Poriadne nafučaná perina a veľký vankúš kedysi patrili do každej domácnosti. Za kvalitné duchny boli považované tie, pod ktorými spiaceho takmer nebolo vidno. Nebola to však ľahká robota, pripraviť takúto parádu. Trvalo aj týždne či mesiace, kým sa človek mohol poriadne zakutať pod načechranú prikrývku z peria. Tento proces utužoval priateľstvá, prinášal smiech, ale aj roznášal klebety. Najdôležitejšie však bolo, že ľudia sa stretávali, zabávali pri práci, pomáhali si a spoločne prispeli i k venu pre dievky.
Prípravy od leta
Chov husí bol v tradičnej slovenskej rodine bezmála samozrejmosťou. Ženy ich pravidelne pásli v dolinách, kde ich musel vždy niekto strážiť. Odvtedy, ak bol niekto drzý, sa zaužívala tradičná veta: „Ja som s tebou husi nepásla.“ Gazdiná celé leto postupne šklbala husi, zbierala a starostlivo odkladala perie, aby ho na obdobie párania mala dostatok. Chystala si ho deň za dňom a nebola to veru ľahká robota. Bolo na ňu treba zručnosť a silu.
Tam, kde sa chovala hydina, sa pri páraní peria stretávali ženy a dospievajúce dievčatá. S páraním sa začínalo v zimnom období, niekedy už na Katarínu, niekedy okolo Lucie, a pokračovalo sa až do obdobia fašiangov – kým nebolo hotovo. Bola to vyslovene ženská práca. Napokon, veď sa aj veľa klebetilo a chlapi sa v tom čase venovali inej robote. Páralo sa každý deň okrem soboty, pretože práve v tento deň by sa mohlo rozmnožiť mnoho múch v izbe. Ale aj povery vraveli, že to neprináša nič dobré. Niekedy chlapi na odplašenie múch zapálili dymogan, no dym akurát každého vyduril z domu.
Veno pre dievky
Každé dievča sa tešilo, že sa k páraniu peria môže pridať a istým spôsobom sa tak pripraviť na vydaj. Pri páračkách sa síce chystala aj výbava na krstiny (najjemnejšie páperie spod krídla husi tvorilo výplň vankúša pre novorodenca), no periny a podušky predstavovali predovšetkým veno do manželstva. Vravelo sa, že každá dievka by mala vedieť vyšívať, párať a tkať a mala by mať dva paplóny a štyri podušky – iba tak bola súca na vydaj. Pri páraní peria sa okrem perín zhotovovali aj iné výrobky, napríklad masteničky a perušky na pekáče, krídlo z husi na čistenie prachu, vymetanie pece či pierka na písanie. Vždy platilo, že čo bolo hrubé, muselo sa „predrapnúť“, aby to nepichalo.
Na páranie peria zväčša prichádzali susedky, známe z blízkeho okolia alebo rodinné príslušníčky. Deti so sebou nebrávali, pretože sa zvyklo párať dlho do noci. Gazdinka priniesla hrnce a toľko peria, koľko za ten večer bolo možné stihnúť spracovať. Nenosila viac, lebo podľa povery to prinášalo smolu a ďalší rok by sa husiam nedarilo. Zvlášť sa pripravili stoly a lavice, aby mal pri páraní peria každý svoje miesto. Dôležité bolo aj usadenie. Dievča, ktoré by sedelo chrbtom k dverám, by totiž sedelo aj chrbtom k svadbe.
Párať sa začínalo večer okolo šiestej a nezriedka sa končilo aj o polnoci. Ak prišli chlapci na výzvedy, páranie sa ešte predĺžilo. Rozprávali sa klebety o miestnych, kto, kde, s kým, ale tiež žartovné zážitky. Spoločné chvíle spríjemňovali i piesne. Chlapci niekedy zvykli rozfúkať perie a inokedy zase priniesli vtáča, ktoré pobehalo po stole a rozptýlilo ho. Tú, ktorej zostalo posledné pierko v ruke, nazývali pápernicou a táto prezývka jej prislúchala až do ďalšieho párania. Každé jedno páranie sa však končilo odmenou – po práci sa zvykla domáca gazdiná poďakovať pomocníčkam pohostením najmä v podobe koláčov a buchiet, tiež vareným vínkom alebo pálenkou. Odmena prichádzala spravidla až na záver páračiek, a to preto, že počas samotnej práce sa jesť nemohlo, aby sa do peria nedostala omrvinka a nezmoľavelo.
Zaujímavô
Na perinu bolo treba aj 6 – 8 kíl peria, ideálne, keď bola cez celú posteľ, to vraj utužovalo vzťahy. Perie, ktoré zostalo, sa nesmelo hádzať do kachlí, pretože by boli husi chudé. Nesmelo sa dávať ani za dvere, lebo by to prinieslo smolu a húsky by utiekli. Páperie sa dávalo vždy na jednu kopu, aby sa húsatá držali pohromade. Ženu, ktorá by prekročila páperie, by začali bolieť zuby a hlava. Ak náhodou prišiel niekto do miestnosti, kde sa páralo perie, musel niekoľko pierok popárať, aby mal šťastie pri chove husí. Pri páraní peria sa postavil hrniec, v ktorom bolo perie, dnom nahor. Nesmel sa však vyklopiť a vyčistiť skôr, než bolo všetko perie popárané, pretože v tom okamihu by vraj zostali všetky husi chromé.
Robota aj veselica
Páračky či driapačky, trpezlivú prácu oddeľovania mäkkej časti pierka od tvrdej stonky (aby perie počas spánku nepichalo), sprevádzala i zábava. Keďže do domu, kde sa páralo perie, prichádzali aj mládenci, tradícia páračiek bola zároveň príležitosťou nájsť si svojho milého/svoju milú. Dievčatá chlapcov z dediny očakávali, ku koncu páračiek zvykli dokonca postávať pri okne a vyzerať ich. Chlapci prichádzali so spevom, za sprievodu harmoniky, pridali sa „k svojej vyvolenej“ a všetci spoločne spievali, tancovali či hrali hry. Niektoré piesne boli vyslovene tradičné a odzneli aj niekoľkokrát za večer. Zábava trvala kde-tu aj do skorého rána, pričom ukončenie páračiek v jednom dome znamenalo ich pokračovanie v inej domácnosti po ďalšie dni.
Spoveď babičky Márie zo Serede
„Chodievala som so staršími babičkami párať, k tým mladším vždy zašli aj chlapci. Bolo to v období okolo Lucie, vtedy sa začalo a každé dva týždne sa posúvalo do iného domu, tam, kde mali husi a potrebovali pomôcť. Bolo chladné zimné obdobie. Začali sme o šiestej hodine a párali sme. Niektoré babky začali pri páraní zaspávať, driemalo sa im a iba držali pierka v ruke, tak tie už neskôr nevolali. Ak niekto nemal husi, ale na páračky chodieval pomôcť, tak sa mu dalo aspoň po korune alebo po dvoch za ochotu. O ôsmej bola vždy prestávka na oddych a pokračovalo sa ďalej, asi do desiatej. Potom hostiteľka ponúkla tzv. oldomáš, buchty a sušené ovocie, čaj a pálenku. Zvyklo sa pri tom klebetiť, kto sa s kým stretáva, kto má čo nové, a tiež sme si rozprávali strašidelné príbehy. Raz si priniesla jedna gazdinka plachtu k páraniu, a keď sme odchádzali po strašidelných príbehoch, dala si ju na seba. Ja som sa jej celú cestu domov bála.“
Na Slovensku máme mnoho krásnych tradícií, na ktoré sme pyšní, a medzi nimi i také, ktorými sa môžeme pochváliť ako jedni z mála. Takzvané páračky k nim neodmysliteľne patria. Dodnes sa v niektorých častiach Slovenska zachováva tradícia párania peria a prezentuje folklór minulosti starším i mladším generáciám. Tým starším vynára príjemné spomienky na spoločné stretávanie sa a utužovanie vzťahov, mladším zase ukazuje, že ochota pomáhať si bola kedysi prirodzenou a obľúbenou povinnosťou.
Aj keď sú obrovské duchny skôr minulosťou a nájdeme ich už iba v spálňach niektorých starých mám a otcov, na periny z peria a páperia, hoci v modernejšom vyhotovení, nedajú mnohí dopustiť ani dnes. Škoda len, že za ich výrobou sa už neskrývajú také zaujímavé príbehy ako pred niekoľkými rokmi.
Čo si myslíte o takejto forme socializácie a výmene informácií? Vedeli ste niečo o páračkách alebo vás páranie peria a s ním spojené zvyky prekvapili? Podeľte sa s nami v komentároch.