Keď viala na bráne domu na Rázusovej ulici 20 v Brezne modrá handrička, znamenalo to, že jeho majiteľ, Ján Roštár, mal plné ruky práce. Kľučky mohutnej drevenej brány si v tom čase podávali ženy z blízkeho aj vzdialeného okolia. Vchádzali do domu s batohmi plátna, ktoré utkali počas dlhých zimných večerov.
„Na hviezdičku, na vetvičku“ zneli požiadavky tých, ktoré už vedeli, čo presne chcú. Iné si vyberali z bohatej palety ornamentov vo vzorkovníku. Odchádzali s plechovou ciaškou, podľa ktorej si po niekoľkých dňoch vyzdvihli u majstra farbiara vyhladené, lesklé, na modro zafarbené plátno, s vybraným bielym vzorom – modrotlač. Časom z nej pribudli do truhlíc žien nové obliečky, šatky, zástery, no najmä sukne, nosené spočiatku len v nedeľu a pri vzácnych príležitostiach, tak ako sa spieva v piesni „… už sa mi tá sukienočka zodrala, kde bol kvietok tam dieročka ostala…“
Keď Ján Roštár v roku 1920 zomrel, výroba modrotlače v rodine zanikla. Jeho synovia, síce vyučení v tomto remesle, v jej výrobe doma nepokračovali. Usadlosť posledného výrobcu modrotlače v Brezne odkúpilo v roku 1991 Horehronské múzeum. Jeho kúpou získalo do zbierkového fondu aj vybavenie dielne – stôl na potláčanie, nádoby na uskladnenie a výrobu farbiacej hmoty, hrniec na drvenie indiga, vzácny vzorkovník a nespočetné množstvo foriem na potláčanie plátna. V dome sa zachovali kypy, nádoby na farbenie plátna a to čo, z Jána Roštára robilo skutočného majstra – obrovská drevená žehlička – drevený mangeľ na konský pohon, ktorý zafarbenej látke po vymangľovaní dodával vysoký lesk.
Modrotlač a Horehronské múzeum odvtedy k sebe neodmysliteľne patria. Bolo preto prirodzené, že využilo príležitosť existencie putovnej výstavy z dielne Východoslovenského múzea v Košiciach – Remeslo má modré dno, a ponúklo príbeh modrotlače návštevníkom počas tohtoročnej letnej sezóny.
Autorka výstavy Mgr. Ľudmila Mitrová na pomyselnú niť navliekla ako korálky náhrdelníka informácie o zrode, expanzii, histórii, rodinných tradíciách, remeselnom kumšte, tajomstvách výroby, pestrosti výzdoby, aj znovuzrodenia tohto zľudoveného remesla, zapísaného v roku 2018 do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Priestor na výstave dostali aj zbierkové predmety Horehronského múzea. V aranžovanej dielni je vystavený vzorkovník, ktorý chytil „druhý dych“ vďaka šikovným rukám reštaurátora. Spoločnosť mu robia unikátne nádoby na pap a drvenie indiga, aj malý drevený mangeľ. Svoje miesto majú na výstave odevné súčiastky, najmä sukne, zastupujúce takmer päťtisícovú zbierku textilu a samozrejme formy na potláčanie plátna. Všetky sú obdivuhodné, odkazujúce na zručnosť a invenciu výrobcov – či sú s dreveným vyrezávaným dekórom alebo vzorom tvoreným kovovými ihlicami a plieškami. Predstavujú svet fantázie, zväčša inšpirovaný rastlinnými motívmi, ožívajúci neskôr vďaka vlniacim sa sukniam, či povievajúcim šatkám. Za všetkou tou krásou stála precízna robota modrotlačiara, ktorý krok po kroku vdychoval utkanému plátnu nový vzhľad – od opakovaného prikladania vybranej formy s ornamentom namočenej do papu, cez opakované ponáranie do kýp s indigovým farbivom, až po konečné vyhladenie.
Ak chcete vedieť odkiaľ modrotlač pochádza, akú úlohu pri jej rozšírení zohral kráľ Ľudovít XIV., aké postihy hrozili za nelegálny obchod s indigovým farbivom, aké výhody požívala Madame de Pompadour, čo je to cúg alebo ostrá voda, čo sú to vibijanky, malowanky, dymky, či zapuščanky, čo sa tým myslí keď hovoríme o negatívnej a pozitívnej tlači, navštívte aktuálnu výstavu v Horehronskom múzeu. Až do konca septembra môžete v objekte Meštiansky dom absolvovať malú maturitu z histórie modrotlače, zúčastniť sa sprievodných podujatí, stretnúť sa s ľuďmi, pre ktorých sa stala modrotlač zábavou aj poslaním, obdivovať jej súčasné uplatnenie. Ste srdečne vítaní.
