Naše Tatry a kopce sú nádherné, čo vie každý jeden Slovák. Sú ľudia, ktorí túto krásu hôr vnímajú trochu inak ako my – využívajú iné zmysly na precítenie zážitku z turistiky. Mnohí majú hendikep, v dôsledku ktorého vnímajú prírodu odlišne, a tak vďaka hmatu, sluchu či čuchu prežívajú rozličné pocity. Nepovažujú to však za prekážku toho, aby sa pustili do hôr, dokonca majú odvahu skúsiť túru aj do najvyšších vrchov.
Pavol Kéri ako nevidiaci športovec
Paľko Kéri nevidí 12 rokov, odkedy po autonehode stratil zrak. „Ešte pred nehodou som veľmi rád chodil na túry. Pochodil som mnoho vrchov v Západných Tatrách, napríklad Ostrý Roháč, okrem neho Kriváň a podobne, takže turistika pre mňa nie je nová. Mojím veľkým snom bolo vrátiť sa na Kriváň a ešte raz ho zdolať.“
Kriváň je nádherný rozliehajúci sa vrch v západnej časti Vysokých Tatier a vypínajúci sa na hrebeni krivánskej rázsochy. Svojimi výbežkami zasahuje do liptovskej kotliny a jeho nadmorská výška je 2 494 m. Má svoj jednoznačný, charakteristický tvar. Výstup naň je náročný aj pre bežného turistu, ale Pavol sa odhodlal na tento výstup pomocou Janky z Komunitnej nadácie Liptov.
Ako sa Pavlovi splnil sen
„Na Kriváň som vystúpil, ešte keď som videl, takže to pre mňa nebolo úplne cudzie. Je to náročné, musím stúpať tak, aby som dával pozor a vyhýbal sa zlým úsekom. Chytil som sa palíc Stanka a Miška, ktorí išli predo mnou, a vyrazili sme. Kondične to pre mňa nebolo až také náročné, keďže som bežec. Zvyknem behávať priemerne 13 km, to je tak akurát, inokedy 25 km, to je už taký lepší beh. Veľmi rád bicyklujem, hlavne tu na Liptove. Samozrejme, je to ťažšie ako pre vidiaceho, ale snažím sa ísť opatrne a dávať si pozor.“
Na takejto túre sa ukazujú krásne výhľady, ktoré sú očarujúce a ponúkajú rozhľad na mnohé strany. Keďže Paľko tieto výhľady videl už predtým, vedel, čo ho asi obkolesuje. „Keď sme sa na túre zastavili, spoločníci sa obzerali a hovorili si: Tam je Východná, za ňou Važec, dole je Pribylina a vpravo Liptovská Porúbka. Tak som si v tej chvíli zaspomínal na chvíle, keď som sám videl. Počúval som však aj pokyny, kade treba ísť, aby som si dával pozor pod nohami.“
Známa je predstava, že nevidiacim sa zlepšia iné zmysly, keď prestanú vidieť. „Nemyslím si, že by sa tie zmysly zlepšili. Ide len o to, že ich musíme viac využívať, spolieham sa len na to. Vnímam zvuk. Uši sú druhý najdôležitejší zmysel, ktorým môžeme vnímať, a tak počúvam o to intenzívnejšie a vnímam štebot a zurčanie potoka. Počúval som, ako sa zhovárajú pri túre a opisujú, čo vidia. Vtedy mi je ľúto, že to nemôžem vidieť. Byť na vrchole však bol krásny pocit a vyslúžili sme si aj potlesk. Cesta dole je vždy náročná, aj únava sa už prejavuje. Mal som podsedák a zozadu ma Miško istil lanom.“
Beh Kvačianskou dolinou
Nočný beh po turistických chodníkoch so stúpaním môže byť pre mnohých ťažký a málokto by si trúfol. Odvaha Pavlovi určite nechýba. Keďže dlhé roky pravidelne beháva, kondične zvláda aj náročnejšie úseky. Štart bol z ústia doliny, kde sa bežalo zhruba 400 m po asfaltovej ceste, a neskôr sa stúpalo zhruba po 2,5 km asi v polovici kopca, odkiaľ sa terén prevažne zvažoval nadol po hrebeni, sielnickým chotárom smerom k Stodole Gréta. „Terén viedol zväčša turistickým chodníkom. Ak bolo nejaké vlnenie, či už do strán, alebo stúpanie a klesanie, vodič mi musel všetko opisovať. Bežať rýchlo a k tomu zvládať tieto prekážky, to chce poctivý a húževnatý tréning. Keď nás predbiehali bežci, tak ma to mrzelo, ale držali sme si dobré tempo a vravím si: Hlavné je zažiť to. Keď sme vybehli asi na 300-metrový úsek po asfaltovej ceste do cieľa, už sme pred seba nepustili nikoho.“
Výstup na Baranec
Baranec je vrch nachádzajúci sa v Západných Tatrách. Jeho výška je 2 185 m n. m. a je teda tretím najvyšším vrchom Západných Tatier. Zvykne sa prezývať aj Štít Liptova. Na túto túru sa Pavol rozhodol vybrať opäť v sprievode. Uchopil teda do rúk palice a vykročili. „Prestávku sme si dali na Holom vrchu, počasie bolo krásne, ucítil som teplé lúče a teplejší vzduch. Chodník bol členitý, schody, korene či kamene, ale to všetko k tomu patrí. Rozliehalo sa krákanie krkavcov. Kosodrevina bola súčasťou chodníka tiež a po nej nastal lepší úsek blížiaci sa k cieľu. Miško zbadal kamzíka a potom opisovali, že vidia mnoho ďalších.“
„Postupne sme sa dostali až na vrchol. Tam sa ma priateľ Rasťo opýtal, čo cítim. Odpovedal som, že cítim majestátnosť vrchu, ktorého som súčasťou, cítim sa fantasticky, lebo som opäť prekonal ďalšiu métu a zdolal som Baranec. Cítil som vtedy všetku tú krásu okolo mňa, aj keď som ju nevidel. Bol to nevysvetliteľný pocit.Som vďačný za svojich priateľov, vďaka ktorým môžem dosahovať svoje sny.“
Výstup na Čerenovú skalu úspešne zdolaný
Ďalším miestom na turistiku bol menší vrch Čerenová skala (1 042 m n. m.). Patrí k Chočským vrchom. Začiatok bol na konci dediny Liptovská Anna a odtiaľ sa postupovalo ďalej.
„Blatistý terén nás občas poriadne potrápil, dokonca sa mi podarilo raz aj pošmyknúť a spadnúť, ale všetko dopadlo dobre a bez vážnejšej ujmy. Čas, ako aj výškové metre rýchlo ubiehali a po nie dlhej chvíli sa pod našimi nohami objavil pevný a viac-menej rovný terén. Tu neboli až také výhľady ako na vyššom vrchu, ale všetky výhľady sú krásne. A hlavne ak máte okolo seba dobrých ľudí, ktorí s vami ochotne idú, všetko sa dá zvládnuť.“
Komunitná nadácia Liptov
Na pár otázok nám odpovedala aj Janka Mrlianová z Komunitnej nadácie Liptov, ktorá s Pavlom chodieva na turistiku a pomáha mu plniť si sny. Komunitná nadácia vznikla pre ľudí, ktorí v sebe cítia energiu vykonávať niečo dobré pre spoločnosť. Medzi jej úlohy patrí podpora občianskych iniciatív, ochrana prírodných hodnôt, zdravia, práv detí a mládeže či propagácia miest a obcí v rámci regiónu.
Aký bol váš pohľad na to, ako Paľo vníma prírodu?
Paľko vnímal prírodu veľmi citlivo, no zároveň so štipkou humoru. Keďže nie je nevidiaci od narodenia, mnohé trasy si vie vybaviť, ako vyzerali, a keď sme sa my kochali výhľadmi, on komentoval, čo si pamätá.
Bolo z vášho pohľadu pre neho náročné vyjsť trasu?
Z môjho pohľadu určite áno, ale je to skutočne len môj subjektívny názor. Pri výstupe na Kriváň alebo Baranec som na chvíľku zatvorila oči a išla hore. Chcela som sa vcítiť do jeho kože. Bol to veľmi zvláštny pocit. Nechápem, ako Paľko dokáže tak citlivo vnímať terén, po ktorom kráča. Pre neho to však náročné nebolo. Kondične je na tom veľmi dobre. A očami sme mu boli my a navigátori. Plne nám dôveroval, a preto si cestu zakaždým užíval. Celou cestou dokázal vnímať terén nohami, počúvať navigátora a ešte hovoriť vtipy.
Chodievate často na podobnú turistiku?
S Paľkom sme sa zoznámili, keď nás pred cca 6 rokmi oslovil, že chce absolvovať trasu nášho Barlatónu a či máme pre neho navigátora bežca. Vtedy som ešte netušila, že sa stane súčasťou nadačnej rodinky a spoločne absolvujeme mnohé projekty, behy či výstupy. Počas pandémie, keď som začala aj ja viac behať, stala som sa jeho navigátorom pri tréningových behoch. Paľko nie je typ človeka, ktorý čaká a sedí doma. On vyhľadáva spoločnosť a aktívny život. To je na ňom to úžasné.
Zvyknete mu opisovať, čo vidíte?
Pri behu je to samozrejmosť. Musíte mu opisovať terén, aj najmenšie stúpanie, klesanie či drobné prekážky. Pri turistike je to už skôr formou vtipov: Keby si tú krásu, Paľko, videl! No máme taký vzťah a dôveru, že si to môžem dovoliť.
Zvládal aj ťažšie úseky alebo skôr trasy, ktoré sú hlavne bezpečné?
Paľko je typ človeka, ako on sám neraz hovorí, „nevidím problém“. Ťažšie trasy sú pre neho výzvou. Keď sme plánovali výstup na Kriváň, bol problém nájsť ľudí do tímu, ktorí sa nebáli a vzali so mnou na seba tú zodpovednosť za neho. No aj tie nebezpečnejšie úseky zvládol excelentne.
„Povedal som si: Život sa nekončí“
Hneď ako som sa dovolala Pavlovi kvôli rozhovoru, mala som veľmi príjemný pocit. Veľa rozprával a bolo cítiť, že je veľmi spoločenský typ a rád debatuje s ľuďmi. Ochotne porozprával, ako chodí na turistiku, ako beháva, ako sa otužuje, že veľmi rád pečie bábovky a aké ďalšie plány má na najbližšie dni. Jeho odkazom, ktorý vo mne zanechal silný dojem, bolo, že nech sa stane čokoľvek, život sa nekončí. Stále máme možnosti a treba ich využiť naplno.
Ďakujeme Pavlovi Kérimu a Jane Mrlianovej z Komunitnej nadácie Liptov za poskytnutie rozhovoru a za pohľad na naše veľhory inými zmyslami než zrakom. Poznáte podobných odvážlivcov, ktorí majú síce hendikep, no v skutočnosti žiaden nemajú? Podeľte sa s nami v komentároch.
