Slovensko bolo od svojich počiatkov plné legiend a príbehov, a to mnohé storočia pred tým, než sme sa vôbec začali nazývať Slovákmi. Legenda o troch prútoch Svätopluka či povesť o Levočskej bielej panej, alebo mýty viažuce sa k rôznym zámkom sa tradovali z generácie na generáciu desiatky rokov skôr, ako bežný obyvateľ dnešného Slovenska vôbec vedel písať alebo čítať. Dnes je pre nás beletria samozrejmosťou a pre mnohých aj neodmysliteľnou súčasťou našich životov. V tomto článku prejdeme niekoľkými významnými slovenskými dielami, pozrieme sa na ich výpovednú hodnotu, ich výnimočnosť a najmä na to, čo nám dané knihy vedia povedať o dobe, v ktorej boli napísané.
Prvý slovenský román ešte z čias Rakúsko-Uhorska
Dvojzväzkový dobrodružný román René mládenca príhody a skúsenosti od Jozefa Ignáca Bajzu z 80. rokov 18. storočia zohral dôležitú úlohu nielen pri formovaní slovenskej literatúry, ale aj samotnej slovenčiny. Keďže štúrovská kodifikácia prišla až zhruba o 70 rokov neskôr a len ťažko bolo vtedy možné hovoriť o istom ustálenom jazyku, Bajza svoje dielo napísal na základe západoslovenského nárečia. Obsah diela je pre svoj žáner pomerne typický – rozpráva o mládencovi Reném, ktorý sa spolu so svojím pomocníkom vydáva na cesty, aby našiel svoju dlho stratenú sestru aj svoje osobné posolstvo. Významnejšie sú však okolnosti, ktoré sprevádzali a neskôr nasledovali vydanie samotného románu.
Bajza žil za vlády panovníka Jozefa II., syna Márie Terézie, známeho najmä vďaka jeho reformám, ktoré sa týkali obchodu, vzdelávania, ako aj obmedzenia moci cirkvi a oslobodenia nevoľníkov od feudalizmu. Práve na tieto skutočnosti sa Bajza zameral v druhom zväzku románu, kde môžeme vidieť Reného, cudzinca s benátskym pôvodom, sledovať a hodnotiť život na Slovensku. Kriticky sa tu vyzdvihujú hlavne vysoko prevládajúci alkoholizmus a bieda ľudí, rovnako ako majetkové rozdiely a chamtivá moc cirkvi.
Zaujímavô
Dielo jasne podporuje reformy Jozefa II. a krásne odzrkadľuje život Slovákov pred viac ako 200 rokmi. Dodnes sa považuje za najodvážnejšiu a najpôsobivejšiu kritiku vtedajšej doby. Nie div, že krátko po jeho vydaní bola na román uvalená cenzúra a zamedzilo sa jeho vydanie. Vzhľadom na svoju satiru a kritiku bol označený za pohoršujúci.
Od dobrodružného románu k realizmu
Maco Mlieč od Jozefa Gregora Tajovského sa zapísal do pamäti mnohých ľudí nepochybne vďaka projektu BAŠTRNG komika Michala Kubovčíka a jeho výbornému hudobnému spracovaniu. My sa však namiesto deja opäť raz pozrieme na okolnosti vydania diela a na jeho výpovednú hodnotu. Tajovský mal, na rozdiel od Bajzu, výhodu v tom, že v jeho období už bol uzákonený jazyk na písanie, čo mu iste dovolilo zamerať sa v diele na mnohé iné aspekty ako práve na jeho lexikologickú stránku. Jeho príbehy sú známe drsným realizmom, ktorý je najlepšie vidieť na postavách – nie sú nijako idealizované, ich chyby nie sú skrývané či ospravedlňované. Bieda, ktorá bola na našom území v porovnaní so zvyškom Rakúsko-Uhorska obrovská, je taktiež dominantná a niekedy priam až hnacia sila Tajovského románu. A všetky tieto skutočnosti je najlepšie vidieť v príbehu Maca Mlieča, zdanlivo nedôležitého pracovitého chudáka.
Mnohí z nás si však neuvedomujú, že práve takých Macov Mliečov bolo na území Slovenska neúrekom. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa dielo stalo povinným čítaním. Navyše poukazuje na dobrosrdečnosť jednoduchých ľudí, zdôrazňuje slovanské korene v roľníctve a poľnohospodárstve cez Macovu lásku k dobytku a prácu na poli. Dielo nedisponuje nijak vzrušujúcou zápletkou, avšak ponúka nám náhľad na život Slovákov.
V putách prvej svetovej vojny
Román Mila Urbana Živý bič nás presúva do obdobia prvej svetovej vojny, stále sa avšak nachádzame v období Rakúsko-Uhorska, krátko pred vzniknutím prvého Česko-Slovenska. Autor sa namiesto bežného života roľníkov tentoraz zameriava na väčší obraz, a to práve na vojnu a jej vplyv na obyvateľstvo. Taktiež sme svedkami krutej sily pánov a ich útlaku v malých dedinách. Prvá časť románu nám približuje horory vojny v obraze mladých znetvorených mužov vracajúcich sa z frontu a strachu žien a detí, ktorí v skľučujúcej nevedomosti doma čakajú na návrat svojich manželov, bratov či otcov. Krutosť pánov sa prejaví v nechutnom čine notára, ktorý znásilní manželku čakajúcu na svojho muža. Tá neskôr umiera v potoku. A tu nás dielo prenáša do svojej druhej časti. V nej sa stretávame s literárnym prvkom zvaným kolektívny hrdina – hlavným hrdinom románu sú obyvatelia dediny, ktorí sa postavia na odpor proti despotickému notárovi.
Dielo je odvážne nielen vo svojom deji, ale aj v témach, ktorým sa venuje. Urban sa nezdráha bolestivo opísať hrôzy vojny a moc vysokopostavených ľudí, núti nás konfrontovať sa s realitou a poukazuje na to, že v jednote je sila. Je to až po tom, čo sa celá dedina spojí proti spomínanému krutému notárovi, keď prichádza výhra.
Vedeli ste, že…?
Kolektívny hrdina sa často vyskytuje najmä v slovenských básňach, ako napríklad Mor ho! od Sama Chalupku. V diele vystupujú v úlohe protagonistu mladí muži, nazývaní aj junáci, ktorí sa stavajú na odpor proti útlaku a reprezentujú mládežnícku silu a odhodlanosť bojovať za svoj národ.
Hrôzy druhej svetovej vojny na Slovensku
Z obdobia prvej svetovej vojny sa presúvame do druhej. Aj keď román Námestie svätej Alžbety od Rudolfa Jašíka vyšiel po skončení vojny, v roku 1958, udalosti v ňom opísané nám približujú situáciu v nacistami ovládanom slovenskom štáte. Tentoraz je hlavnou témou láska skrížená osudom a zmarená zlom ľudí. Nevinnosť mladej lásky Jašík reprezentuje v podobe páru Igora a Evy – kresťana a židovky. Dielo je dokonalým zrkadlom ohavnej doby, na čo autor poukazuje najmä v záverečnej scéne, v ktorej tragicky opisuje vraždu Evy a iných nevinných Židov nacistickým vojakom. Slúži nielen ako historicky významný náhľad na život minulého storočia, ale aj ako varovanie, kam až je ľudská nenávisť schopná dospieť.
Z diela jasne cítiť Jašíkovo znechutenie z riešenia takzvanej židovskej otázky a prostredníctvom rôznych postáv nám odhaľuje polaritu názorov a postojov k danej téme. Historická hodnota tohto románu z čias prvej samostatnej Slovenskej republiky je nevyčísliteľná a Jašíkov umelecký, jemne poetický štýl písania robí z čítania diela naozaj krásne tragický zážitok.
Zaujímavô
Príbeh Igora a Evy sa často pokladá za slovenský ekvivalent Shakespearovho Rómea a Júlie v tragédii ich lásky a neprajnosti okolia, alebo Petra a Lucie od Romaina Rollanda. Zatiaľ čo osud Petra a Lucie bol skrížený hrôzami prvej svetovej vojny, Igor a Eva trpia dôsledkami tej druhej.
Za vlády socializmu
Príťažlivosť románu Ladislava Mňačka Ako chutí moc z roku 1968 nespočíva len v jeho morálnych otázkach, ale aj v retrospektívnom štýle rozprávania. Sledujeme reportéra na pohrebe bližšie nemenovaného štátnika, ktorý spomína na mŕtveho výstup k moci od ich spoločného dospievania ako čisto obyčajných chlapcov až po jeho vstup do politiky a pomalý, no istý úpadok morálky. Úžasné psychologické dielo nám ukazuje, ako sa človek postupne sám obracia proti ľuďom, ktorých kedysi nazýval priateľmi, ako ho túžba po čoraz väčšej sile prinúti dokonca poslať do väzenia ľudí, ktorí ho počas vojny ukrývali.
Rovnako ako my čitatelia, tak i samotný reportér ako rozprávač príbehu nevie nájsť vysvetlenie konania a činov mŕtveho, snaží sa pochopiť, prečo robil veci, ktoré robil, a najmä chce nájsť odpoveď na otázku, ktorú často kladieme sami sebe: Stálo to za to? Aj napriek prevládajúcim socialistickým prvkom zrkadliacim obdobie, do ktorého je príbeh zasadený, ho dokážeme vzhľadom na jeho myšlienky nazývať nadčasovým. Slúži aj ako varovanie, čo sa z nás môže stať, ak nad sebou necháme vyhrať neutíchajúcu túžbu po moci.
Vedeli ste, že…?
Mňačko v mnohých svojich úchvatných dielach čerpal z vlastného života, či už zo svojich skúseností z vojny, alebo z úteku z ČSSR. Práve tieto udalosti robia každý jeden jeho príbeh výnimočným a nútia nás i dnes hltať jeho knihy stranu za stranou.
Slovensko si od svojich začiatkov prešlo veľkým bojom za autonómiu a sebestačnosť. Literatúra v tom hrala neodmysliteľnú úlohu a sú to práve mnohé z predtým spomínaných diel, vďaka ktorým si dnes môžeme s ľahkosťou vychutnávať knihy Dominika Dána, Jozefa Kariku či Evity. Spisovatelia si často prešli peklom, len aby odovzdali svoje príbehy ľuďom, aby sa podelili o svoje nápady s inými. Preto je dôležité, aby sme nezabudli na významnosť týchto diel a ich tvorcov a aby sme si ich do dnešného dňa pripomínali či už samotným čítaním, alebo hoci len prezretím si zopár článkov na internete, ktoré o nich hovoria.
