Ak niekto v zimnom období povie, že sa chystá na turistiku do pohoria Tribeč, mnohým naskakujú zimomriavky. Od uvedenia knihy Jozefa Kariku Trhlina sa roztrhlo vrece s názormi na záhadné vrchy, kde sa udialo mnoho nevysvetliteľných zmiznutí. Miesto, ktorému sa hovorí slovenský bermudský štvoruholník. Všetky zmiznutia spája jedna oblasť. Prečo práve tam?
Tribeč je územie, ktoré sa rozprestiera v Západných Karpatoch v okresoch Nitra, Zlaté Moravce, Topoľčany a Partizánske. Na území sa nachádzajú kremenné diority, kremence, vápence a dolomity. V oblasti Zlatna sa kedysi ryžovalo zlato.
Prvé záhadné zmiznutie
Na prelome 18. a 19. storočia sa popri Javorovom vrchu pri Jarmočnom kríži ôsmi predajcovia vracali domov z jarmoku v Topoľčanoch. Domov sa však nevrátili a ich telá našli až oveľa neskôr. Boli dobité a s hlbokými reznými ranami. Kosti boli polámané. O krádež nešlo, keďže všetky veci mali pri sebe.
Ďalšie zmiznutia v zimnom období
Prvým zmiznutým sa stal v roku 1929 horár Samšal (47),ktorý ako domáci prechádzal cez Tribeč, no ďalšie dni sa nevrátil a jeho telo sa nikdy nenašlo. V roku 1930 sa záhadným spôsobom stratila Mária Šlajzerová (18), ktorá prechádzala z obce Mankovce do Zlatna a už sa nevrátila domov. Ďalší prípad sa odohral v roku 1934, keď sa Andrej Murgaš (43) ako pracovník kameňolomu v Žiranoch taktiež nevrátil domov. Všetky tieto zmiznutia sa odohrali neďaleko od seba.
Prvý nájdený v dezolátnom stave
Zaujímavým prípadom sa stáva zmiznutie Waltera Fischera (46), ktorý pracoval v Partizánskom v Baťových závodoch. Svojim známym oznámil, že sa ide prejsť k Čiernemu hradu. Bolo to v zimnom období, keď bolo pohorie Tribeč riadne zasnežené. Rozdiel oproti predošlým prípadom je, že ho po tri a pol mesiaci našli neďaleko Zlatých Moraviec. Bol síce živý, ale vo veľmi zlom stave – takmer v bezvedomí a s popáleninami. Zo zážitku sa nedokázal spamätať a na akékoľvek podnety reagoval vydesene. Preto bol umiestnený do zariadenia pre duševne chorých v Žiline.
Ďalší prípad sa stal v roku 1954, keď našli telo neznámeho muža v pokročilom štádiu rozkladu. Príčinu smrti sa nepodarilo určiť a nikto sa ani nehlásil k jeho zmiznutiu, predpokladá sa teda, že išlo o cudzinca. V roku 1966 zmiznutia pokračujú, konkrétne ide o manželov Jána (40) a Alenu (37) Belanovičovcov.Ich auto bolo nájdené na ceste z Jelenca. Nikto ich však v okolí nenašiel, domov sa nevrátili a ani prehliadka auta nič nepreukázala. V roku 1980 sa stratil Antonín Topil (73), ktorý bol považovaný za samotára. Poštárka ho nevedela zastihnúť doma a nenašli sa po ňom žiadne stopy. V roku 1995 našli auto Jána Šala (26) medzi Skýcovom a Klátovou Novou Vsou. Vozidlo bolo otvorené, rádio zapnuté a vnútri boli doklady aj s veľkou sumou peňazí.
Ďalším nešťastím bol prípad Lucie Zaťkovej (20), ktorá pochádzala zo Zlatna a často chodila na turistiku sama. Smerovala vraj na Veľký Tribeč a Javorový vrch. Na Veľkom Tribeči aj našli jej záznam v turistickej knihe, kde písala, že už sa teší domov. Na druhý deň podvečer sa ju podarilo nájsť – na rukách mala rezné rany. Tie vysvetlila údajným pokusom o samovraždu v dôsledku zlej finančnej situácie. V roku 2012 išiel dôchodca Jaroslav Buránsky (59) na hríby, no domov sa už nikdy nevrátil. V roku 2017 Marek Horváth (27) išiel na zábavu do obce Skýcov. Našli ho ležať pri rieke so zraneniami a dezorientovaného,neskôr u neho nastala klinická smrť.
Desivý záznam hlasu pri pátracej akcii
Mnohé z týchto zmiznutí si vyžiadali pátracie akcie, no po nikom zo zmiznutých sa nikdy nenašli žiadne stopy, a ak áno, stratení boli v dezolátnom stave, dezorientovaní. V novembri 2020 sa pohotovostný pátrací tím vydal na preskúmanie oblasti Tribeča, snažiac sa nájsť zdroj obáv, prípadne prísť na záhadu miznutia ľudí. Prešli celú oblasť, kde bol výskyt obetí, no počas expedície nenašli nič podozrivé. Keď si však spätne pozerali záznam, v jednej chvíli kráčali štyria za sebou a odrazu niekto úplne iným hlasom hovorí: „Štefan.“ Po chvíli sa zopakovalo: „Štefan.“ Žiadny Štefan však s nimi nebol a nebol to hlas ani jedného z prítomných chlapov, pretože bolo počuť, že ich hlasy sú iné. Toto meno nahrali dve kamery naraz. Doteraz si nevedia vysvetliť, odkiaľ sa to vzalo. Celé video je na Youtube.
Čo stojí za záhadným zmiznutím?
Počas akcie si všimli, že im GPS ukazuje rozdielne strany a každému iný smer. Člen tímu, ktorý je domáci a dobre pozná okolie, navyše vravel, že je miesto, kde stál od kamaráta vo vzdialenosti 20 metrov a nepočuli sa. Odrazu im obom zaľahlo v ušiach, a aj keď kričali, nič nepočuli. Pripisuje sa to patogénnym zónam, kde je silné magnetické pole, ktoré mohlo spôsobiť takúto reakciu. V mnohých oblastiach Tribeča sa nachádzajú kremencové skalky, neprístupné jaskyne a dutiny, prepadliská a šachty, ktoré sú v noci neprehľadné a môžu byť nebezpečné. Nachádzajú sa tu aj štôlne a bane, kde sa kedysi ťažilo zlato. Predpokladá sa, že práve tieto miesta môžu byť dôvodom zmiznutia obetí, obzvlášť v zimnom období, keď je všetko pokryté vrstvou popadaného lístia a snehu.
Zaujímavô
Tribeč síce vzhľadom na zmiznutia vzbudzuje v mnohých z nás rešpekt, no je krásnym miestom na návštevu. Okrem úchvatnej atmosféry listnatých lesov, skál a krásnych výhľadov sa tu nachádza množstvo zrúcanín či kostolík v Dražovciach.
Kde sa začína a kde sa končí pravda o legendárnom Tribeči, to zostáva záhadou. Domáci sa prechádzali touto oblasťou mnohokrát a nič záhadné nevideli, no zmiznutia si aj tak nikto nevie vysvetliť. Dnes je táto oblasť obľúbeným turistickým miestom. Tak čo, pôjdete sa prejsť na úpätie týchto kopcov? Čo si myslíte o záhadách Tribeča – sú len nešťastnými náhodami alebo za nimi stojí niečo nevysvetliteľné? Podeľte sa s nami v komentároch.
16
K týmto príbehom treba pridať záhadné tragické dopravné nehody na rovnej ceste z Nitri do Z. Moraviec ktorá má prezývku cesta smrti.
Dobrý deň, pán Janšák,
je veľmi smutné, že existujú v našej krajine miesta, ktoré sa spájajú s takýmito smutnými názvami a situáciami. Každý by mal byť na cestách opatrný, či už ide o cestu do Zlatých Moraviec alebo hociktorú inú. Pretože, povedzme si pravdu, každá cesta sa vie zmeniť na „cestu smrti“, ak je šofér neostražitý.
Adela z tímu Slovander
Prežila som v tejto oblasti veľkú časť života. Narodila som sa v Nitre a potom sme bývali v Zlatých Moravciach.
Aj keď ma tieto prípady veľmi zaujímajú, nikdy som o ničom takom nepočula. Skôr sa hovorilo o zlatomoraveckej ceste – ceste smrti. Je rovná, takmer bez problémov a zvádza k rýchlej jazde a predbiehaniu. Tam sa stávali také nehody, ktoré si mnohí nevedeli vysvetliť… akoby náhla strata pozornosti a orientácie. Nechápali, ako sa TO mohlo stať.
Ale napr. môj otec dochádal celý život do práce zo Zl. M. do NR a nikdy sa nič nestalo.
Ja som takisto tadiaľ cestovala v čase štúdia v BA a potom neskôr na návštevu rodičov… našťastie vždy v pohode.
Ale mám aj tak zvláštne zážitky iného charakteru. Mozaika sa skladá, to mi verte. Som už na dôchodku a stále ma niečo prekvapí.
Dobrý deň, pani Adamcová,
sme radi, že sme vás predstavili niečo nové z vašej rodnej zeme. O to viac, keď vás táto téma zaujíma. Zlatomoravecká cesta, ktorú spomínate je skutočne plná nehôd. Aká a či vôbec sa nejaká nadprirodzená záhada ukrýva v týchto miestach, zostane tajomstvom. No nám, vodičom, zostáva byť ostražitý, predovšetkým na miestach ako je toto.
Adela z tímu Slovander
Pochádzam z dediny Topoľčianky. Ako dieťa som sa dozvedela od starej mamy, príhodu, ktorá sa však nestala v zime:
V lete takmer denne chodila so susedkou do lesa zbierať suché popadané konáre na kúrenie do lesov za dedinou. V jedno popoludnie pri zbieraní konárov sa z ničoho – nič zrazu „stratili“ jedna druhej, hoci pôvodne boli od seba asi 20 metrov. Stará mama sa zohla zdvihnúť suchý konár a keď sa poobzerala, zrazu videla okolo seba krásne kusy suchých popadaných konárov, ktoré tam pôvodne neboli. Zbierala ich a ukladala na kopu. Zavolala na susedku, ktorá sa jej neozývala, ani ju nikde nevidela. Spoza kopy sa vraj ozvalo: „Hej! Hej!“ V strachu a modliac sa, šla lesom, ktorý sa jej zdal akýsi „iný“, ako ho poznala. Po dlhom čase, vraj sa začínalo už „zošerievať“, stará mama začula dupot koní. Vybrala sa smerom, odkiaľ zvuk prichádzal. Dostala sa k ceste vedúcej zo Žikavy do Topoľčianok, po ktorej šiel voz s koňmi a pohonićom z dediny, vďaka ktorému sa dostala domov. Zaujímavé je, že suseda bola doma už dávno. Tiež volala na starú mamu a keď sa jej neozývala, myslela si vraj, že odišla domov bez nej.
Vraj aj starý otec mal podobnú skúsenosť v časti lesa, ktorý sa volá Breziny, no nikomu nechcel o nej nič povedať.
Sama som mala podivný zážitok v tomto okolí.
Rada som do lesa chodievala sama, najmä kvôli psychickému oddychu. Raz v nedeľu popoludní som sa vybrala tiež. Bolo nádherné leto, v lese spev vtákov, šumenie vánku v korunách stromov, v tráve….doslova idyla. V jednej časti, kde sa križujú lesné cesty(poznám ju aj so zatvorenými očami), som sa zohla (podobne ako stará mama) k zemi – zaujal ma zvláštny kamienok. Keď som sa postavila a rozhliadla okolo seba, les som nespoznala – cesty „zmizli“, všade bolo úplné ticho, vtáčatá nespievali, nepohol sa jediný lístok na strome – absolútne bezvetrie. Pocítila som mierne ochladenie a predtým modrá obloha, zostala sivá. Najviac ma prekvapili stromy – zrazu „rástli“ v jednej línii za sebou. Mobil – chvíľu predtým som volala domov, že som už v lese, mal čierny displey – nedal sa zapnúť, hoci baterka bola plná. Najdesivejšie bolo ticho a šero….V prvom okamihu som sa zľakla, naozaj som bola úplne dezorientovaná. Vybrala som sa „neznámym“ lesom, doslova za nosom. Šla som dosť dlho, netušiac, kde sa nachádzam. Napadlo ma – modliť sa – doma boli s manželom tri malé deti. Myslím, že práve vďaka modlitbe (nebola „oficiálna“ ale moja vlastná), postupne zo mňa strach opadával. Netuším, koľko som takto blúdila lesom. Zrazu som však zbadala, že sa listy na stromoch a tráva začínajú „hýbať“, les sa mení, počuť vtáčatá a aj les sa zmenil…Po niekoľkých krokoch som prišla k lesnej cestičke a vydala som sa po nej. Dostala som sa ňou na asfaltku v lese, ktorá vedie tiež na Žikavu. V podstate som nebola veľmi ďaleko, akoby som sa len „motala“ v určitom priestore. Následne sa mi rozsvietil mobil so zmeškanými hovormi. Čas, ktorý som celkovo strávila v lese bol asi 6 – 7 hodín.
Príhodu som s odstupom času povedala aj doma. V tej dobe sme tomu nevenovali veľkú pozornosť, len sme skonštatovali, že podobné veci sa tam asi dejú.
Dnes, keď sa o pohorí Tribeč veľa hovorí v súvislosti so stratenými ľuďmi, pravdepodobne sme so starou mamou a otcom mali podobnú skúsenosť. Našťastie, sme sa však nestali obeťami.
Dobrý deň, pani Oľga,
veľmi pekne ďakujeme, že ste sa s nami podelili o tieto zaujímavé, až mrazivé príhody. Dôležité je, že všetko dobre dopadlo, v prípade Vašom i Vašich starých rodičov.
Prajeme Vám všetko len to najlepšie.
Dáša z tímu Slovander.
Dobrý deň
Tiež prispejem dvomi príhodami, jedna sa stala priamo mojej mame, druhá sa stala v dedine, odkiaľ pochádza (Lovce).
Moja mama ako rodáčka z Loviec chodila pravidelne do blízkych lesov na hríby a viedla k tomu aj nás, a raz sa (v tom čase tehotná) vybrala tiež. Hoci to tam veľmi dobre pozná, úplne stratila orientáciu, zablúdil a vyšla úplne inde ako si myslela že je. Druhú príhodu mi porozprávala po tom ako som jej hovoril, že som prečítal Karikovu Trhlinu.
U nich v dedine zmizol malý, asi 5 ročný chlapec, odišiel s mamou do lesa a stratil sa jej. Našli ho asi za dva dni. Údajne dokaličeného a spadnutého v jame, ale až na opačnej (topolčianskej) strane.
Čo je možno pre dospelého človeka výlet na celý deň, ale pre dieťa asi nemožné prejsť.
Možno skutočne nešťastná udalosť, a hoci si už na úplné detaily nespomína, hovorí že vtedy okolo toho zmiznutia boli veľké nejasnosti.
Ja osobne mám Tribeč slušne prebrázdený (bez problémov) a vždy sa tam rád vraciam, lebo je to tiež krásny kus nášho Slovenska.
Dobrý deň, pán Rasťo,
ďakujeme veľmi pekne, že ste príhodu Vašej mamy a jej spomienky tlmočili ďalej a podelili sa s nami o zaujímavé príbehy. Nepochybne ich môžeme priradiť k tým, nad ktorými sa v súvislosti s pohorím Tribeč vznášajú otázniky. Veľa šťastných krokov pri jeho ďalšom „brázdení“.
Nina z tímu Slovander.
Priateľ mojej mami pochádza z dediny blízko Novej Bane a teraz žije v AT a keď ide na víkend domov väčšinou sa vracia cez Novú Baňu ale v tento jeden deň sa už celkom ponáhľal domov a tak si chcel skrátiť cestu tak išiel „skratkou“ je to taká asfaltová cestička cez les po ktorej chodia väčšinou miestny, išla som tade len raz cez deň a je to veľmi pekná cesta, bola jar a ešte stále slnko zapadalo celkom skoro .Po ceste domov sa zastavil u kamaráta pre nový vojenský lampáš.Keď sa už dostal za poslednú dedinu ktorá po ceste bola ,vytiahol ho a pomaličky z auta pozeral okolo seba a dúfal,že uvidí nejakú zver.Keď prišiel na čistinku zastavil auto a zosilnel svetlo v diaľke pod lesom uvidel nejakú hnedú hromadu nad ktorou sa niečo krčilo.(keď mi rozprával túto časť príbehu hneď mu naskočila husia koža a rozklepali sa mu ruky) po pár sekundách mu došlo, že je to asi mŕtvy jeleň a vlk ,no v tej chvíli daná bytosť zdvihla hlavu a zasvietili mu oči, v tej chvili obidvaja stali nehybne a pozerali sa priamo na seba vtedy si pomyslel ze je to asi pytliak a že by sa mal odtiaľ asi zpakovať… no chvíľku na to sa daná bytosť postavila a spolu so sebou v rukách zdvihla aj toho jeleňa a nahle ho pustila na zem a začala kráčať smerom k jeho autu ,v tom naštartoval a položil nohu na pyn až na zem aby sa odtial dostal čo najrýchlejšie prisahal ze isiel asi 100km/h a asi minutu videl danu postavu bezat za nim v spätnom zrkadle..ked sa dostal domov cele to povedal svojmu bratovi ten sa smial ze si asi vypil alebo nieco take …a tak sa tam druheho dňa ráno vrátili a jedine čo na tom mieste ostalo bolo ako keby vylezane miesto v zamrznutom snehu ..ani stopy ani kvapka krvi proste nič ..stalo sa to 2 roky dozadu a ked mi to pred par mesiacmi 1x porozpraval,pocas rozpravania mal strach v ociach ,husiu kozu a klepali sa mu ruky.Sama neviem ci tomu mam verit ale proste keby som ho nepoznala asi mu to neverím ale už len na základ toho ako sa tváril keď mi to rozpraval mu to verím.
Dobrý deň, Nicole,
ďakujeme veľmi pekne, že ste aj Vy prispeli „tajomnom“ k téme záhadného Tribeča. Z predstavy o príhode, ktorú popisujete, skutočne naskakuje husia koža. Súdiac aj podľa Vašich riadkov môžeme len skonštatovať, že mrazivé príhody o Tribeči pribúdajú stále, či ide o minulosť alebo súčasnosť.
Príjemné dni Vám želáme.
Nina z tímu Slovander.
Dobrý deň, pozdravujem redakciu Slovander-u.
Chcel by som sa však opýtať konkrétne slečny, alebo už možno pani Nicole, že kde zhruba sa táto mrazivá príhoda odohrala? V okolí ktorej obce ? Veľmi ma ten príbeh zaujal, nakoľko žijem pomerne neďaleko a región Nová Baňa zvyknem navštevovať, ďakujem !
Zdravím Vás Nicole. Priateľ Vašej mamy bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. ´Oni´ tak lovia zver ako zdroj potravy. Existujú ´ich´ lovecké terény, ktoré sa vyznačujú mimoriadnym tichom, dokonca aj cez deň. Skúste sa ho spýtať či si pamätá či bola jasná nočná obloha a spln mesiaca, prípadne úplné zatmenie. S pozdravom,
R.
V auguste 2022 sme sa s kamarátom vybrali na dvojdňový prechod pohoria Tríbeč z Nitry do Skýcova. Kamarát zaostával, tak sme sa dohodli, že pôjdem svojím tempom dopredu a vždy cca po 15 minútach ho počkám. Keď som schádzal z Medvedieho vrchu odrazu som započul nejaký zvuk. Nedokázal som určiť z ktorého smeru prichádza. Postupne sa nasúval do priestoru, v ktorom som sa nachádzal. Menil svoju tóninu aj hlasitosť. Na tom by možno nebolo nič čudné, mohol to byť zvuk zvonov z niektorej obce na podhorí (aj keď ako zvuk zvonu alebo zvonov mi to nepripadalo). Čudné však na tom bolo niečo iné. Keď som zastal, aby som si zvuk lepšie vypočul, zvuk zmizol. Ticho. Keď som sa pohol, zvuk sa znovu ozval. Takto som to vyskúšal asi trikrát, vždy s rovnakým výsledkom. Doteraz si to neviem vysvetliť. Stalo sa mi to10.8.2022 okolo 14,15 hod.
dňa 1. 9. 2023 sme sa vracali s manželkou a dcérou z dekanovej chaty po modrej značke k dedine Solčany kde sme mali zaparkované auto už sa zvecerivalo a spievali sme si nahlas nakoľko sme sa obávali medveďov asi 3km pred solcanmi sme stratili modrú značku vyšli sme z lesa na pole a myslím že 3 hodiny sme bludily kde je cesta a naše auto zakaždým nám cestu zatarasili husté pichlave ktovie a les nakoniec sme dostali podľa svetiel dediny Solčany k autu ale sme boli dopichany a unavení chvála Bohu dobre to dopadlo jednoducho stratili sme orientáciu keď sme srandovali a spievali
Dobrý deň, pán Palán,
ďakujeme, že ste sa s čitateľmi podelili aj o Vašu skúsenosť a sme radi, že napokon všetko dobre dopadlo 🙂
Prajeme všetko dobré.
S pozdravom,
Dáša z tímu Slovander.
Podľa mňa tam môže ísť o časopriestorový portál. Znie to možno ako fantázia (pravda niekedy nemôže byť pravdou, pretože pravdou jednoducho byť nesmie). Tí zmiznutí sa nejakým božím riadením mohli dostať do iného vesmíru alebo času. Podobným nešťastníkom môže byť „vlčí muž“, už niekoľko rokov pozorovaný v Nemecku (informácia z prelomu augusta a septembra 2023) alebo v Anglicku takého aj zadržali (nejakým deťom zobral jedlo, bol zadržaný políciou, nebol schopný reagovať na žiadnu súdobú štátnu vlajku a nakoniec sa z cely „vyparil“; a možno nedobrovoľne niekde „cestuje“). Ktovie, čo sa tam v tejto našej chvíli deje. Ten, čo sa vrátil, bol z toho všetkého taký šokovaný. Možno by bola bývala pomohla nejaká regresia, podobne ako sa používa pri minulých životoch. Myslím, že sa v spojitosti s Tríbečom spomínal nález nejakého „nedávno zhotoveného“ sekeromlatu, o ktorom sa odborník vyjadril, že nevyzerá ako novodobý falzifikát. Sú veci, ktoré by sme mali brať vážne a nepodceňovať len preto, že sa v dnešnej dobe vedecky nehodia do krámu.