Až do polovice 20. storočia v tradičnom vidieckom prostredí nebolo ženám – a obzvlášť tým tehotným – čo závidieť. Tehotenstvo, pôrod aj materstvo našich prastarých mám sa spájali s mágiou, obradmi a poverami, pôrod prebiehal v lepšom prípade doma za pomoci babice, ale známe sú aj prípady, keď žena porodila celkom sama na poli.
Tehotné ženy bez manžela sa ocitali na úplnom okraji spoločnosti. Na druhej strane sa príchod dieťaťa na svet spájal vždy so silnými emóciami a v tomto období sa naplno prejavovala súdržnosť rodiny. Ustálené rituály, zvyky a tradície dedené z generácie na generáciu sprevádzali obdobie tehotenstva, príchod človeka na svet a aj obdobie po ňom. Viedli krok za krokom správanie ženy a jej najbližších. Zjednodušene povedané, každý vedel, čo a kedy robiť.
Červená farba, inakosť aj výrazné chute mohli tehotnej uškodiť
Tehotenstvo neznamenalo pre ženy žijúce v tradičnom vidieckom prostredí žiadne úľavy. Až do poslednej chvíle pred pôrodom pracovali na poli a starali sa o hospodárstvo a domácnosť ako obvykle. Popritom si museli dávať pozor, aby neurobili chybný krok, pred ktorým ich prísne vystríhala niektorá z mnohých povier.
Navyše, tehotnú ženu v tomto období pokladali za nečistú a dokonca v niektorých prípadoch aj za nositeľku nešťastia. Simona Jaššová, kurátorka fondu duchovnej kultúry v Slovenskom národnom múzeu v Martine, uvádza niekoľko príkladov povier, s ktorými sa museli budúce matky bežne vyrovnať: „Takmer na celom území Slovenska bola rozšírená povera o nebezpečenstve pozerania do ohňa či na červené zore pri západe slnka. Ak by sa žena chytila brucha alebo inej časti tela, verilo sa, že dieťa by malo na rovnakom mieste červený fliačik, v ľudovom prostredí nazývaný plameň. Žena sa ani nemala krčiť počas prechádzania popod stromy, lebo dieťa by mohlo mať hrb.“ Pohľad na mrzákov či mŕtvoly mohol spôsobiť poškodenie až smrť dieťaťa. Povery sa týkali dokonca jedla – kyslá polievka v tehotenstve mohla viesť k nespokojnému a plačlivému dieťaťu.
Zdroj: tradicie.praveslovenske.sk | Autor fotky: Martin Habánek
Prípravy na pôrod už počas sobáša
Už počas svadby sa myslelo na rituály, ktoré mali v budúcnosti zabezpečiť žene bezproblémový pôrod. „V niektorých regiónoch nevesta pri sobáši púšťala na zem kuracie pierko, inde zasa nemala mať na svadobných šatách žiadne uzly. Pri obradoch týkajúcich sa budúceho potomstva niekedy asistoval aj muž. Keď chcel, aby žena ľahko porodila, musel si povoliť remeň o jednu dierku. Ak mladomanželia túžili po prvorodenom synovi, vložili do lona nevesty pri čepčení chlapca,“ približuje svadobné tradície Helena Kotvasová, riaditeľka Kysuckého múzea v Čadci na základe poverenia.
Keď sa dieťa pýta na svet
Pôrod v minulosti prebiehal doma a bol výlučne ženskou záležitosťou. Dieťa pomáhali priviesť na svet pôrodné asistentky nazývané babice. Nebolo však nezvyčajné, že babice sa volali len k ťažším pôrodom, inak boli pri rodiacej žene prítomné skúsené ženy z rodiny. Aby príchodu dieťaťa na svet nič nestálo v ceste, rozplietli žene vlasy, na šatách jej rozviazali všetky uzly, odomkli uzatvorené dvere, pálili bylinky, hlavne čistec (Stachys recta). Pri ťažšom pôrode si pomáhali viac či menej racionálnymi praktikami, ktoré používali už generácie pred nimi.
Nečakanô
Občas sa stávalo, že ženy z praktických dôvodov nerodili doma v posteli. V minulosti sa na spanie používali takzvané strožliaky – „matrace“ vyplnené slamou. Slama sa menila raz do roka, a tak znečistenie spôsobovalo pri pôrode problémy. Preto najmä viacnásobné, skúsené rodičky priviedli na svet dieťa niekedy aj v maštali, pričom sa rukami pridŕžali válova. Presun pôrodov z domácností do pôrodníc v 50. rokoch 20. storočia znamenal pre ženy veľkú úľavu. (Zdroj: Zora Mintalová Zubercová – Tradície na Slovensku)
Babice namiesto lekárov
Viete, odkedy na našom území prichádzajú na svet deti v pôrodniciach? Nie je to až tak dávno, presnejšie od 50. rokov 20. storočia. Všetci narodení pred týmto dátumom, to znamená, že ešte aj stále žijúci najstarší členovia mnohých rodín, prišli na svet s najväčšou pravdepodobnosťou doma. Najdôležitejšími spojenkyňami tehotných žien v časoch pred pôrodnicami boli pôrodné baby, babice či babicule.Podľa portálu Centra pre tradičnú ľudovú kultúru sa prvé kurzy pre babice na území Slovenska začali organizovať v roku 1770 na Trnavskej univerzite. Od roku 1922 platilo nariadenie, podľa ktorého obec bola povinná platiť pôrodnú babu. Jej úlohami a povinnosťami bolo viesť pôrod, okúpať dieťa, posvätiť a prežehnať ho a ošetriť novorodenca aj rodičku. Babice sa zúčastňovali na krste aaj na očistnom rituáli v kostole – na vádzke. Oznamovali aj narodenie dieťaťa a pozývali na krstiny.
Nečakanô
Keďže žena sa v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia považovala za nečistú, musela neskôr absolvovať očistný rituál v kostole, takzvanú vádzku. Počas obradu bola rodička posvätená kňazom a obchádzala oltár s horiacou sviečkou. Na druhý deň po vádzke sa žena mohla opäť zapojiť do bežného spoločenského a pracovného života. Vádzku cirkev zrušila až Druhým vatikánskym koncilom v polovici 60. rokov 20. storočia, dovtedy každá žena, ktorá porodila, musela tento rituál absolvovať. (Zdroj: Zora Mintalová Zubercová – Tradície na Slovensku)
Prvú pôrodnicu na Slovensku založil rodák z Beckova
Za zakladateľa slovenského pôrodníctva sa pokladá Dr. Ján Ambro, rodák z Beckova. Medicínu študoval na univerzite v Budapešti a vo Viedni. Ján Ambro mal pokrokové zmýšľanie a navrhoval zriaďovať osobitné pôrodnícke oddelenia v nemocniciach. V roku 1872 založil v dnešnej Bratislave prvú pôrodnícku kliniku na Slovensku a je aj autorom prvej slovenskej učebnice pre pôrodné asistentky – babice, ktorá vyšla v roku 1873 pod názvom Kniha o pôrodníctve pre baby.
Najskôr výbava, potom veno
Príchod dieťaťa bol v rodine spájaný s radosťou a očakávaním. Žene v minulosti narodenie dieťaťa zabezpečilo lepšie postavenie v rodine. „Vo väčšine prípadov platilo, že žena po vydaji odchádzala žiť do domu svojho muža k jeho rodine, a pokiaľ mal muž viac bratov, aj ich nevesty podliehali v novej rodine určitej hierarchii,“ približuje Simona Jaššová a dodáva, že žena, ktorá sa do rodiny vydala posledná, mala v rodine ťažké postavenie.
Narodením dieťaťa, ideálne syna, postúpila na pomyselnom rebríčku vyššie. Naopak, ženy, ktoré deti nemali, vnímala vtedajšia spoločnosť veľmi negatívne a ich stav považovala za trest. Keď sa žena vydala, putoval do jej nového domu aj voz naložený perinami a plnými maľovanými truhlicami. Súčasťou výbavy boli osobné veci mladuchy, šperky, ale aj časti nábytku alebo náradie. Veno v podobe kravy, jalovice a menšej sumy peňazí však väčšinou dostala žena od svojej rodiny až po narodení dieťaťa.
Mnohopočetné rodiny verzus jedináčikovia
Narodenie dieťaťa sa považovalo za Boží dar, väčšinou sa však nieslo v očakávaní narodenia mužského potomka, ktorý bude pokračovateľom rodu. Zora Mintalová Zubercová v knihe Tradície na Slovensku uvádza, že na Slovensku sa v 19. storočí a začiatkom 20. storočia pohyboval priemerný počet detí v rodinách na vidieku od štyroch do piatich. Najpočetnejšie rodiny žili v najchudobnejších oblastiach Slovenska – na Orave, Kysuciach či vo východoslovenských regiónoch. Zaujímavým protikladom boli jedináčikovia – deti kalvínskych a evanjelických rodín žijúcich na južnom Slovensku. Dôvodom bolo najmä nedrobenie majetku medzi súrodencami.
Ochrana pred nebezpečnými silami aj zvedavými očami
Od pôrodu, počas šestonedelia, až do obradu cirkevnej očisty šestonedieľky (vádzky) bola žena s novorodencom fyzicky oddelená od zvyšného priestoru v dome špeciálnou zástenou, takzvanou kútnou plachtou. Visela zo stropu alebo ju zo zeme prichytili o steny domu a v jednom rohu upevnili o vidly alebo hrable. Ostré hrany náradia ešte znásobili účinok ochrany pred nebezpečnými silami. „Posteľ, v ktorej ležalo dieťa s matkou, bola umiestnená v rohu izby, kútna plachta im poskytovala malé, ale dôležité súkromie,“ približuje Helena Kotvasová z Kysuckého múzea v Čadci.
Za plachtu nemali povolené vstúpiť muži ani deti. Tento chránený priestor umožňoval žene nerušene a naplno venovať sa bábätku v najzraniteľnejšom období jeho života. „Kútna plachta bola zošitá z dvoch až troch kusov ľanového plátna. Plachty bývali vyšívané,a ak nie, tak sa ozdobovali červenými stužkami. Na kútnu plachtu sa robili kríže posvätenou kriedou a celý kút posvätili svätenou vodou. Pod posteľ, kde bola rodička s dieťaťom, umiestnili nožnice a cesnak, aby ‚bosorky‘ a zlé sily nemali k matke a dieťaťu prístup,“ dopĺňa riaditeľka múzea.
Kútna plachta sprevádzala ženu celý život
Zaujímavosťou je, že kútna plachta mohla byť využitá aj ako takzvaná pôlka – štóla, ktorá bola súčasťou svadobného odevu nevesty pri sobáši. Simona Jaššová zo Slovenského národného múzea v Martine uvádza, že niekedy je na starých fotografiách ťažké identifikovať, ktorá zo žien je nevesta, keďže to nemusí byť tá s najhonosnejšou partou. Vždy je však možné identifikovať nevestu podľa pôlky, ktorú má na sebe iba ona.
Do pôlky sa často zabalilo aj dieťa pri krste. „Zastieranie postele bolo na území Slovenska všeobecne rozšírené do konca 19. storočia. Neskôr sa tieto plachty začali využívať na zakrývanie truhiel alebo na prekrytie perín na posteľ,“dodáva Helena Kotvasová a pozýva všetkých do Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke, kde je kútna plachta zdobená stužkou vystavená v usadlosti u Hruškuliaka v dome narodenia. Nad plachtou visia klince, nožnice a bylinky.
Narodenie nového rodinného prírastku je dodnes veľkou udalosťou plnou sĺz, radosti a úprimných objatí. V minulosti však bolo toto obdobie doslova magickým obdobím opradeným tajomstvami. Udržiavajú sa vo vašej dedine či meste niektoré z tehotenských zvykov z dávnych čias? Podeľte sa s nami v komentároch.
