Svojou rozlohou a počtom obyvateľov sme možno malá krajina, ale ležíme v srdci Európy. Slovensko ovplyvnili udalosti a osobnosti, ktoré je dobré poznať nielen vzhľadom na všeobecný rozhľad, ale aj preto, aby sme vedeli, aké silné historické dedičstvo máme.
Radi by sme vás upozornili, že článok nerozoberá dopodrobna celú históriu Slovenska, nie je ani učebnicou histórie, ale obsahuje iba časť najdôležitejších udalostí, ktoré by Slováci mali ovládať.
Samova ríša a dvaja byzantskí bratia
Napriek tomu, že naše územie začalo písať svoju históriu oveľa skôr, my začneme príbeh narodením kupca Sama vo Franskej ríši okolo roku 600. Jeho činy ho môžu charakterizovať ako zámožného a vzdelaného muža, ktorého srdce prahlo po dobrodružstve, moci a spravodlivosti. Je pravdepodobné, že so Slovanmi sa zoznámil, keď ako kupec dodával tovar. Tak sa mohol dozvedieť aj o dlhých slovanských bojoch proti Avarom. Jeho odvážny duch sa teda rozhodol podniknúť cestu k Dunaju, do oblasti dnešnej západnej Bratislavy, s cieľom dodať zbrane Slovanom a pomôcť im v boji proti krutému nepriateľovi. Samo si tu získal veľkú obľubu a jeho ríša sa stala prvým pokusom o samostatný slovanský štát. Samovu ríšu, ktorá vznikla v roku 623, môžeme označiť za nadkmeňový zväzok, no historici doteraz riešia, ako tento celok vôbec pomenovať.
Nečakanô
Už Frankovia poznali pojem otroctvo. Otrokov nazývali slovom sclavi. Toto slovo je aj latinským, aj gréckym pomenovaním pre Slovanov. Je teda možné, že sme tak označovaní práve vinou dlhoročných bojov a utláčania.
Úmyslom Samovej ríše bolo predovšetkým zjednotenie Slovanov, aby dokázali v čo najväčšom počte a sile bojovať proti Avarom a Frankom. Po Samovej smrti okolo roku 659 sa vie len veľmi málo o pokračovaní ríše. Predpokladá sa, že v dôsledku pominutia nebezpečenstva sa tento nadkmeňový zväz Slovanov rozpadol, kmene sa oddelili a vyvíjali samostatne. Avari však dlho nečakali a opäť sa postavili k Dunaju.
Územie bolo rozdelené v 9. storočí na dve kniežatstvá – Moravské, ktorému vládol Mojmír, a Nitrianske, na ktorého čele stál Pribina. V roku 833 vtrhol do Nitry Mojmír, aby vyhnal Pribinu a spojil kniežatstvá do jedného celku s názvom Veľká Morava s centrom v Nitre.
Vedeli ste, že?
Napriek tomu, že Pribina bol pravdepodobne pohan, dal v Nitre postaviť prvý slovanský kresťanský kostol. V roku 828 bol vysvätený salzburským arcibiskupom Adaldrámom. Spomínaný kostolík prekryli v nasledujúcich obdobiach vrstvy nových stavieb, no predpokladá sa, že je súčasťou práve Baziliky sv. Emeráma, ktorá sa nachádza v nitrianskom hradisku.
Mojmírov synovec, knieža Rastislav, bol chránencom východofranskej ríše. Napriek tomu chcel Veľkú Moravu, kde sa stal druhým panovníkom, chrániť a oslobodiť od vplyvu zo západu. Podnikol teda boje proti východofranskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi.
Po spojení kniežatstiev do jedného celku sa začalo po území intenzívnejšie šíriť kresťanstvo. Rastislav chcel, aby obyvateľstvu jeho ríše bolo umožnené učiť sa a poznávať náboženstvo v jazyku Slovanov. Po odmietnutí pápežom Mikulášom I. sa obrátil na byzantského cisára Michala III. so žiadosťou o poslov. Cisár vyslal do ríše dvoch bratov, ktorí ovládali slovanské jazyky – Konštantína a Metoda. Priniesli na Veľkú Moravu staroslovienčinu a slovanské písmo – hlaholiku, ktorá pozostávala z písmen malej gréckej abecedy.
Vedeli ste, že?
Konštantín a Metod založili na Veľkej Morave slovanské učilište na výchovu kňazov s názvom Velehrad. No aby mohli mladíkov za kňazov aj vysvätiť, vybrali sa do Ríma za pápežom. Konštantína však zmohla choroba, a tak sa ukryl do talianskeho kláštora, kde pod menom Cyril aj dožil.
Svätopluk a jeho tri prúty
Počas bojov Rastislava s východofranským kráľom sa Rastislavov synovec Svätopluk spriatelil s jeho priateľom Karolmanom. Zvrhol ho v boji, zajal a vydal Frankom, v dôsledku čoho zostalo kreslo na vrchu Veľkej Moravy prázdne. Obsadil ho samotný Svätopluk. Karolman si však neskôr uvedomil svoju zradu voči priateľovi, preto nechal uväzniť aj samotného Svätopluka a za vládcov ríše ustanovil Viliama a Engelšalka. Po tomto kroku sa vnútri ríše utvoril vnútorný odboj na čele so Slavomírom, ktorého podporil aj oslobodený Svätopluk. Vydobyl si tak ríšu späť do svojich rúk.
Svätopluk mal troch synov. Legenda hovorí, že keď ležal na smrteľnej posteli, nechal si ich všetkých troch zavolať s požiadavkou, aby so sebou priniesli aj tri prúty. Svätopluk zviazal prúty dokopy a podal ich synom, aby sa ich pokúsili zlomiť. Ani jednému sa to však nepodarilo. Kráľ potom prúty rozviazal, každému zo synov podal jeden a príkaz zopakoval. Tentokrát každý z nich ten svoj s ľahkosťou polámal. Vtedy im kráľ vysvetlil: „Synovia moji, ak budete žiť svorne a vzájomne si budete pomáhať, budete silní a nijaký nepriateľ vás nepremôže, tak ako ste ani vy nemohli zlomiť tie tri prúty, keď boli zviazané spolu. Ak však budete nesvorní, budete sa hádať a ríšu si podelíte na kúsky, nepriateľ vás poľahky – ako ten prút – premôže a vy zahyniete.“ (Zdroj citácie: zones.sk)
Len čo Svätopluk zomrel, synovia sa nevedeli dohodnúť na vláde nad kniežatstvom. V tom čase sa k nim nebezpečne približovali maďarské kmene. Aby sa ochránili, rozhodli sa podriadiť Frankom a za ochranu platiť poplatok. Veľká Morava to však nevydržala a v roku 907 po bitke s Maďarmi zanikla. Naplnili sa tak slová ich otca pred smrťou – bratia nezostali súdržní, a preto ríšu neudržali.
Začlenenie Slovenska do Uhorska
Na konci 9. storočia sa maďarské kočovné kmene dostali do Európy, kde podnikali výpravy do krajín a postupne prebrali starosloviensky spôsob života. Gejza z rodu Arpádovcov chcel vybudovať centrálne spravovaný štát. Jeho syn Štefan I. sa stal veľkokniežaťom a prevzal veľkomoravskú správu. Založil Ostrihomské arcibiskupstvo a v roku 1000 sa stal prvým uhorským kráľom. Rozčlenil Uhorsko na 45 územnoorganizačných žúp, v ktorých čele stál kráľom vymenovaný župan. Naše územie chcel získať aj poľský kráľ Boleslav Chrabrý. Po dohode však územie zostalo v Štefanových rukách. Tak sa v roku 1018 uzavrel proces začleňovania územia Slovenska do Uhorska.
Po smrti Ondreja III. v roku 1301 vymiera rod Arpádovcov. Začala sa bitka o trón, počas ktorej veľmoži medzi sebou súperili. Na čelo bol zvolený Karol Róbert z rodu Anjouovcov. Kráľ pridelil veľkú časť územia Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Svoju moc však zneužíval, a tak ho kráľ zbavil právomocí. Za vlády Karola Róberta zaznamenal uhorský štát najväčší rozmach. V ďalších rokoch vládli na území mnohé rody. V roku 1458 bol zvolený Matej Huňady (Korvín), ktorý bol najbohatším mužom v Uhorsku. V Bratislave založil v roku 1465 univerzitu s názvom Universitas Istropolitana – prvú univerzitu na území Slovenska.
Na trón následne nastúpili Jagelovci prostredníctvom Vladislava II. Jagelovského, zvolení uhorskou šľachtou. Vladislav II. musel čeliť povstaniu Juraja Dóžu, ktorého vinou bola vyhlásená križiacka výprava proti Osmanskej ríši. Následne nastúpil jeho syn, ktorému zanechal obrovský dlh a v rokoch 1525 čelil expanzii Osmanskej ríše. Bratislava sa korunováciou Ferdinanda I. Habsburského, ktorý stál na začiatku dynastie Habsburgovcov, stala korunovačným mestom Uhorského kráľovstva. V roku 1740 nastupuje na trón Mária Terézia, ktorá zreformovala armádu a zakladala manufaktúry. V roku 1767 vydáva tereziánsky urbár, medzi ktorého hlavné ciele patrilo uzákonenie spisovnej slovenčiny. Prvým impulzom v tomto smere bol Jozef Ignác Bajza, avšak jeho jazyková forma nebola ustálená.
V tomto období pretrvávalo zriadenie Rakúsko-Uhorska, ktoré vzniklo ako únia dvoch štátnych celkov v roku 1867 a trvalo do roku 1918. Predstavovalo takzvanú dualistickú monarchiu maďarskej šľachty a nemecko-rakúskej buržoázie, ktorá mala spoločného panovníka, armádu a financie. Slovenský jazyk a kultúra boli násilne potlačované. Česi a Slováci boli spojencami v tomto boji proti útlaku, z Prahy tajne pašovali knihy a vzdelávali sa.
„Píš, ako počuješ“
Čo sa týka slovenského národa v 18. storočí, veľkým prínosom pri jeho obrode bol Anton Bernolák (1762 – 1813) z obce Slanica, ktorý sa stal kňazom v Nových Zámkoch. Toto mesto je známe svojou multikultúrnosťou – žili v ňom Slováci, Maďari, Nemci, Srbi a iné národnosti. Bernolák bol veľmi sčítaný a vzdelaný kňaz, ovládal všetky jazyky, ktoré sa v tom čase v meste používali. Pôsobil ako kancelár a tajomník arcibiskupskej kancelárie v Trnave, zároveň bol cenzorom kníh a notárom ústrednej cirkevnej stolice, taktiež katolíckym farárom. Vo Viedni sa v ňom upevnilo slovenské povedomie a uvedomoval si, že predpokladom literatúry je ustálená spisovná slovenčina. Jeho najvýznamnejším dielom bola Grammatica Slavica, ktorá predstavovala opis gramatických pravidel a dokonca vyšla aj v nemeckom preklade. Vyše sto rokov po jeho smrti sa nedarilo nájsť Bernolákovu knižnicu – až kým sa náhodne na povale farského kostola nenašli zaprášené knihy a dokumenty. Antonovi vďačíme za prvú kodifikovanú slovenčinu.
S jeho pravidlami by sa nám dnes písalo ľahšie
Bez Ľudovíta Štúra (1815 – 1856) by udalosti z histórie Slovenska neboli úplné. Je dobre známe, že uzákonil spisovnú slovenčinu. K Bernolákovmu „píš, ako počuješ“ pridal ďalšie „zlepšováky“ – napríklad nepoužíval y/ý, ale iba i/í. Mi sa pítame, kam toto pravidlo zmizlo.
Bol politikom, filozofom, historikom a spisovateľom – a to je len zlomok z jeho činností. Pôsobil ako vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia. Práci sa venoval aj na úkor súkromného života. V kolektíve bol veľmi autoritatívny, dokonca priam despotický.
Nečakanô
Štúr mal výborný vkus na obliekanie a mnoho peňazí investoval do svojho zovňajška – a to napriek striedmosti v obliekaní, ktorá bola v tom čase medzi mužmi zaužívaná. V 19. storočí sa brada považovala za znak solídnosti a mužnosti, sexuálnej sily a postavenia. Ľudovít sa však o ňu musel pravidelne starať. Podľa etnologičky navštevoval minimálne raz do týždňa barbiera, ktorý mu bradu zastrihával. Ženy nedokázali odolať jeho charizme – a veľakrát ani muži. Obľuboval aj vínko, pečenú klobásu, dobrú čiernu kávu a kvalitný tabak.
Prvé a posledné boje prvej svetovej vojny na našom území
Neoddeliteľnou časťou histórie je prvá svetová vojna. Hneď v prvých fázach vojny mali početné zastúpenie Slováci. Svojím počtom tvorili na začiatku vojny približne 4 % celej rakúsko-uhorskej armády. Z územia dnešného Slovenska bolo do rakúsko-uhorskej armády v priebehu prvej svetovej vojny zmobilizovaných približne 400-tisíc vojakov. Počet strát na životoch je okolo 69-tisíc a vyše 61-tisíc bolo trvale zmrzačených. V skutočnosti to však malo neuveriteľné dôsledky pre celý národ, keďže 4 % predstavovali približne sedminu obyvateľstva Slovenska, pričom vojna sa ešte len začínala. Na konci vojny sa takmer 70–tisíc Slovákov už nikdy nevrátilo domov a raz taký počet ľudí si niesol následky služby do konca života. Slovákov pritom v novinách vykresľovali ako odhodlaných, hrdinských a poslušných vojakov, ktorí si na slovo plnia svoje povinnosti.
Vedeli ste, že?
Dobové noviny a časopisy sa predbiehali v superlatívoch o slovenských vojakoch. V jednom texte sa písalo, že to, čo vykonali, sa zapíše do histórie plamennými literami alebo že vo veľkej bitke pri Komarówe priniesli rozhodnutie Slováci. Alebo: Z roľníckeho stavu pochodiaci slovenský vojak je nepremožiteľný. Smelosťou, poctivosťou a prísnou kázňou svojou Slováci stali sa elitným vojskom, ktoré hodí sa nielen na útok, ale svojou národnou povahou výborné je i na obranu.
Na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja v čase prvej svetovej vojny mal zásluhu práve Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919) – ako vojenský letec, generál ozbrojených síl Francúzska, astronóm, fotograf, diplomat a politik. Formoval česko-slovenský zahraničný odboj počas vojny. Mal mnoho záujmov: bol prvým Slovákom, ktorý vystúpil na Mont Blanc, miloval varenie, tanec a šach. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou postavou pri založení Česko-Slovenska. Od polovice roka 1914 sa zahraničný odboj snažil o oslobodenie Slovenska. V roku 1915 so zástupcami českých krajanských spolkov v Amerike žijúci Slováci prijali Clevelandskú dohodu – prvý dokument o spoločnom postupe Čechov a Slovákov v boji za národné oslobodenie. Politická aktivita na slovenskom území bola stagnujúca, Česi považovali za vzor Viedeň a chceli rovnaké postavenie. V máji 1917 na nátlak umelcov dospeli k novému štátoprávnemu vyhláseniu. V januári predstavil generálny snem takzvanú Trojkráľovú dohodu o spojení Čechov a Slovákov do jedného štátneho celku a o jeho autonómii v rámci Rakúsko-Uhorska. Po kapitulácii Rakúsko-Uhorska sa prijala Martinská deklarácia a týmto aktom získala punc dobrovoľnosti a legitimity.
Vďaka za odhodlanie
Druhá svetová vojna sa začala 1. 9. 1939 útokom nacistického Nemecka na Poľsko. Presne takto sme sa to všetci učili v škole, akosi sa však zabudla spomenúť jedna dôležitá informácia: Nemecko totiž nebolo jediné, ktoré rozpútalo vojnu v Európe, ale stál pri ňom jeho spojenec – prvá Slovenská republika.
Počas druhej svetovej vojny – 29. augusta 1944 – sa slovenský domáci odboj postavil proti nemeckým vojenským okupantom. Prípravy inicioval Edvard Beneš (1884 – 1948), ktorý bol v tom čase prezidentom Česko-Slovenska. Partizánske hnutie ako pomocná sila popri armáde spontánne vznikalo v horských oblastiach. Počas 60 dní bojovalo 33 národov. Ak by sa mnohí naši dedovia, pradedovia, babky či prababky neodhodlali a SNP by sa neuskutočnilo, Slovensko by sa pravdepodobne po vojne zaradilo medzi krajiny porazené spolu s Nemeckom. Organizátorom a aj významným predstaviteľom bol i Ján Golian, ktorý sa tiež aktívne zapojil do protinacistického odboja. Nemožno opomenúť Rudolfa Viesta ako divízneho generála a veliteľa povstaleckej armády a Imricha Karvaša, ktorý bol prvým guvernérom Slovenskej národnej banky a vo svojej funkcii minimalizoval škody spôsobené nemeckým vedením. Svojou odvahou a bojom proti nacistom zachránili teda nielen krajinu pred potupou, ale aj jej budúcnosť. Odvaha slovenských povstalcov nás zaradila medzi krajiny, ktoré vojnu vyhrali. Slovenské národné povstanie bolo o národnej hrdosti – a malo by tak byť vnímané aj dnes.
Nečakanô
Počas druhej svetovej vojny bola životná úroveň v Bratislave o niečo vyššia ako v susednej Viedni, priamo ani nebolo cítiť, že okolo zúri vojna. Hlavné mesto vtedy dokonca dostalo meno „Fressburg“, čo znamenalo mesto prežierania. Bolo možné natrafiť tu na kvalitné potraviny aj víno. (Zdroj: aktuality.sk/Peter Jašek – Ústav pamäti národa)
Piateho apríla 1945 zasadla dočasná vláda ČSR a prijala Košický vládny program, ktorý predstavoval niekoľko hlavných úloh, ako obnoviť národné hospodárstvo. V roku 1948 prišla vládna kríza a nezhody medzi ministrami a komunistami. Tí zorganizovali nátlakové demonštrácie a Beneš pod nátlakom demisiu prijal. Následne vymenoval novú vládu, v ktorej mali komunisti prevahu. Bola prijatá nová ústava a novým prezidentom sa stal Klement Gottwald. Od roku 1948 bolo teda Československo komunistickým totalitným štátom, kde boli potláčané demokratické princípy. V roku 1960 sa nová ústava zakotvila a prijal sa názov Československá socialistická republika.
Socializmus s ľudskou tvárou
Pražská jar, ktorú si vieme dobre predstaviť vďaka kultovému filmu Pelíšky. V ňom sú výborne spracované pocity, ktoré sa vynárali v ľuďoch v tomto období. Pražskou jarou označujeme obdobie od januára do augusta 1968, keď k nám vtrhli vojská Varšavskej zmluvy piatich socialistických krajín, aby zvrátili snahu o demokratické reformy. Následne pod tlakom vedúci predstaviteľ Alexander Dubček (1921 – 1992) legalizoval vojská na našom území, čo znamenalo znemožnenie jeho snahy o takzvaný socializmus s ľudskou tvárou. Dnes môžeme byť vďační, že nečelíme podobným nátlakom a môžeme žiť slobodne.
Nenásilná zmena politického zriadenia
Nežná revolúcia z roku 1989 je jedným z najvýznamnejších míľnikov našej krajiny, ktorý hovorí mnoho o slobode. Ide o spojenie z iniciatívy študentov a hercov, ku ktorým sa pridali občania, aby začali tichý protest, a ikonickým štrnganím kľúčov zvrhli a zmenili totalitný, komunistický režim. Vtedajší prezident Gustáv Husák(1913 – 1991) podal demisiu a za prezidenta bol vymenovaný Václav Havel(1936 – 2011). Vrátiť sa do roku 1989 by bolo ako prísť do väzenia. Pre nás nepochopiteľné obmedzenia práv, bez ktorých si nevieme predstaviť život. Je absolútne magické predstaviť si, ako ľudia spolu stoja na námestí a v spoločnej viere, nádeji a zároveň aj strachu bojujú za zmenu tvrdého režimu. Dosiahnuť atmosféru protestu, keď držal národ spolu a s pokorou si vydobyl revolúciu, to je udalosť, ktorú obdivoval celý svet. A tak vplyvom a vývojom udalostí dňa 1. 1. 1993 vznikla samostatná Slovenská republika.
Aj keď malý štát, ale s veľkým srdcom
Naša história je rozsiahla a rozmanitá. V mnohých obdobiach sme boli zvyknutí bojovať a nevzdávať sa. V presvedčení ísť pevne dopredu a brániť si svoje práva a slobody, ako to znie aj v našej hymne: Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú. Zastavme ich, bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú. Každá udalosť určitým spôsobom ovplyvnila naše národné dedičstvo a tradície. Môžeme byť hrdí, že sme súčasťou nášho ľúbezného Slovenska.
O bohatej slovenskej histórii by sa dalo rozprávať celé hodiny. Ďakujeme pánovi Haberajterovi z Katedry antropológie Filozofickej fakulty Západočeskej univerzity v Plzni, PhDr. Róbertovi Arpášovi, PhD., a Mgr. Zuzane Hasarovej, PhD., z Katedry histórie Univerzity Konštatína Filozofa v Nitre, ktorí nám pomohli priniesť históriu Slovenska bližšie k vám.
Ktoré ďalšie významné udalosti sú podľa vás dôležité a nemožno na ne zabúdať? Podeľte sa s nami v komentároch.
