomu táto tkanina v zime hreje a v lete chladí. Na základe toho, že išlo o pevný a hrubý materiál, aký len ťažko nájdeme v prípade iných látok, pri výrobe textílií sa vo veľkom využívali objemnejšie tkáčske nite. Konopné textílie predstavovali v minulosti menej komfortné nosenie.

Ľan

Ľan predstavoval pre našich predkov jednu z najdôležitejších priemyselných rastlín. Vyrábala sa z neho jemná látka, ktorá ľudí sprevádzala celým životom. Využíval sa na výrobu textílií, posteľnej bielizne, utierok, obrusov či závesov. Išlo o tenké plátno, ktoré bolo neohybné a lámavé, príjemné na dotyk, lesklé a trvácne. Výrobky z ľanu svoj tvar nestrácali ani po dlhodobom používaní, naopak, stávali sa čoraz jemnejšími a mäkšími. Tkanina bola vhodná aj na nosenie na holom tele, a to vďaka tomu, že pri spracovaní sa najskôr namočila vo vode, ručne sa valcovala, tým tkanina zmäkla a nabrala objem.

Zadný diel dievčenského prucleku | Zdroj: Záhorské múzeum v Skalici

Čistá bavlna

Bavlna je jednou z najvýznamnejších a najdôležitejších plodín, čo, samozrejme, vedeli už aj naši predkovia. Bola nesmierne cenená pre vysoký komfort, ktorý telu poskytovala, a aj preto, že nedráždila pokožku. Bavlna patrí medzi pevné tkaniny a zároveň je veľmi jemná, na dotyk príjemná. Zo spomenutých materiálov má práve bavlna najmenšiu lámavosť vláken a jej údržba sa radí k tým ľahším.

Vznik a vývin krojov

Vznik odevov bol ovplyvnený klimatickými a životnými podmienkami, v ktorých spoločnosť žila. Prvotne potreboval človek chrániť svoje telo pred chladom a zraneniami. Životné podmienky a dostupné prírodné materiály, ako lanové a konopné plátno, súkno trávy, lístie či kože zvierat, určovali, z čoho bude odev vyrobený. V nižšie položených oblastiach bol odev skôr plátenný a voľnejší, v horských oblastiach sa popri plátne uplatnili aj vlnené textílie a kožušiny a odev bol skôr upätejší. Postupom času sa prepracovanosť odevu aj obuvi vyvíjala. Zostala však úspora materiálu a ohľad na praktickosť v prípade pracovných odevov.

Zadný diel mužského lajblíka | Zdroj: Záhorské múzeum v Skalici

Koncom 18. storočia sa začali vyrábať aj manufaktúrne materiály, od polovice 19. storočia, keď došlo k zrušeniu poddanstva a následnému rozvoju trhu, aj priemyselne vyrábané textílie. Ľudové odevy sa variovali v závislosti od oblasti či funkcie daného odevu. Odevy, predovšetkým sviatočné, sa dopĺňali o vzácne súčiastky a stávali sa predmetom dedenia.

V druhej polovici 19. storočia postupne kroje či tradičný odev zanikali, pričom tieto udalosti urýchlila nielen vojna, ale aj hospodárske a spoločenské civilizačné premeny. Do ľudového odevu začali prenikať prvky z mestského odevu, ktoré ho postupom času úplne nahradili.

Skladba ľudových odevov

Ľudový odev pozostával zo štyroch základných častí, ktorými boli textílie, pokrytie hlavy, obuv a odevné doplnky a šperky. K typickým mužským odevom patrili: košeľa, plátenné gate, súkenné nohavice, lajblík, teda mužský živôtik, kožúšok, vesta, mentieka, čo bol krátky ozdobný kožuch, kabanica, teda vrchný zimný kabát, guba, kabát z hrubého súkna a kabátik. Páni nosili aj doplnky ako šatky, opasok, zápästky či rukavice. Ženský odev zase predstavovali košeľa, oplecko, rukávce, spodník, spodná sukňa, vrchná sukňa, zástera, živôtik, kabátik, čepiec alebo doplnky ako šatky či stužky.

Sviatočný čepček z Holíča | Zdroj: Záhorské múzeum v Skalici

Zaujímavô

Všetky odevy okrem košele mali sezónny charakter, ale napríklad na Orave sa súkenné nohavice nosievali celoročne. Súkenné a kožušinové odevy sa obliekali len počas chladných dní ako vrchný odev.

Detský odev

Detský odev bol jednoduchší, menej výrazný a až takmer do školských rokov neodlišoval pohlavie dieťaťa. Býval dedený a nosený až do zodratia. Šil sa zo zvyškov textílií. Obsahoval niekoľko zložiek, medzi ktoré patrili čepček, plienka, košeľový odev, šaty a plátenné nohavice.

Čepček predstavoval časť odevu noseného od narodenia do približne troch rokov života dieťaťa. Plienka bola zasa prvým odevom, do ktorého dieťa po narodení zabalili, pričom ju spevňovali tzv. povojníkom. Vyrábala sa z dvoch kusov starších opotrebovaných súčiastok, ktoré sa praním zjemnili a boli mäkšie k detskej pokožke. Košeľový odev mal veľmi jednoduchý strih a rázporok na zadnej strane, dieťa ho nosilo od troch mesiacov. V školských časoch a vo vyššom veku nosili dievčatá šaty a chlapci plátenné nohavice.

Detail náznakovej scény s posteľou šestonedieľky a dieťatkom v kolíske | Zdroj: Záhorské múzeum v Skalici

Zaujímavô

Deti chodievali väčšinu roka bosé. Obuv sa dedila po súrodencoch a známych, občas mali dokonca viacerí súrodenci spoločnú obuv.

Čo ste možno nevedeli?

  • Klobúk, nazývaný aj kapeľus, nosievali muži bežne na hlavách. Počas poľných prác im poslúžil aj na pitie vody priamo z prameňa. Jeho skladanie z hlavy bolo verejným prejavom úcty. Muži často mávali za klobúkom založené rôzne pierka či mušličky. Klobúk s pierkom a ovsenými klasmi značil, že muž je vdovec.
  • Muži nosievali dlhšie vlasy. Až po absolvovaní povinnej vojenskej služby si ich nechávali kratšie.
  • Dar zo súčiastok tradičného odevu bol prejavom veľkej úcty a priateľstva. Určite ste už videli bábiky odeté v takýchto krojoch.
  • Spodnú sviatočnú sukňu, v ktorej sa žena vydávala, si väčšinou dobre strážila. Neraz ju totiž používali ako odev do hrobu.

V ľudovej kultúre každého národa má svoje významné miesto práve ľudový odev, ktorý má silnú výpovednú hodnotu a o spôsobe života daného ľudu toho prezrádza mnoho. Ako sa hovorí, šaty robia človeka – a jednoznačne to platilo aj v rámci odievania ľudí v minulosti. Navyše bol ľudový odev na Slovensku krásny, pestrý a farebný, doplnený o mnoho súčiastok, ktoré dotvorili celok odevu a mali aj ochrannú funkciu. Mnoho Slovákov sa dnes pýši bohatými zbierkami ľudového odevu, krojov či doplnkov a viacerí z nás isto nájdu v skrini starej či prastarej mamy kus odevu, ktorý bol kedysi bežný, no dnes ide o veľkú vzácnosť, ktorá je kultúrnym dedičstvom nášho národa. Zdedili ste aj vy vzácny odev po svojich predkoch? Podeľte sa s nami v komentároch.

Načítava

Mohlo by vás zaujímať

Pridať komentár