Na Slovensku môžeme nájsť nejedného zaujímavého a jedinečného človeka, ktorý zaujme svojím životným príbehom či špecifickým vzhľadom a vystupovaním. Popri všetkých známych osobnostiach z rôznych oblastí od kultúry po šport sa medzi nami nachádzajú aj netypickí ľudia, ktorých v regiónoch našej krajiny poznajú predovšetkým miestni obyvatelia.
Stáva sa vám, že idete po ulici a zrazu zbadáte človeka, ktorý vyzerá, akoby prišiel z iného sveta či možno z inej planéty? Áno, aj medzi nami žijú ľudia, ktorých netrápia pohŕdavé pohľady okoloidúcich a žijú si vlastné životy, ktoré si vybrali. Či už je to človek, ktorý sa každý deň prezlieka za niekoho iného, alebo žena, ktorá sa rada pozdraví každému, koho stretne na ulici. Sú to ľudia, ktorí sú súčasťou jednotlivých regiónov a ľudia si to tam bez nich už nevedia akosi predstaviť. Stali sa symbolom jednotlivých miest a často možno aj vzorom pre ľudí. Človek sa nemusí báť ukázať svoju osobnosť, aj keď tým vybočí zo zaužívaných stereotypov.
Mestský maskot z Dolného Kubína
Po Dolnom Kubíne sa už niekoľko rokov pohybuje pán, ktorý sa pravidelne prezlieka do rôznych masiek a kostýmov. Vlado, ako ho všetci miestni familiárne volajú, začal v maskách chodiť už pred 23 rokmi, a to v Leštinách, odkiaľ pochádza. Odvtedy sa pýši veľkou zbierkou preoblečení, ktorými spestruje rôzne kultúrne či športové podujatia. „Začal som Cigánkou. Mal som aj masku jeleňa, mladuchu, kuchára, smetiara, žobráka, piráta, zobrazoval som aj sieťkové ovocie a chystám sa aj na masku býka.“ (Zdroj: dolnykubin.sk) O tom, že je naozaj miestnou osobnosťou, svedčí aj fakt, že si zahral v rozprávke Láska na vlásku, ktorá sa točila aj na Oravskom hrade. Objavil sa i vo filmoch Dračie srdce či Nedodržaný sľub.
Bratislavský gavalier zdraví ľudí do dnešného dňa
Ignác Lamár, rodák z Petržalky, zostal zapísaný v uliciach Bratislavy do dnešného dňa. Napriek tomu, že bol z chudobných pomerov, držal si pred svetom tvár plnú hrdosti a elegancie. Frak, motýlik, cylinder, lakovky, biele rukavičky, palička, dokonalá upravenosť, galantný úsmev a kráľovská slušnosť – vďaka tomu si vyslúžil prezývku Schöne Náci. Takto sa rád prechádzal bratislavskými uličkami a záhradami. Dámy nikdy nezabudol pozdraviť úprimným úsmevom a zložením klobúka s trojjazyčnou frázou: Ruky bozkávam. Küss die Hand. Kezét csókolom. Tieto slová sú vyryté aj na jeho náhrobnom kameni na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kam boli v roku 2007 prenesené jeho telesné pozostatky.
Nečakanô
„Nebol len, respektíve vôbec nebol mestským bláznom, ale darom, ktorý mesto dostalo,“ povedal o Ignácovi spisovateľ Ladislav Ťažký. Venoval mu knižný beletrizovaný životopis s názvom Volali ho Schöne Náci. Autor sa vyjadril: „Schöne Náci miloval dobrú kávu a krémeše. Preto dodnes na pamiatku stojí pred kaviarňou Mayer socha v životnej veľkosti.“ (Zdroj: bratislava.dnes24.sk)
Ťažkú prácu v podzemí vyvažoval veselý duch
Slovensko v minulosti kvitlo banským remeslom. Vďaka nerastnému bohatstvu, drahým kovom, zlatu a striebru sa zrodila sláva najstaršieho banského mesta – Banskej Štiavnice. Pre budúce generácie zanechalo rozsiahle dedičstvo jednak v podobe technických pamiatok, ktoré sú od roku 1993 zapísané v zozname Unesca, jednak v podobe duchovného bohatstva, ktoré sa ústnym podaním tradovalo z generácie na generáciu. Jedným z baníckych mien, ktoré sa zapísali do histórie, bolo meno Nácko (slangový výraz pre meno Ignác). Baníkov sprevádzala životom ťažká práca v temnom podzemí, preto si museli udržať humor. Nácko sa stal symbolom takéhoto veselého a dobrosrdečného baníka, ktorý stelesňuje zábavné aj náročné stránky sveta celých generácií baníkov.
Nečakanô
Baníci sa zabávali a krátili si čas v temnotách najrôznejšími spôsobmi. V bani v Hodruši, na mieste, kde sa vchádzalo do štôlne, visel veľký televízny rám. Každé ráno tam zamestnanci bane našli správu o tom, čo zábavné sa medzi baníkmi pritrafilo. Nikto nevedel, kto „oznamy“ vyvesuje, až kým tajomný pán nezomrel. Alebo keď niektorý z baníkov niečo vyviedol, netrvalo dlho a už o ňom koloval výsmešný veršík, ktorý mu neraz pripevnili na vozík. A čím viac sa hneval, tým väčší posmech sa mu dostal. (Zdroj: myziar.sme.sk)
Banskoštiavničania si nevedia bez Náckových vtipov, špásov a príbehov baníctvo ani len predstaviť. Na jeho spopularizovaní a udržaní pri živote sa podieľali predovšetkým dvaja interpreti. Prvým bol stredoškolský učiteľ Jozef Vašáry, ktorý v baníckej uniforme Náckove vtipy prerozprával na viac než tisícke vystúpení. V jeho šľapajach dodnes pokračuje banský technik Jozef Osvald, ktorý v minulosti pánovi Vašárymu pomáhal so zbieraním príbehov od banskoštiavnického ľudu.
Nečakanô
Viacerí historici sa domnievajú, že Nácko nie je reálnou postavou, ale len akýmsi symbolom charakteru celej baníckej generácie. O opaku tohto tvrdenia však svedčia výsledky historického výskumu riaditeľa Slovenskej banskej, s. r. o., Hodruša-Hámre Ing. Richarda Kaňu. Už dlhé roky sa venuje téme Nácka a svoje zistenia prezentuje na podujatí Náckova Štiavnica, pričom svoju oblasť výskumu nazýva náckológia. Vďaka výsledkom pána Kaňu vieme, že Nácko sa narodil v Dolnej Cinglantni v Hodruši, kde na jeho rodnom dome od roku 2006 visí pamätná tabuľa.
Keď sa postavy ujal Jozef Osvald, zaobstaral mu nový šatník presne podľa opisov z piesní, ktoré sa o Náckovi tradujú: „V tom čase začínal náš banícky spevokol Štiavničan, tak som si všímal, ako bol v pesničkách Náco znázornený. A podľa toho som ho aj začal stvárňovať. Na hlavu som mu dal klobúk, pričervenil som mu nos, lebo Náco si rád vypil ako každý baník, a ako každý baník musel mať aj fúzy. Tie totiž nosili aj z hygienických dôvodov – zachytávali prach. Podľa pesničiek mal károvanú košeľu a lajblík, spod neho museli byť vidno hodinky na retiazke – tá bola obyčajná, ale Náco si ju každý týždeň natrel na žlto, aby ľudia videli, že chodí so zlatými hodinkami. Nohavice museli byť kárované. Tie som zohnal z Ameriky od svokry. Najťažšie bolo zohnať obnosené semišové bagandže, ale tie som, našťastie, našiel v jednom starom rozbúranom dome tu na Paradajze. Pôvodný je aj kufor z roku 1887, ten som našiel v štiavnickom Kammerhofe. A v kufri, ktorý má nápis Nácko na cestách, má, nuž čo iné ako šerblík, ktorý mu tam dala starostlivá žena Léna…” (Zdroj citácie: myziar.sme.sk)
Nitriansky humorista pre buržoáznu spoločnosť
Azda každé mesto má svojho humoristu. Nitra si tak pamätá na Vtipkára spod Zobora, ako ho kedysi volali. Reč je o župnom úradníkovi z prelomu 19. a 20. storočia Júliusovi Festorácim. Vlastnil veľké majetky v Cabaji-Čápore, no svoje humoristické umenie nikdy nepredvádzal na divadelných javiskách. Známy bol predovšetkým vďaka svojim netradičným žartíkom. Neváhal si vystreliť nielen zo seba, ale ani z predstaviteľov politickej či župnej sféry, za čo ho veľakrát zatkli.
Ako spomína turistická sprievodkyňa Mária Danková, Festoráci na svoje huncútstva minul prakticky celý svoj majetok. Nie však len pre nákladnosť samotnú, ale aj na pokuty, ktoré mu neraz vypísali za veselé vystrájanie, ktoré sa nie vždy stretlo so všeobecným pochopením.
Nečakanô
Príbehy o výstrelkoch Vtipkára spod Zobora sa šírili rozprávaním generácií. Aj pani Danková spomína na dva najznámejšie kúsky: „Jeho najznámejší vtip, o ktorom mne rozprával môj otec a vedel to od svojho otca, bolo, že v auguste nechal Festoráci navoziť na pešiu zónu soľ. Vrecia a vrecia soli. Potom nechal priviezť na pešiu zónu sane, zapriahol kone a vozil sa na tej soli ako na saniach v snehu.“ Potom dodáva: „Z kartónu si urobil masku, ktorá ho zobrazovala ako kachle. Vzadu mal dvierka, kadiaľ sa malo nakladať. Na dvierkach bolo napísané ‚Naložiť‘ alebo ‚Priložiť‘. Dámy boli zvedavé, lebo tie dvierka sa tak trošku hojdali, chceli vedieť, čo tam bude, tak ich nadvihli a tam bol pána Festoráciho holý zadok.“ (Zdroj citácie: reportáž tvnitricka.sk)
Aj obyvateľ mesta Nitry pán Jozef si na Júliusa spomína z rozprávania: „Počul som o ňom ešte ako dieťa. Tak ako mali Bratislavčania Schöne Náciho, recesistu, čo chodil po Prešporku vo fraku s cylindrom a zabával ľudí, tak sme my Nitrania mali Festoráciho – bol to mestský zabávač, ktorý robil špásy a žartíky. Nosieval taký veľký klobúk, dlhé fúzy, fajku a vychádzkovú paličku. Festoráciho som nikdy nevidel, zomrel pred mojím narodením, ale Schöne Náciho som stretol v 50. rokoch kúsok od Zichyho paláca.“ (Zdroj citácie: nitrianskyhlasnik.sk)
Bratislavskej pouličnej celebrite venovalo mesto sochu, no nitriansky vtipkár žije len vďaka dobovým novinám a spomienkam. Dokonca aj po jeho hrobe na mestskom cintoríne sa zľahla zem. Napriek tomu, že zomrel už ako 56-ročný, žil presne taký život, aký si sám vysníval: „Priemer aktívneho ľudského života je 50 rokov a to je strašne krátka doba, aby som bol smutný.“ (Zdroj citácie: nitrianskyhlasnik.sk) I keď bol Júliusov pozitivizmus mnohokrát na hrane zákona, posolstvo, ktoré sa za ním ukrýva, si môže každý z nás vziať do života.
V každom meste či obci sa nájde človek, ktorý je niečím zaujímavý či jedinečný a vybočuje z bežných radov spoločnosti. Tak ako má Liptovský Hrádok svojho mestského dobrovoľníckeho záhradkára, 98-ročného pána Jozefa Tuku, tak má Žilina svojho pútnika Igora, ktorý založil OZ Bratstvo Sedembolestnej Panny Márie, čím sa snaží pomôcť dôchodcom a sociálne slabším rodinám. Ulicami sa prechádzajú desiatky hrdinov, ktorí pomáhajú nám všetkým či už v rámci dobročinných aktivít, alebo vyčarovaním úsmevu na tvári.
Máte vo svojom okolí aj vy takéhoto človeka a nespomenuli sme ho v našom článku? Poprípade poznáte niekoho z ľudí zmienených v tomto článku? Dajte nám o nich vedieť v komentároch, budeme radi.
