Zlo má rôzne podoby a svojho času o tom niečo vedeli aj obyvatelia šintavského podhradia. Žila tu panovníčka Anna Rosina Listhiusová, známa ako šintavská bosorka, ktorá svojimi hrôzostrašnými činmi prekonala aj preslávenú Báthoryčku.
O Anne Rosine Listhiusovej sa nehovorilo toľko ako o Alžbete Báthoryovej, hoci ich vyčíňanie sa dialo v jednom čase. Ako uvádza obec Šintava, obe ženy sa stretli v podzemnom žalári čachtického väzenia. Následne bola Anna väznená na Tematíne a v Prešporskej väznici. Zločiny Šintavskej pani, kráľovnej bosoriek, nie sú spájané s mystickými rituálmi. Naopak, sú to skutky čírej krutosti.
Krásna, krutá a samoľúba
Anna Rosina Listhiusová sa narodila v roku 1583, bola dcérou baróna Jána Listhiusa zo Sedmohradska a Anny Nauhausovej, pochádzajúcej z malej obce Kopčany na Záhorí. Jej šľachtický pôvod bol taktiež spájaný s menom ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, ktorý bol v uhorskom kráľovstve skutočne vplyvný a významný. Anna Rosina bola jeho neterou.
Táto žena bola krutá, panovačná a samoľúba, no bola tiež vychýrenou kráskou. Aj to bol zrejme jeden z dôvodov, prečo si ju Stanislav Thurzo, bratranec Juraja Thurza, vyvolil za manželku. Či to bol sobáš dohodnutý kvôli majetkom, alebo v ňom zohrával rolu aj cit, sa už nedozvieme. Čo ale vieme, je, že palatín Juraj Thurzo nakázal Stanislavovi, aby si svoju ženu vybral poriadne, aby si o svojej vyvolenej poctivo zistil všetky dôležité informácie, tiež jej pôvod. Následne ale v liste zo 6. februára 1598 Stanislavovi nakázal, aby sa nakoniec predsa len rozhodol aj srdcom.
Zaujímavô
V liste Juraja Thurzu, ktorý bol adresovaný bratrancovi Stanislavovi, sa píše, aby vo veci výberu manželky počúval vnuknutie Boha, ale aby aj bedlivo pamätal zadovážiť si všetky možné informácie a aby sa oženil nielen očami a duchom, ale aj uchom.
Stanislav Thurzo bol považovaný za vzdelaného muža, študoval na významných univerzitách v Padove, Ríme a Benátkach. Jeho silnou stránkou boli jazyky, plynule hovoril nemecky, latinsky, maďarsky, slovensky a česky. Od roku 1596 panoval na Šintavskom panstve, ktoré sa neskôr stalo aj hlavným sídlom manželov. Podľa dostupných prameňov nemohla Anna Rosina niekoľko rokov porodiť živého potomka. To bol hlavný dôvod, prečo začali vznikať rôzne povedačky. Klebetné jazyky tvrdili, že sa (aj) kvôli neschopnosti porodiť dieťa spriahla so zlými silami. Výsledkom bolo, že otehotnela a postupom času porodila štyri deti (Stanislav, Adam, Michal a Eva), z ktorých ani jedno nemalo ďalších potomkov.
Sadistické sklony sa u Anny začali prejavovať už za života jej prvého manžela Stanislava Thurza, ktorý zomrel za záhadných okolností. Traduje sa, že ho vínom otrávila sama Anna Rosina, pravdou, aspoň tou, ktorú tvrdí oficiálna listina, je, že zomrel v roku 1625 na kúpeľnom liečení v Piešťanoch a pochovali ho v Levoči. V tom istom roku sa grófka po druhýkrát vydala a jej manželom sa stal šľachtic Juraj Pogrányi, ktorý sa dlhého života po boku šľachtičnej taktiež nedočkal. Zomrel v roku 1629 – ako inak, za záhadných okolností.
Zaujímavô
O spolužití manželov Anny Rosiny a Juraja sa nezachovalo príliš veľa informácií. Zachoval sa však závet Juraja, v ktorom uvádza, že ho družka v manželstve opustila, v ťažkej chorobe mu zobrala lieky, jedlo, pitie a dokonca aj periny, plachty či vankúše. Píše aj o tom, ako videl, že z jeho cestovných kufrov mu zobrala peniaze a listy, a ako na vlastné uši počul, že prekliala jeho aj celú jeho rodinu. Spomína jej krutosť počas ťažkej choroby a to, že mu manželka napľula na bradu. Na základe týchto skutočností ju vylúčil nielen z dedičstva, ale dokonca si neželal, aby si ponechala a ďalej používala jeho meno.
Prečo bola Anna Rosina Listhiusová v skutočnosti horšia ako Alžbeta Báthoryová?
Či zo smútku zo straty manželov, alebo zo skutočnej posadnutosti zlom, žila Anna Rosina na Šintavskom panstve zvláštnym a priam desivým spôsobom. Hovorí sa, že na hrade sa obklopovala podivnými ľuďmi, ktorých nazývali čarodejníkmi, a z tohto dôvodu dostala táto neobmedzená zemepánka Šintavy, Serede, Hlohovca, Pustých Sadov a priľahlých panstiev pomenovanie „kráľovná čarodejníc“. Vzbudzovala strach a jej vláda sa vyznačovala krutosťou a krvilačnosťou. Svoje sadistické vášne uspokojovala na poddaných a služobníctve, čo dokazuje aj veľký počet jej obetí.
Na rozdiel od súdobej grófky Alžbety Báthoryovej, o ktorej sa povráva, že sa posadnutá mladosťou kúpala v krvi panien, Anna Rosina nemala pri svojich zločinoch žiaden „ušľachtilý“ cieľ. Obete si nevyberala. V pivnici jej panstva sa nachádzala mučiareň, v ktorej svoje obete doslova týrala na smrť, nezávisle od pohlavia alebo veku. Jej rukou padli nielen ženy a muži, ale aj malé deti.
Traduje sa, že v Seredi či v Šintave niet občana, ktorý by nikdy nepočul o tajných chodbách vodného hradu, teraz kaštieľa v Seredi. Chodby smerovali na tri rôzne strany a podľa ústneho podania o nich spracoval povesť pán Janega zo Serede:
Dávno je tomu, tak asi rok 1600 sa písal. V čase, keď hrad bol v dobrom stave. Vtedy ešte Sereď nemala vlastného kostola. Ľudia chodili svoju pobožnosť odbaviť si buď do Šintavy, alebo do Dolnej Stredy. Seredský cintorín bol na malom vŕšku asi tam, kde je terajší mestský úrad. Hrobár Matej si širokou dlaňou utieral pot z čela. Občas postál. Poobzeral sa dookola, napľul si do dlane a znovu sa chytil lopaty. Kopal hrob pre starého hradného sluhu. Zmilovala sa nad ním smrť, nuž, zmiloval sa nad ním i hrobár Matej. Smutný bol hrobár a na jeho tvári sa už dlhší čas neukázal úsmev. Smútok ho moril. Ostala mu len dcéra – 17-ročná Kvetomila. Bolo to dievča pekne urastené. Ona sa starala otcovi o domácnosť a podľa možnosti mu pomáhala pri kopaní hrobov. Ľudia hovorili, že na cintoríne straší. Len Matej a jeho dcéra neverili tomu. Avšak v noci na cintorín nechodili, veď tam ani nemali čo robiť. Len raz. Bolo to kancom júna. Dcéra sedela na kamennej lavičke pri hrobe svojej matky a strojila sa tu položiť kyticu poľných kvetov. Usmiaty letný deň sa pomaly stratil a ona vo svojom zamyslení nezbadala pokročilý čas. Z myšlienok ju vyrušil hlas hlásnika: „Uderila jedenásta hódiná!“ Rýchle povstala a vtom začula šramot v kaplnke. Dvere kaplnky zarachotili a z nej vykročila tmavá postava. Uchytila hrobárovu dcéru. Ešte stačila vykríknuť. Otec začul volanie svojej dcéry a v mesačnom svetle uvidel prchajúci tmavý tieň a priamo do kaplnky. Keď hrobár vbehol do kaplnky, videl na krypte odsunutý kameň. Pred otvorom bola odhodená ešte čmudiaca fakľa. Nazrel do otvoru a videl, že nejde o kryptu, ale o tajnú chodbu. Nemeškal a vbehol do tmavého otvoru. Od tej noci nikto o hrobárovi a jeho dcére viac nepočul. Pán hradu využil túto príhodu na zastrašovanie ľudí. Vraj zlí duchovia a strigy sa postarali o koniec hrobára a jeho dcéry. (Zdroj: Hrady a zámky na Slovensku)
Nešťastím bolo, že pokiaľ si Anna vybrala obeť z radu poddaných a neurodzených, čo vo väčšine prípadov aj robila, nikoho jej činy netrápili a nemali ani žiadne zásadné následky. Bola neľútostná, poddaní z nej mali obrovský strach, triasli sa pred ňou i pred jej posluhovačmi. Na svoju túžbu po krvi doplatila práve vtedy, keď rukou siahla na svoju slúžku Magdalénu Szilosiovú, svoju poslednú obeť, ktorá mala šľachtický pôvod.
Obvinenie, vyšetrovanie a rozsudok
Vyšetrovanie proti Anne Rosine nariadil palatín Mikuláš Esterházy, rodák z Galanty, 29. júna 1637. Na základe výpovedí viac ako osemdesiatich svedkov bola usvedčená z niekoľkonásobných násilných činov a z 12 vrážd. Podľa výpovedí napríklad lopatou oskalpovala a zabila svoju slúžku tak, že jej vytiekol mozog, alebo zabila dieťa svojej služobnej len preto, že plakalo v kolíske. Odhaduje sa, že skutočný počet obetí bol oveľa vyšší, Anna bola veľmi opatrná a obete jej zverstiev boli pochovávané tajne, alebo dala príkaz drábom aby rozhlásili, že obete zomreli na nákazlivú chorobu týfus.
Za svoje skutky bola odsúdená najvyšším súdom na stratu cti, majetku a v neposlednom rade na stratu hlavy. Vzhľadom na to, že Anna Rosina Listhiusová patrila k významnému panovníckemu rodu, bola 27.3. 1638 omilostená panovníkom Ferdinandom III a jej poprava sťatím sa nekonala. Svoj život však dožila v izolácii pod kuratelou palatína Mikuláša Esterházyho na Šintavskom hrade, kde čakala na smrť až do roku 1643 a napokon skonala v zabudnutí. Keďže boli jej deti bez potomkov a viaceré už i po smrti, Šintavský hrad i pevnosť prešli do vlastníctva palatína Mikuláša Eszterházyho, rodáka z Galanty. Ten sa pustil do okamžitej opravy a rekonštrukcie hradu, zameral sa najmä na hradný palác a kaplnku. Hrad sa tak stal veľmi rýchlo ideálnym sídlom pre neho a jeho rodinu.
Šintavský hrad, ktorý sa nenachádza v Šintave
Šintavský hrad by ste v Šintave, v dedinke na brehu Váhu, hľadali márne. Ak plánujete jeho návštevu musíte zájsť trochu ďalej do susedného mesta Sereď, kde dnes stojí kaštieľ postavený na mieste pôvodného vodného hradu.
Výstavba Šintavského hradu je datovaná do 11. storočia, kedy bol hrad postavený pri Šintave. Dnes ho poznáme pod názvom Seredský kaštieľ alebo kaštieľ v Seredi. Vo svojej dobe patril Šintavský hrad medzi významné objekty hlavne vďaka svojej strategickej polohe na križovatke dôležitých obchodných ciest v blízkosti brehu rieky Váh. Zmena koryta Váhu v 14. storočí však spôsobila zaujímavú vec a to, že hrad sa zrazu ocitol na opačnom brehu. Z ľavého brehu sa hrad dostal na breh pravý a viac sa nenachádzal na okraji Šintavy, ale v Seredi.
Pôvodne sa hrad skladal z hranolovej viacpodlažnej veže, kamenných múrov, hviezdicovej vodnej priekopy a mostu, neskôr pribudli hradby a vstupná brána s padacím mostom. Hrad bol upravovaný a rokmi aj modernizovaný novými architektonickými prvkami, ktoré ho postupne premenili najskôr na renesančnú pevnosť a neskôr na barokový a na klasicistický kaštieľ s krásnym anglickým parkom. Hradby a opevnenia boli rozobraté a priekopy zasypané. Dlhé roky ľudia poznali Sereďský kaštieľ práve v jeho poslednej podobe a zabudli na pôvodnú Šintavskú pevnosť. To, že v prípade kaštieľa v Seredi ide o jej prestavbu sa zistilo až v roku 1983 pri pamiatkovom výskume.
Pyšnô
Od roku 2008 občianske združenie Vodný Hrad rozbehlo projekt obnovy Sereďského kaštieľa. Dnes môžeme vidieť obnovený interiér a dvorovú fasádu bastiónu, ktorý bol jedným z obranných objektov pôvodného Šintavského hradu.
Tak, ako na mnohých iných miestach sveta aj na Šintavskom hrade sa prejavila častá zvrátenosť panovníka posilnená mocou a neohrozenosťou. O Anne Rosine dodnes neexituje komplexná štúdia alebo jej podrobný životopis. Hovorí sa však, že jej sadistické sklony mohli byť spôsobené vtedy neidentifikovateľnými chorobami. Niektoré zdroje uvádzajú, že Šintavská bosorka trpela vidinami, poruchami osobnosti, a dokonca aj epilepsiou. Najpravdepodobnejšie je, že išlo o schizofréniu, ktorej diagnóze by nasvedčovali jej násilnícke a sadistické sklony s potrebou ubližovať.
Anne Rosina Listhiusová nie je síce tak známa ako Alžbeta Bátoryová, napriek tomu je súčasťou našej histórie, aj keď jej skutky neboli vôbec ušľachtilé, naopak, boli zlé a kruté. Počuli ste aj vy nejaký zaujímavý príbeh o tejto alebo inej panovníčke? Podeľte sa s nami v komentároch.
