Sopky na Slovensku zaspali

Autor: Redakcia
somoska-kamenny-vodopad-priroda-cadic-vulkanicke-pohorie

Každý pozná ten pocit fascinácie a zároveň hrôzy, keď pozeráme niektorý z katastrofických filmov, kde sa San Franciscom preženie hurikán, zemetrasenie alebo vybuchne Yellowstonský národný park a USA zapadnú popolom. Pri víťazoslávnom záverečnom potlesku si len povzdychneme, ako nám je na Slovensku dobre, keďže naša krajina leží na území, ktoré sa príroda nesnaží vymazať z mapy (ani v tom fiktívnom význame). Predstavte si však, že to tak nebolo odjakživa. Ani ste to netušili a prechádzali ste sa miestami s kedysi dávno žijúcimi sopkami, po ktorých dnes zostali len miesta fascinujúcich objavov novodobých geológov. Viete, kde sa tieto dávno vyhasnuté sopky ukrývajú?

Vezmime to pekne od začiatku

Každý dobre vie, ako taká sopka vyzerá, a pozná i spôsob, ako sa magma derie na povrch z hlbín zemskej kôry a stáva sa lávou, ktorá dokáže pohltiť všetko, čo jej príde do cesty. Menej známe však je, prečo sa väčšina sopiek nachádza práve tam, kde sa nachádza. Pri pohľade na mapu sveta si môžeme všimnúť, že väčšina sa vyskytuje v pásmach tiahnucich sa stovky kilometrov a, naopak, vo vnútrozemí sú zriedkavé, za čo sme vďační aj my na Slovensku.

Najvrchnejšia časť zemského povrchu sa skladá z dvoch vrstiev – horná (litosféra) akoby voľne plávala na dolnej (astenosféra). Litosféra teda tvorí akési ostrovčeky, ktoré sa spájajú, rozchádzajú alebo do seba narážajú. Na miestach oddelenia je zemská kôra oslabená alebo, naopak, v prípade stretu platní sa tieto miesta zohrievajú. Postupne tak vznikajú sopky, keďže magma má zvnútra zeme jednoduchší prístup k tomu „vypustiť paru“.

magma-lava-sopka-vulkan-ohen-priroda

Boli však časy, keď ani naše územie na tom nebolo ružovo, keďže sa rozprestiera na rozhraní európskej a africkej dosky. Pred 20 miliónmi rokov, keď si planéta naplno užívala svoje bujaré mladé roky, sa na ploche dnešného Slovenska rozprestieralo more. Od pobrežia sa vytvorilo dlhé pásmo vulkanických pohorí, ktoré sa tiahlo od dnešných Kremnických vrchov cez Štiavnické vrchy, Poľanu, Cerovú vrchovinu a maďarské územie späť na Slovensko do Slanských vrchov. (Zdroj: pribeh.banskastiavnica.travel/D. Kočický)

Nečakanô

Vulkanické pohoria a pozostatky sopečnej činnosti tvoria až 25 % územia Slovenska. (tech.sme.sk)
vulkanicke-pohoria-mapa-slovenska-polana-vrchy-sopky

Štiavnický stratovulkán ako kráľ dnešnej strednej Európy

Mohutné erupcie v teplom treťohornom mori vytvorili na pobreží obrovský stratovulkán, ktorého jedna zo strán plynulo klesala do slanej vody. Rozprestieral sa na území približne 2 200 štvorcových kilometrov medzi dnešnými mestami Levice, Zvolen, Nová Baňa a Krupina a v jeho strede dnes stojí jedno z najromantickejších slovenských miest – Banská Štiavnica. Jeho vulkanický kužeľ sa tiahol do výšky asi 4 000 metrov. Tieto obludné rozmery z neho urobili najväčšiu sopku dnešnej strednej Európy. Aké zaujímavé, keď si pomyslíme, že dnešné bezpečné územie bolo kedysi hostiteľom jedného z najväčších postrachov.

Nečakanô

Keď sa zásoby magmy v útrobách sopky minú, nachvíľu to jej besnenie uspí. Vychladnutie tak dokáže spôsobiť prepadnutie vnútra sopky a vznik kaldery. Práve vďaka tomuto javu, vďaka vetrom, vode či ľadovcom sa sopečný kužeľ Sitna otesal približne o tri kilometre. Výstup naň je preto príjemnou prechádzkou a nie – pre väčšinu turistov – takmer nadľudským výkonom.

Štiavnický stratovulkán svojou aktivitou lomcoval zemou predovšetkým v treťohorách. Vo štvrtohorách, keď sa jeho vrchol zbrúsil skoro do podoby, v akej ho poznáme dnes, rozhodol sa dať o sebe vedieť znova. Uprostred obrovskej kaldery spiaceho vulkánu sa začala na povrch vytláčať malá čadičová sopka. Keď prestala chrliť lávu, jej povrch začal tuhnúť, zvetrávať, až z neho tisícročiami vznikol kopec Ostrý vrch, ktorý dnes zdobí štiavnická kalvária.

banska-stiavnica-obloha-priroda-vulkanicke-pohorie-kalvaria

Počas posledného výdychu Štiavnického stratovulkánu uzrel svetlo sveta aj Putikov vŕšok neďaleko obce Tekovská Breznica. Lávový prúd z jeho komína vytekal ešte pred 120 000 rokmi, čo z neho robí jeden z posledných výkrikov sopečnej aktivity na Slovensku a jednu z najmladších sopiek strednej Európy.

Všetko zlé je na niečo dobré

Keď stratovulkán zaspal, začali sa diať veľké (a dobré) veci. Vo vyhasnutej kaldere vznikli pukliny, do útrob stekala voda. Vysoký tlak a teplota začali rozpúšťať minerály a hmota sa pomaly drala k povrchu. Čoraz nižšia teplota spôsobila, že minerály začali tuhnúť a kryštalizovať. Najbližšie k zemskému povrchu, približne v hĺbke 100 – 150 metrov, stuhlo zlato a striebro. Čiastočky drahých kovov voda odplavila do korýt svojich riek a lákala hľadačov zlata. Prelievanie vody z menších potokov a riek do tých väčších a mohutnejších spôsobilo, že mnohé z nich, napríklad Dunaj, sa stali zlatonosnými. Ľudia postupovali proti toku, až kým nedorazili k zlatej bani Banskej Štiavnici. Podľa odhadov sa na týchto miestach doposiaľ vyťažilo okolo 55 až 200 ton zlata a okolo 100 ďalších ton stále čaká pod povrchom. (Zdroj: pribeh.banskastiavnica.travel)

Nečakanô

V neďalekej Hodruši boli objavené zlatonosné žily v hĺbke 500 metrov, kde ich nik neočakával. Predpokladá sa, že počas jednej z fáz vývoja Štiavnického stratovulkánu sa obrovská masa lávy drala na povrch. Stihla však stuhnúť podstatne skôr, ako k nemu dorazila, preto sa veľký objem zlata môže ukrývať aj na miestach, kde sa jeho výskyt nepredpokladá.

Pyšnô

Nebolo to však len zlato a striebro, ktoré v týchto končinách tvorí podzemné bohatstvo. Meďou vyťaženou v okolí Banskej Bystrice sa obíjali lode dobrodruha a moreplavca Krištofa Kolumba. (Zdroj: quark.sk)

Posiate východné Slovensko

Aj mapa východného Slovenska je plná bývalých sopečných kráterov, čnejúcich nad okolitú krajinu. Sú usporiadané do dvoch pásiem tvoriacich sopečné pohoria Slanské vrchyVihorlat. Takmer každý z ich vrcholov bol v dávnej minulosti stratovulkánom. Môžeme spomenúť napríklad Bogotu, Strechový vrch, Makovicu, Zlatú Baňu v Slanských vrchoch a Kyjov, Vihorlat či Popriečny vo Vihorlate, ktorého územie zaberá Vihorlatský prales zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vymieranie sopiek sa však začalo už pred 8 až 7 miliónmi rokov, ani tu sa teda nie je čoho obávať.

Vedeli ste, že?

Morské oko, v minulosti nazývané Veľké Vihorlatské jazero,obsadzuje tretiu priečku najväčších prírodných jazier na Slovensku (po Štrbskom a Veľkom Hincovom plese). Vzniklo práve v období, keď činnosť stratovulkánov vo Vihorlate doznievala. Zosuv pôdy zo svahov Motrogonu a Jedlinky zabránil v ceste potoku Okno. Vďaka bariére vzniklo jazero výnimočné svojím pôvodom aj zložením.
morske-oko-vyhod-priroda-vulkanicke-pohorie-lesy-kopce-zima
Jazero Morské oko zo Sninského kameňa | Zdroj: wikimedia.org/Milan Bališin

Poľana – konkurencia Štiavnického stratovulkánu

Okrem Štiavnického stratovulkánu sa o pozíciu najvyššej sopky strednej Európy bila aj dnešná Poľana. Podľa sklonu a rozlohy jej zvyškov vznikla rekonštrukcia jej pôvodných rozmerov. Vrchol sa v minulosti týčil viac než kilometer nad úrovňou dnešného 1 458 metrov vysokého vrcholu. Magma si razila cestu 2 kilometre širokým komínom, ktorý sa dvíhal do výšky na mieste dnešnej horskej osady Kyslinka v Hrochotskej doline. Dnes nám po nej zostala základňa s priemerom 18 kilometrov a s obvodom 23 kilometrov.

Pyšnô

Kaldera Poľany je hlboká 400 metrov a vďaka láve, ktorá sa rozlievala krížom-krážom po krajine, vznikla pôda bohatá na minerály. Je domovom panenskej prírody a vzácnych rastlín. Územie si tak zastalo svoje miesto v zozname UNESCO ako biosférická rezervácia – jedna z 350 vzácnych a podobných lokalít našej planéty.
polana-priroda-vulkanicke-pohoria-obloha-zapad-slnka
Nádherná príroda poľany

Juh Slovenska hostí pamiatky vulkanických čias

Cerová vrchovina na juhu Slovenska je tiež skvostnou pamiatkou na časy, keď jej vrcholky tvorili sopky. Kostná dolina, ktorá je súčasťou geoparku Novohrad, je takými slovenskými Pompejami. Na sklonku treťohôr prebehla jedna z mohutných sopečných erupcií. Usmrtila zvieratá obývajúce doliny a ich telá dokonale zabalzamovala popolom. Územie je pohrebiskom tapírov, hyenovitých šeliem aj mastodontov (druh mamuta). Nálezy sú uložené v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote aj v Budapešti či vo Viedni.

Nie tak ďaleko odtiaľ sa nachádza ďalší slovenský fenomén, ktorým je čadičový vodopád pod zrúcaninou hradu Šomoška. Pred 4 miliónmi rokov neďaleko Šiatorskej Bukovinky chrlila sopka viac ako tisícstupňovú lávu. Tuhla v ojedinelých 5- až 6-bokých pravidelných hranoloch a vytvorila 9 metrov vysoký skalný vodopád z vyvretej horniny – z čadiča. Vodopád bol objavený počas budovania hradu nad ním; ten je dokonca z úlomkov tejto horniny vystavaný.

vulkanicke-pohorie-siatorska-bukovina-tazba-les

Bez vulkánov neznamená bez problémov

Výbuchy sopiek sú spojené s vyprodukovaním veľkého množstva sopečného popola a dymu do ovzdušia, čím dokážu ovplyvniť počasie v mnohých okolitých krajinách. Pred viac ako 200 rokmi sa odohrala podobná situácia a jej dozvuky pocítili aj obyvatelia opačného konca planéty. V Indonézii spôsobil výbuch sopky Tambora jednu z najväčších environmentálnych katastrof. Sila erupcie dosiahla 7 z 8 stupňov škály a vrch sa prepadol zo 4 300 metrov na 2 850. O výbuchu sopky však vo vtedajšej Európe nebolo ani tušenia. Napoleon Bonaparte práve pripravoval armádu na bitku pri Waterloo.

Popol, ktorý vytvoril v ovzduší obrovský oblak, sa do niekoľkých mesiacov rozšíril po celej zemi. Časť slnečného žiarenia sa odrážala späť do vesmíru, čo spôsobilo, že globálna teplota na zemi sa znížila o jeden stupeň Celzia. Ochladenie, prudké dažde či sneh v júni zalomcovali viacerými krajinami a spôsobili, že obyvatelia sa leta nedočkali. Dlhotrvajúce mrazy zabili každú rastlinu i ovocie. Súčasné Slovensko síce netrápili také závratné klimatické zmeny ako iné krajiny, no roky 1816 a 1817 boli poznačené hladomorom.

Smutnô

V kronikách Starej Tupej aj Dlhej nad Cirochou sa hovorí o mimoriadne neúrodnom roku. „Ľudia pečú chlieb z lišajníkov,“ spomína sa v záznamoch z Čachtíc. „Bola veľká drahota a veľký hlad, takže ľudia vo veľkej biede aj trávu jedli. Varilo sa bez múky a bez soli,“ píše Adam Žila, baník zo Španej Doliny. Toho roku umrelo od hladu v piatich východoslovenských stoliciach 44-tisíc roľníkov, uvádza prvý zväzok Dejín Slovenska. (Zdroj: dennikn.sk)

Zem je fascinujúcim miestom nielen na oddych a obdivovanie, ale aj na bádanie. Planéta si za tie roky, čo jestvuje, prešla pokojnými etapami, keď sa jej zelené trávy len tak vlnili v jemnom vetre, ale aj tými búrlivými, počas ktorých sopečný popol pochovával všetko živé. Každé z období nám však v prírode zanechalo svoje stopy a spomienky. Tie dnes môžeme odkrývať, objavovať a postupne tak skladať príbeh našej planéty. Poznáte aj vy niektoré z dávno uspaných sopiek Slovenska, ktoré sú dnes už len turistickými miestami? Podeľte sa s nami v komentároch.

Mohlo by vás zaujímať

2

Hajnalka 24. januára 2021 - 17:54

Zemplínske vrchy či tzv. Zemplínske ostrovy kde sa nachádza vinohradnícka oblasť Tokaj. Jediné miesto na Slovensku kde sa nachádza sopečné sklo Obsidián.

Odpovedať
Redakcia 18. mája 2021 - 11:12

Dobrý deň,

obsidián, ako spomínate, nazývaný je aj sopečné sklo, je horninou, ktorá vzniká rýchlym tuhnutím viskóznej a kyslej lávy. Je typický svojim tmavým sfarbením a celou škálou odtieňov od čiernej, sivej, modrej, až po zelenú. Vedeli ste, že sa využíva v chirurgii na výrobu skalpelov? Je totiž ostrejší a odolnejší ako oceľ.

Adela z tímu Slovander

Odpovedať

Pridať komentár

Sledujte náš Instagram