Slovensko má mnoho krás, na ktoré môžeme byť právom hrdí. Jednou z nich sú jednoznačne naše veľhory, ktoré obýva voľne žijúca vysokohorská antilopa – kamzík tatranský, symbol Tatranského národného parku. Táto naša pýcha si veselo skáče (pokojne aj skokom dlhým až sedem metrov) po strminách a klzkých skalách s očarujúcimi výhľadmi.
Približne pred 10-tisíc rokmi, keď ľadovce ustúpili, odhalili súčasnú podobu Tatier – hlboké doliny, skalnaté hrebene, ostré štíty a preliačiny s horskými plesami. Tento priestor postupne osídľovali rastliny a zvieratá. Živočíchy, ktoré sa po tisícročia dokázali prispôsobovať tunajším náročným podmienkam, tu žili v pokoji a harmónii. Jedným z nich bol i kamzík, obývajúci skalné úkryty Tatier dodnes.
Kamzík už v dobách ľadových obýval otvorené roviny chladných európskych stepí. V Európe sa však postupom času začalo otepľovať a chladné stepi postupne nahrádzali husté lesy. No kamzíkom vždy viac vyhovoval život v drsných klimatických podmienkach, a preto začali migrovať do vyšších polôh, kde sa riedky vzduch ťažšie prehrieval.
Hrebene veľhôr, ktoré sa stali novým domovom kamzíka tatranského, vyčnievali nad zalesnenou krajinou ako ostrovy uprostred mora hlbokých lesov, pričom boli od seba vzdialené stovky kilometrov. Takýmto spôsobom vznikli izolované populácie kamzíkov, ktoré nemali šancu preniknúť na hrebene iných veľhôr (napríklad Álp) a možnosť vymieňať si genetické informácie s inou populáciou. Tatranské kamzíky sa teda museli vyvíjať za cenu príbuzenského párenia.
Krutý nepriateľ kamzíkov – horská zima
Zima je pre kamzíky ťažké obdobie na prežitie a hľadanie potravy. Často musia vyžiť zo zvyškov suchých tráv, bylín, vždy zelených trvaliek a lišajníkov, ku ktorým sa však dostanú len po odhrabaní snehu alebo tam, kde ho vietor odvial. Nepriateľom sa často stáva hlboký sneh, na ktorom sa utvorí námraza, a tak môže dôjsť k zraneniu alebo úhynu.
Zaujímavô
Kamzíky majú veľmi dobre vyvinutý inštinkt, vďaka ktorému vedia vycítiť zmenu počasia a už niekoľko hodín pred príchodom nečasu sa sťahujú na chránené miesta. Príkladom bol i jeden starý kamzík, ktorý sa vždy pred príchodom víchrice prišiel skryť na Lomnický štít do vrcholovej stanice lanovky. Jeho príchod bol pre lanovkárov signálom, aby zastavili prevádzku lanovky, kým víchrica neprejde.
Kamzica ako matka roka
S jarou neprichádzajú len prvé slnečné lúče či lepšia dostupnosť potravy, ale aj nová generácia kamzíkov. Koncom apríla bývajú kamzice vo vysokom štádiu gravidity, začnú od seba odháňať svoje minuloročné mláďa, oddeľujú sa od čriedy a hľadajú miesto na pôrod; také, z ktorého budú mať dobrý výhľad. Matka svoje narodené mláďa ani na okamih neopúšťa, ich vzťah je od prvého dňa mimoriadne blízky. Asi po týždni od pôrodu sa matka vracia k ostatným matkám a vytvárajú materskú skupinu, ktorá je veľmi súdržná – intenzívne sa venujú výchove mláďat a učia ich zdolávať horský terén.
Dôležitô
Ak matku s mláďatkom niekto alebo niečo vyruší, snaží sa nájsť bezpečnejšie miesto. Svoje mláďa tým vystavuje stresovým situáciám, keď musí zdolávať prekážky, pričom opakované neúspešné pokusy o zdolanie prekážky ho môžu vysiliť. Je preto veľmi dôležité zabezpečiť v kamzičích oblastiach v máji a júni pokoj a ochranu pred turistami.
Prirodzená rovnováha v prírode
Pre kamzičiu populáciu predstavujú hroziace nebezpečenstvo najmä orol skalný, rys a vlk, ktorí vo všeobecnosti plnia úlohu zdravotnej polície v prírodných biotopoch. Zabezpečujú tak udržiavanie prirodzenej rovnováhy v prírode, čo však platí len v prípade zvýšenej populácie kamzíkov. Okolie a to, či nie je nablízku nepriateľ, kontroluje kamzičia zver svojím zrakom, sluchom a čuchom, pričom zrak je ich dominantný orgán. Umožňuje im spozorovať pohyb v doline aj na vzdialenosť stoviek metrov.
Keď sa kamzíky ocitnú v nebezpečenstve, rýchlymi skokmi sa premiestňujú do najbližšieho skalného terénu. Ak niektorý člen čriedy zbadá alebo vycíti nebezpečenstvo, na chrbte sa mu zježia dlhé chlpy, zdvihne hlavu a zapíska varovný signál. Na život v skalnatom teréne majú uspôsobené nohy pozostávajúce z pevných a výkonných kĺbov, zo silnej svaloviny a z dlhých, vzadu širokých ratíc, vďaka ktorým sa vedia dokonale prichytiť na skale a nepošmyknúť sa. Kamzík je majstrom v skoku, skáče zo skaly na skalu a pohybuje sa v tomto prostredí s obdivuhodnou ľahkosťou.
Zaujímavô
Dlhodobé susedské spolunažívanie kamzíka so svišťom viedlo k tomu, že jeden od druhého sa naučili odčítať signál nebezpečenstva. Sviští hvizd je preto signálom nielen pre ostatné svište, ale aj pre kamzíky; vyvoláva ostražitosť alebo útek ostatných zvierat.
Taký tatranský chameleón
Príchod leta sa neprejavuje len farebnosťou prírody, ale aj na kožuchu kamzíka. Srsť tohto zvieraťa má dve vrstvy. Prvou je podsada tvoriaca základ srsti, rozložená rovnomerne po tele, pričom najhustejšia je v zime, keď okolo tela vytvára dokonalý tepelný obal. Druhou vrstvou je krycia srsť, ktorá udáva sezónnu farbu kamzíkov. Ide o silné chlpy, ktoré vyrastajú z podsady. V zimnom období krycia srsť dorastá až do dĺžky 25 cm a prevláda jej tmavé zafarbenie. V lete kamzíky výrazne menia vzhľad, čo spôsobuje strata bohatej zimnej srsti a prevládajúca červenohnedá farba.
Nikde inde na svete
Vysokohorské prostredie Tatier, pýcha Slovenska aj Poľska, je jediným miestom na svete, kadiaľ pobehuje kamzík vrchovský tatranský. V čase, keď bol Tatranský národný park založený, žilo na území len 230 týchto kamzíkov. V 19. storočí takmer vyhynuli, pričom neodmysliteľnú vinu nesie pytliactvo.
Zaujímavô
Aj z tohto dôvodu sa stali stredobodom záujmu odborníkov, ktorí celoročne skúmajú ich zdravotný stav, vplyv turizmu, aktivitu, migračné pohyby. Dvakrát ročne sa uskutočňuje spočítanie kamzíkov; na jar sa zameriava na prírastky mláďat, na jeseň zase na početnosť kamzičej populácie pred zimou. Ich pohyb a zdravotný stav sa sleduje za pomoci telemetrických obojkov.
Vďaka ochranárom toto číslo každým rokom rastie a posledné roky sa pohybuje od 1 000 do 2 000 kusov. Kvôli jeho rozšíreniu bolo pár jedincov prevezených z Tanapu aj do Nízkych Tatier. Nie sú to však jediné oblasti, kde môžete kamzíka zbadať. Poddruh kamzík alpský, tentoraz už nie ohrozený, sa túla po lesoch Slovenského raja či Veľkej Fatry.
Vedeli ste, že?
Tieto dva druhy kamzíka môžete najlepšie rozlíšiť práve podľa miesta ich života. Zatiaľ čo ten vrchovský obýva ťažko prístupné skaly a žije prevažne nad hranicou lesa vo výškach nad 1 700 m n. m., alpský uprednostňuje lesy. Do tých, naopak, vrchovský chodieva len výnimočne; vystavuje sa riziku ulovenia predátormi. Živí sa teda len bylinami, lišajníkmi a namiesto vody z potokov si vystačí s rosou a so šťavou z tráv. Čo sa týka prikrmovania, je skôr špekulant. Po chuti mu je prevažne len soľ.
Raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť
Tatry sú dlhodobo zaťažené turizmom, preto je prirodzené, že zvieratá sa postupne na tento vplyv adaptovali. Turistický ruch zapríčinil, že kamzíky a ostatná zver si na vyrušovanie zvykli. Často sa preto stáva, že na rušivé vplyvy nereagujú, stávajú sa menej plachými a ostražitými a prestávajú rozlišovať skutočné nebezpečenstvo, ktoré im hrozí od predátorov.
Ruch turistov donútil kamzíky zmeniť denný režim. Chodievajú sa pásť len v skorých ranných hodinách alebo večer, keď sú hory vyľudnené. Práve toto je čas, keď je možné zbadať ich na lúkach so šťavnatou trávou. Aj tak si však vyberte menej frekventované miesto, ďaleko od najnavštevovanejších turistických chodníkov, horských chát a nocľahární.
Kamzík je zvedavý tvor. Keď sa vám podarí spozorovať ho, určite vám venuje rovnaký pohľad plný fascinácie ako vy jemu. Majte však na pamäti, že v Tatrách je doma on a vy ste len hosťom. Nevyrušujte ho a držte si odstup.
Kamzíky sú našou kultúrnou hodnotou, symbolom Tatier i Slovenska, výnimočné zvieratá, kriticky ohrozené a chránené jedince. Bez ľudskej pomoci a ochrany by nemuseli prežiť, preto je veľmi dôležité nenarúšať ich územia, správať sa v prírode zodpovedne a približovať sa k nim na čo najmenšiu vzdialenosť. Chráňme si hodnoty, ktoré na Slovensku máme, aby sme sa nimi mohli pýšiť i naďalej.
