História modrotlače – z Indie až k slovenskej tradícii

Autor: Redakcia
indigo-farbivo-rukavice-ruky-farbenie-modrotlac-vyroba

Ľudová modrotlač je dôležitou súčasťou histórie, tradície a remesla na Slovensku, pričom prvé záznamy o nej na našom území siahajú do 18. storočia. Ide o špecializované odvetvie farbiarstva, pri ktorom sa za studena farbia ľanové, bavlnené a konopné látky s tlačenými vzormi v indigovom roztoku. Technika, ktorou sa modrotlač vyrába, sa nazýva aj negatívna potlač. Ide v nej o tlač svetlejšieho motívu na tmavší podklad. V roku 2018 sa jej dostalo obrovskej cti, keď bola zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Z Indie až ku kráľovi Slnko

Príbeh modrotlače je skutočne fascinujúci a jej cesta až na Slovensko viac než zaujímavá. Jej pôvod siaha do ďalekej Indie, čo dokladujú pôvodné indické vzory, ako boli napríklad súmerne rozvinutý palmový list, ktorý sa postupne štylizoval do kvetinových kytíc, a aj abstraktný ornamentálny esovitý list v tvare slzičky, ktorý sa aplikoval na dlhé kašmírové látky a neskôr bol používaný aj v slovenskom ľudovom odeve.

vyroba-platna-india-dielna-modrotlac-latka-robotnici

Zaujímavô

Negatívnu potlač charakterizuje používanie krycej voskovej hmoty, ktorá pri farbení zabraňuje tomu, aby farba prenikla do vzoru, čo je aj základný princíp pri výrobe modrotlače. Ako tvrdí historik PhDr. Filip Glocko, vosk ako spojivo farieb poznali už v staroveku. Negatívna forma potlače látok sa spomína i v knihe Naturalis Historia z roku 77 od rímskeho učenca Plínia Staršieho. Zdobenie látok využívali aj v Egypte, čoho dokladom je nález detskej tuniky v kresťanských hroboch vo 4. storočí.

Detská tunika je pokladaná za svetovo najstarší zachovaný modrotlačový textil, v Európe je to látka zo 6. storočia, ktorá má pôvod pravdepodobne v Oriente. Tento kus textilu sa našiel v hrobe biskupa Caesara z francúzskeho mesta Arles. Išlo o svetlomodrú látku, na ktorej bol biely vzor. Do Európy sa spôsob farbenia negatívnou potlačou dostal v 16. storočí vplyvom zámorských plavieb, ktoré smerovali z Indie. Veľký dopyt po modrotlači rozšírili aj poslovia zo Siamu (dnešné Thajsko), ktorí priniesli Ľudovítovi XIV. dar vo forme bavlnených látok tlačených na modro, ktoré sa nazývali indiennes. Na francúzskom kráľovskom dvore nastal veľký rozruch a dopyt po novom a orientálnom vzore bavlnených látok bol enormný.

rastlina-indigovnik-vyroba-modrotlace-listy-ruka
Indigovník, z ktorého sa získava modré farbivo indigo, neoddeliteľná súčasť modrotlače

Európsky ošiaľ alebo za všetkým hľadaj ženu

Kým poslovia zo Siamu nepriniesli Ľudovítovi XIV. indigom sfarbené modré látky s krásnou bielou potlačou, poznali Európania len farbenie látok na modro borytom, výťažkom z rastliny s názvom boryt farbiarsky. Išlo o typ farbenia, ktoré bolo menej kvalitné a trvanlivé ako farbenie indigom, avšak pestovaním tejto rastliny sa živilo veľké množstvo francúzskeho a nemeckého obyvateľstva. To bol hlavný dôvod, prečo sa indigo stalo hrozbou pre domácich pestovateľov a producentov borytu. Na import indigového farbiva sa preto vzťahovali rôzne zákazy a vysoké clá, ktoré mali slúžiť ako ochrana domáceho obyvateľstva. Ak sa niekto rozhodol nelegálne obchodovať s indiennes, hrozili mu galeje a neskôr trest smrti. Povolenie obchodovať s nimi získali len niektoré obchodné spoločnosti, pričom ich majoritnou akcionárkou bola milenka Ľudovíta XV. madame de Pompadour.

Modrotlač na Slovensku

Negatívne druhy látok sa dostali do strednej Európy z Holandska cez Porýnie, Prusko a Sliezsko. Na územie Slovenska prenikli zrejme v 18. storočí, čomu dopomohli vandrovky tovarišov. Tlač sa udomácnila v severných oblastiach, pričom existencia prvého farbiarskeho cechu sa viaže k regiónu Spiš. Prvý cech sa spomína v súvislosti s mestom Levoča, kde býval a pôsobil prvý farbiar Samuel Krausz.

latka-modrotlac-ornamenty-kvety-platno-vzory
Ukážka modrotlače | Zdroj: Modrotlač Trnka

Do prvej polovice 18. storočia bolo na našom území približne 60 farbiarov a o polstoročie neskôr dokonca 250. Modrotlač sa ihneď stala obľúbenou látkou v meštianskom odeve a etablovala sa ako typické oblečenie. Obdobím najväčšieho rozmachu bolo 19. storočie, keď farbiarske dielne existovali už takmer v každom meste. Stalo sa však, že modrotlač bola z mestského prostredia vytlačená modernejšími manufaktúrami a továrňami, preto sa výrobcovia preorientovali na vidieckych odberateľov a zákazníkov. Produkty, ktoré boli vyrábané pre vidiecke obyvateľstvo, následne ovplyvňovali charakter a farebnosť odevu roľníkov a vidieckych remeselníkov.

V ľudovej kultúre vidieka patrili k obľúbeným najmä ženské pracovné, sviatočné i obradové odevy, ako sukne, kacabajky, menšie aj väčšie šatky, rôzne druhy širokých i úzkych skladaných či nariasených sukní azáster. Populárnymi vzormi boli kytice, pásy, bordúry či drobné kvety vytvárajúce rôznorodé kompozičné skladby. Modrotlač sa vo veľkom používala aj na interiérových textíliách; z tzv. perinovej modrotlače, ktorá sa vyznačovala súvisle na seba nadväzujúcimi plošnými vzormi, sa šili prikrývky, obrusy, závesy, ale aj návliečky na periny.

modrotlac-latka-tkanina-sukna-ornamenty-vzory
Ukážka modrotlače | Zdroj: wikipedia.org

Zaujímavô

Výrobcovia modrotlače veľmi dobre vedeli o rôznych lokálnych a oblastných návykoch a záľubách v konkrétnych vzoroch. Poznali aj miestne zvyky a tradície a mali vedomosť o tom, ktoré vzory sú obľúbené v tej či onej dedine alebo oblasti. K ich predajným nástrojom patrili vzorníky, v ktorých mali uložené jednotlivé vzory. Tie na základe záľub konkrétneho zákazníka v lokálnych vzoroch prezentovali a oni si mohli vybrať. (Zdroj: ÚĽUV)

Oblasti výroby na Slovensku

Takmer všetky dielne vyrábajúce modrotlač boli aktívne do polovice 20. storočia. Činnosť týchto dielní závisela od potrieb vidieckeho obyvateľstva a postupne začala slabnúť, pretože modrotlačový vzor začal zanikať v odeve i na interiérových textíliách. Niektoré dielne sa transformovali na družstevnú výrobu a pôsobili v družstve Kroj, ktoré bolo založené v bratislavskej Petržalke začiatkom 50. rokov 20. storočia.

latky-ukazky-modrotlace-ornamenty-stol-naradie
Ukážka modrotlače | Zdroj: Modrotlač Trnka

Modrotlačiarske dielne sídlili na území stredného Slovenska – vŽiline a v Rajci, kde sa vyrábali typické ženské zástery, sukne a šatky. Chýrnou bola i dielňa rodiny Lilgeovcov v Martine, ktorá vyrábala odev pre celú oblasť Oravy, Hontu a tiež okolie Zvolena a svoje výrobky predávala i na trhu v maďarskom Miškovci. Ďalšie významné dielne sídlili v Mošovciach, Pukanci, Leviciach, Tekovských Lužanoch, Želiezovciach, Lučenci, Banskej Bystrici, Detve, Brezne a známe dielne sa nachádzali aj na území Oravy, napríklad v Slanici.

Zaujímavô

Slanica bola obec na hornej Orave, no bola zatopená Oravskou priehradou. Ako pozostatok a zároveň pamiatka po nej ostal Slanický ostrov, súčasť Oravskej priehrady. V 18. storočí obec ešte existovala a obývali ju prevažne plátenníci, ktorí z nej urobili významné plátennícke a farbiarske centrum oblasti. A to až tak, že ju ľudia často prirovnávali k malej Viedni. Obyvatelia dedinky si vďaka zárobkom, ktoré získali predajom kvalitného plátna, zarobili na stavbu krásnej barokovej kaplnky. Kaplnka bola neskôr prestavaná v klasicistickom slohu, zároveň k nej pristavili Kaplnku zámočníkov a tento nový kostol s dvomi vežami zasvätili sviatku s názvom Povýšenie Svätého kríža. V 20. storočí bola vybudovaná Oravská priehrada, a keďže často dochádzalo k záplavám, úradníci rozhodli o vysťahovaní obcí v jej okolí. Slanicu zaplavilo a ostala z nej len kalvária s kostolíkom na kopci, z ktorého sa stala galéria ľudového umenia.
kostol-slanica-slanicky-ostrov-umenia-galeria-orava
Kostol na Slanickom ostrove umenia | Zdroj: Adela Holubčíková
kriz-cintorin-kostol-galeria-slanicky-ostrov-umenia-orava-stromy
Kríž na pamätnom cintoríne na Slanickom ostrove umenia | Zdroj: Adela Holubčíková

Rozkvet remesla na Spiši podnietil najmä rozvoj plátenníctva, ktoré bolo veľmi kvalitné a v 19. storočí sa plátna vyvážali až za hranice Uhorska. Najvýznamnejšie dielne pôsobili vo Veľkej pri Poprade, kde žila rodina Solkovcov. Tá si formy na výrobu modrotlače vyrezávala sama a na farbenie plátna používala pravé bengálske indigo.

Typickými pre oblasť západného Slovenska boli látky s drobnými a jemnejšími vzormi, ktoré tunajší zákazníci uprednostňovali. Dielne fungovali v Holíči a Šaštíne, v Bratislave, Sobotišti, Trnave, Myjave, Bánovciach nad Bebravou, Topoľčanoch, Novom Meste nad Váhom, Nitre, Močenku a Čifároch. Ďalej to bola dielňa v Záriečí, ktorá zanikla roku 1899 a jej zariadenie sa presťahovalo do Púchova, kde sídlila dielňa rodiny Trnkovcov.

Pyšnô

Dielňa rodiny Trnkovcov je aktívna do dnešného dňa, a to vďaka Petrovi, ktorý je piatou generáciou zachovávajúcou remeslo a tradičnú techniku modrotlače. Dielňa má vyše 100-ročnú tradíciu. Petrov pradedo Jozef Trnka bol prvým modrotlačiarom v rodine. Remeslo prevzal od svojho majstra Jozefa Bednárika, ktorý bol bezdetný, a tak pánovi Trnkovi prenechal celú dielňu aj so zariadením. Jozef Trnka si svoju dielňu založil v Púchove. Následne ju po ňom zdedil syn Alojz, vnuk Stanislav a nakoniec i pravnuk Peter. V súčasnosti sa dielňa nachádza v Ivanke pri Dunaji a venuje sa výrobe originálnej modrotlače, modrotlačových foriem a organizovaniu workshopov. (Zdroj: Peter Trnka)
modrotlac-dielna-stoly-stetec-skrine-historia-trnka-vyrobna
Dielňa Petra Trnku | Zdroj: Modrotlač Trnka

Zo života plátenníka

Základným materiálom modrotlače je plátno a práve preto sa výroba na Slovensku koncentrovala do oblastí, kde sa vo veľkom rozmohlo plátenníctvo a výroba plátna orientovaná na obchod. V oblastiach, kde sa plátno nevyrábalo, si modrotlačiari museli poradiť inak. Plátno získavali na jarmokoch, často výmenou za vlastnú modrotlačiarsku produkciu. Stávalo sa, že manželky plátenníkov ostávali samy doma aj zo desať dlhých mesiacov v roku, tehotné alebo s malými deťmi, či so staršími rodičmi. Neostávalo im nič iné, len starať sa o rodinu, gazdovstvo, pestovanie ľanu a výrobu plátna. Niektoré manželky chodili predávať na jarmoky spolu s manželom, no známe sú aj prípady, keď plátenníci odišli predávať do sveta a už sa domov nevrátili.

Gazdovstvo aj farbiarstvo

Modrotlačiari na Slovensku boli často zároveň i roľníkmi, a preto bývali vo veľkých domoch, ktoré mali vybavené pre potreby gazdovstva a zároveň farbiarstva. Ich dielňa pozostávala z farbiarne, miestnosti, v ktorej sa vyrábala tlač, a z mangľa, na ktorom sa látka sušila. Okrem toho disponovali aj obchodnou miestnosťou, v ktorej prijímali zákazníkov. Pri výrobe používali zásadne čisté plátno, preto ho najprv vyvarili vo vode, do ktorej sa pridal vápenatý lúh a sóda. Následne plátno vyprali v kyseline sírovej zriedenej vodou a vypláchli pod tečúcou vodou. Nasledovalo sušenie, škrobenie a mangľovanie. Po týchto procedúrach bolo plátno pripravené na tlač vzorov a farbenie.

susenie-platna-latka-zahrada-trava-modrotlac-trnka-vyroba-dielna
Sušenie | Zdroj: Modrotlač Trnka

Pred farbením si farbiar pripravil kypriacu zmes, tzv. pap, ktorú naniesol na modrotlačiarsku formu. Zelená tekutina na látke neskôr vytvorila biele ornamenty. Receptúra papu bola tajomstvom každej dielne.

forma-odtlacanie-vzoru-ornamenty-farbenie-noznice-vyroba-modrotlace
Výroba modrotlače | Zdroj: Modrotlač Trnka

Nasledovala samotná potlač, a keď bola hotová, plátno sa niekoľko dní sušilo. Vysušené sa opakovane namáčalo do betónovej kade naplnenej indigovým roztokom.

modrotlac-vyroba-dielna-otlacanie-vzoru-forma-latka
Výroba modrotlače | Zdroj: Modrotlač Trnka
susenie-dielna-vyroba-modrotlace-dvere-kada-latka-ornamenty
Výroba modrotlače | Zdroj: Modrotlač Trnka
modrotlac-trnka-namacanie-modre-farbivo-indigo-susenie-farbenie
Výroba modrotlače | Zdroj: Modrotlač Trnka

Neoddeliteľnou súčasťou výroby modrotlače je použitie indiga, teda modrého rastlinného farbiva, ktoré sa získava z  indigovníka. Ker tejto tropickej rastliny pochádza z Indie, odkiaľ sa rozšíril do všetkých tropických a subtropických oblastí. V minulosti sa indigo dovážalo vo forme kameňov modrofialovej farby s bronzovým leskom, ktoré sa museli drviť vo veľkých kovových mažiaroch. Dnes sa dá zohnať v podobe jemného prášku, pričom sa získava zložitým fermentačným procesom.

modrotlac-trnka-latka-tkanina-ornamenty-kvety-vzor
Modrotlač | Zdroj: Modrotlač Trnka

Modrotlačiari ako umeleckí rezbári

Základným výrobným nástrojom modrotlačiarov bola forma, prostredníctvom ktorej sa látka potláčala vzorom. Spočiatku boli formy celodrevené, určené na ručnú tlač. V priebehu 19. storočia sa do týchto foriem začali vtĺkať mosadzné drôtiky a pliešky, vďaka ktorým jednotlivé vzory zjemneli a zdrobneli. Takéto formy vyrábali vzorkári, no neskôr sa do výroby púšťali i samotní modrotlačiari samoukovia. Predlohy a vzory čerpali z dobových vzorníkov, inšpirovali sa aj tkanými a tlačenými vzormi látok alebo napodobňovali ornamenty, ktorými boli zdobené drahé damasky a brokáty.

modrotlac-trnka-historicka-forma-ornamenty-vzor-kvety-latka
Vzácna historická forma, ktorá sa používala na sviatočný odev mladých žien z Jarabiny | Zdroj: Modrotlač Trnka

Bohatstvo, ktoré sa uchovalo dodnes

Modrotlač je fenomén kultúrneho dedičstva. Jej dejiny sú skutočne bohaté a zaujímavé a je obdivuhodné, že jej tradícia sa zachovala dodnes. Peter Trnka zdedil výrobné tajomstvá od svojich predkov, má plne vybavenú dielňu a experimentuje s novými vzormi a farbením. V rodine to bolo tak, že syn vždy pomáhal otcovi v dielni a tak sa zaúčal do tajov remesla a naberal skúsenosti. U Petra to však bolo inak: dedko mu nestihol odovzdať remeslo, keďže zomrel náhle. Chvíľu sa zdalo, že tradícia v rodine zanikne, avšak nevzdal to a poradil si sám.

Dnes je práca s modrotlačou jeho vášňou a zároveň prácou na plný úväzok. Na jej výrobu používa pôvodnú techniku, ktorá sa takmer nezmenila. Využíva aj historické vzory, ktoré boli obľúbené v minulosti, ale vyrezáva i svoje vlastné. Ako tvrdí, robí to preto, aby nebol odkázaný len na formy, ktoré zdedil po dedkovi. Vyrába ich vlastnoručne s použitím jediného elektrického stroja – vŕtačky. Jeho cieľom je oživiť pôvodné ornamenty práve takýmto spôsobom. Formy slúžiace na obtláčanie používa napríklad na výrobu látok, obrusov, kabeliek, batohov.

modrotlac-forma-ornamenty-dielna-trnka-vzor-farbenie
Forma vyrobená Petrom Trnkom, na ktorej sú použité vzory zo záriečskej farbiarne, ktorá fungovala v rokoch 1825 – 1898 | Zdroj: Modrotlač Trnka

V skriniach našich starých či prastarých mám sa iste objavila sukňa či šatka z modrotlače a to, čo bolo kedysi považované za samozrejmé, je dnes veľká vzácnosť. O to viac, ak je tento kus textilu nielen kultúrnym dedičstvom, ale aj niečím, čo nám pripomína našich blízkych. Zdedili ste modrotlač alebo vlastníte nejaký kúsok zo súčasných dielní? Podeľte sa s nami v komentároch.

Mohlo by vás zaujímať

Pridať komentár

Sledujte náš Instagram