Bytosti z našich povier: predstavivosť alebo realita?

Rozprávanie povier je neodmysliteľnou súčasťou ľudovej prozaickej tvorby, patrí k žánrom folklóru. Šírilo sa ústnym podaním z pokolenia na pokolenie. Neskôr – vznikom písma – sa začala ľudová slovesnosť zapisovať a my sme tak od predkov zdedili vzácne duchovné bohatstvo v podobe povier, rozprávok, pranostík a zaujímavých príbehov. Aké predstavy o poverových bytostiach mali naši predkovia? A išlo skutočne len o povery?

Čo je povera

Za povery v ľudovom spoločenskom prostredí považujeme predstavy, ktoré odrážajú vieru ľudí v existenciu nadprirodzených síl a bytostí a v ich vplyv na človeka. Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenou bytosťou alebo javom za autentickú a reálnu skúsenosť, a tak sa ústnym podaním rozširovali krátke príbehy alebo rozprávania, v ktorých naši predkovia opisovali zážitky s nadprirodzenými bytosťami, úkazmi alebo javmi. K stretnutiam s týmito bytosťami prichádzalo za istých čarovných okolností, na tajuplných, neobyčajných miestach či v lese.

Vedeli ste, že?

Predstavy o nadprirodzených bytostiach, ktorými sú duše mŕtvych predkov, nazývame manizmus, predstavy spojené s oživovaním prírody zase animizmus a predstavy súvisiace s prenášaním určitých charakteristických vlastností z jedného objektu na iný mágia.

Dedinský človek a jeho predstavy o živote

Rozprávanie povier bezprostredne súviselo s úrovňou poznania našich predkov. Dedinský človek mal v minulosti rozdielne predstavy o živote, osude a smrti človeka než ľudia žijúci v 21. storočí. Témy poverových príbehov teda vychádzali práve z názorového sveta dedinského človeka. Ich cieľom nebolo pobaviť ostatných, ale skôr podeliť sa o zvláštnu skúsenosť, ktorá sa vymyká bežnému chodu vecí.

Rozprávanie príbehov tohto typu bolo zriedka verejnou udalosťou – prebiehalo skôr v úzkom kruhu, medzi ľuďmi, ktorí o rozprávanie prejavili záujem, čo bol prejav dôvery k rozprávačovi. Ten sa totiž pri rozprávaní povier mohol veľmi ľahko dostať do situácie, ktorá by mohla ohroziť jeho dôstojnosť a zmysel pre realitu. O pravdivosti svojich slov a reálnosti opisovaného zážitku bol presvedčený. Často odkazoval na presné miesto a čas, prípadne na svedkov, ktorí boli nejakým spôsobom účastní tejto situácie.

Typickým pre rozprávanie povier bol jednoduchý štýl prednesu v hovorovej reči so silným emocionálnym nábojom. Dej bol veľmi priamočiary, postavený na jednej ústrednej epizóde. Nechápal sa ako výmysel, naopak, predpokladalo sa akceptovanie jeho pravdivosti.

Zaujímavô

„Poverové rozprávanie predstavuje v štruktúre ľudovej tvorby akýsi ľudový horor, neraz podfarbený humorom a poznačený podtónmi irónie a sebairónie. Ten plnil svojské poznanie v živote lokálnych spoločenstiev, kde sa uplatňoval najmä vo chvíľach oddychu. Naši predkovia aj v tejto zložke svojej duchovnej tvorby uplatnili vzácnu schopnosť zobraziť skutočnosť svojským spôsobom, prejavili vysoký stupeň nadania a umeleckého cítenia. Príbehy poverového rozprávania však môžu zaujať i dnešných obyvateľov Slovenska, a to nielen ako hodnota tradičnej ľudovej kultúry, ale aj ako autentické a pútavé rozprávanie, ktorému nechýba dramatickosť a napätie.“ (Zdroj: PhDr. Katarína Nádaská, CSc. – Čerti, bosorky a iné strašidlá)

Poverové bytosti

Predstavy o poverových bytostiach v duchovnom svete našich predkov boli rôznorodé. Viera v tieto bytosti bola vnímaná ako fakt, ktorý potvrdzovala skúsenosť jednotlivcov s týmito bytosťami. Bytosti mali často ľudský pôvod; do nadprirodzeného sveta sa dostali po predčasnej alebo násilnej smrti. Po smrti mnohé z nich nenašli pokoj, a tak navštevovali obydlia našich predkov alebo sa vyskytovali na iných miestach za istých okolností, ktoré mohli súvisieť so sviatkami, s tradíciami a so zvykmi. Posmrtný pokoj nenašli často ženy, ktoré zomreli pred svadbou, počas pôrodu alebo tie, ktoré sa utopili.

Poverové bytosti môžeme podľa významnej slovenskej etnologičky Emílie Horváthovej rozdeliť do troch skupín:

• reálne škodiace bytosti, ktoré žijú (bosorky, bosoráci),
• bytosti, ktoré sa do sveta živých vracajú zo sveta mŕtvych (revenanti),
• démonické bytosti manistického či animistického pôvodu (spojené s chápaním zvierat, rastlín a vecí ako bytostí s vlastnou dušou).

Negatívni démoni

Čert

Bol často nazývaný aj pľuhavec, pokušiteľ, pekelník alebo zlý duch. Bola to démonická nadprirodzená bytosť, stelesnenie zla a pekelných síl. V tradícii Slovenska má čert rozličnú podobu – najčastejšie je čierny, chlpatý, má špicaté uši, rohy, kopytá, dlhý kravský chvost a vidly. Vystupoval v podobe zvieraťa (čierny cap, baran, pes, kocúr) či človeka (paholok, čierny pán, lesník s konským alebo kravským kopytom) aj ako červená ohnivá guľa. Ako reprezentant temných síl bol často spájaný so strigami a strigôňmi, ktorým prepožičiaval svoju moc a učil ich čarodejnícke praktiky. Pôsobil najmä v noci. Smrteľníkom plnil želania; najčastejšie sa týkali bohatstva. Samozrejme, len pod podmienkou, že mu sľúbili dušu. S čertom boli stotožňovaní aj ľudia trpiaci rôznymi duševnými chorobami, ktoré sa riešili vyháňaním diabla z tela.

Zaujímavô

V ľudovom rozprávaní sa o čertovi často hovorí s humorom, no je vnímaný aj ako hlupák, ktorého hrdina veľmi ľahko prekabáti. Úplne opačne je čert ponímaný v poverovom rozprávaní, kde má charakter skôr desivého diabla.

Svetlonos

Je to postava, ktorá sa objavovala v podobe mihotavého svetielka v noci pri močariskách alebo v lesných húštinách. Zvykol mať podobu malého chlapca so žeravými očami, ktorý pred pozorovateľom rástol do nadprirodzenej veľkosti. Ľudí zvádzal zo správnej cesty, vábil ich do močiarov, po poliach či cintorínoch. Tí, ktorí nemali čisté svedomie, mali veľkú smolu, ak svetlonosa stretli, pretože mal moc práve nad týmto typom ľudí. Človek ho mohol privolať aj nechtiac, a to zahvízdaním. Naopak, zbaviť sa ho mohol napríklad prežehnaním sa. Naši predkovia dávali svetlonosov do súvislosti s dušami niektorých zomretých, často nepokrstených detí alebo ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou.

Tajomnô

Reálny vznik svetlonosov či bludičiek dodnes nie je vysvetlený. Obvykle sa v tejto súvislosti hovorí o prejavoch atmosférickej elektriny, o svetielkujúcich hubách či bahenných plynoch, bublajúcich z močiara. Zatiaľ nie je jasné, prečo sa tieto svetielka vyskytujú v symetricky usporiadaných skupinách a pohybujú sa, ako keby tancovali. Modré svetielka sa vyskytovali aj na cintorínoch. Niekedy sú vraj viazané na miesto, kde niekto umrel alebo kde je zakopané mŕtve telo. (Zdroj: PhDr. Katarína Nádaská, CSc. – Čerti, bosorky a iné strašidlá)

Zmok

Najčastejšie mal podobu malého čierneho kuraťa, z ktorého neprestajne kvapkala voda. Ak ho človek chytil do rúk, nuž, upísal mu svoju dušu. Tohto tvora sa dalo zbaviť jedine zadaním úlohy, ktorú zmok nedokázal splniť – nanosiť vodu do suda v site alebo peniaze do truhlice v deravej čižme. Okrem toho sa tradovalo, že sa nepatrí brať cudzie veci. Majiteľ sa mohol zmoka zbaviť aj tak, že ho zabalil do šatky a nechal položeného na chodníku. A kto sa na šatku ulakomil, stal sa novým vlastníkom zmoka.

Démoni lesov, hôr, skál a priepastí

Drak

Drak, nazývaný aj šarkan, v poverových predstavách vystupoval aj v podobe satana, černokňažníka či strigôňa. Drakom sa stával i had, ktorý sedem rokov nevidel človeka, nepočul ľudský hlas či zvuk kostolného zvona. V predstavách našich predkov lietal drak v tmavých oblakoch, vyvolával búrku a víchor, často mal podobu ohnivej reťaze a guľového blesku. Dračia tradícia je na Slovensku veľmi silná a o tom, že o ich existencii pred storočiami nik nepochyboval, svedčí aj množstvo miestnych názvov, napríklad obec Šarkan pri Nových Zámkoch, Dračí hrádok, Dračia studňa a pod.

Tajomnô

V Levočskej kronike Gašpara Haina, ktorú odborníci považujú za hodnoverný historický prameň, sa našiel zvláštny záznam. Hovorilo sa v ňom, že v roku 1662 bolo v Tatrách také veľké zemetrasenie, až sa veľký vrch zrútil a rozbil na balvany. Počas zemetrasenia sa vraj zjavil aj živý šarkan, ktorý sedel v opustenom štrbskom kostole, kde ho bolo po niekoľko dní vídať, avšak nikto sa k nemu neodvážil priblížiť a nakoniec zahynul. (Zdroj: Miloš Jesenský – Najväčšie záhady a mystériá Slovenska 2)

Víla

Bola démonická bytosť ľudského vzhľadu, ktorá pôsobila mlado, bola pôvabná, mala okúzľujúci hlas, biele priehľadné šaty, dlhé zlaté vlasy vždy ozdobené lesnými kvetmi. Obydlím víl boli lesné húštiny pri potokoch a jazerách. Víly boli predčasne zomreté alebo utopené ženy, často samovrahyne, ktoré sa zaradili k prírodným bytostiam. Tradovalo sa, že na Juraja, za mesačných nocí bolo počuť ich spev a smiech. Často práve takýmto spôsobom zlákali mládenca, zvábili ho spevom, utancovali či ušteklili na smrť. Zachránil sa len v prípade, že mal všetko oblečené naopak alebo ak zakikiríkal kohút.

Grgalica

Grgalica alebo ženská démonická bytosť so znakmi prírodného démona. Predkovia ju opisovali ako obrovitú ženu s veľkými nohami čiernymi ako uhoľ, s rukami ako lopaty, driekom hrubým ako sud, plecami širokými ako posteľ, očami ako taniere a s prsníkmi ako kanvy, prehodenými cez plece. Jej záľuba spočívala v tom, že keď dolapila človeka, pchala mu do úst prsia, až kým ho nezadusila. Žila v horách a ľudia počuli iba jej húkanie. Často je na základe opisu spájaná s démonickou bytosťou zvanou Runa.

Démoni riek, hájov a lúk

Rusalky

Rusalky boli bytosti podobné vílam; líšili sa najmä v tom, že sa ich človek nemohol dotknúť bez toho, aby im neublížil. Ak sa ich dotkol, jednoducho sa rozplynuli a zomreli. Aj výzorom boli rusalky podobné vílam; boli krásne, mali porcelánovo bledú pleť a vlasy dlhé až po kolená. Práve v nich spočívala ich sila. Museli si ich neustále prečesávať, aby sa im čarovná moc obnovovala. Žili pri vode, kam lákali mužov, aby ich neskôr utopili.

Vodník

Vodník, známy aj ako hastrman, patril k démonickým bytostiam s ľudským vzhľadom. V poverových predstavách jednotlivých regiónov Slovenska mal rôznu podobu. Na Liptove mu z klobúka a košele kvapkala voda, na Kysuciach si ho zase predstavovali ako starého chlapa so zelenými vlasmi, s mútnymi očami a so šupinami, na Orave to bol chlap obrastený dlhými strapatými chlpmi, ktoré sa sušili na skalách. Vo vzťahu k ľuďom sa vodník prejavoval ako zlá, škodlivá bytosť – sťahoval ľudí pod vodu a ich duše väznil v hrnčekoch vo svojom vodnom obydlí. Ľudia sa pred ním chránili cesnakom alebo rastlinami, ktoré boli posvätené na Kvetnú nedeľu.
Starý mlyn v obci Jelka

Nečakanô

Neďaleko Šurian stojí dedina Kostolný Sek a tú obýva niekoľko pamätníkov, ktorí sa rozpamätali na dávny príbeh. V Kostolnom Seku neďaleko rieky Nitry žil v korune vysokej vŕby hastrman, ktorý bol veľmi zlý – pri kúpaní ťahal deti za nohy a lákal pútnikov do rieky, aby ich potom stiahol pod vodu. V tom čase zmizlo veľa ľudí, ktorí sa už nikdy nenašli. Obyvatelia sa preto rozhodli, že hastrmana utopia v noci, keď im svedkom bude len mesiac. Kráčali teda popri rieke smerom k mlynu a čakali, kedy hastrmana zazrú. Keď ho zazreli, vrhli sa naňho, zbili ho a utopili. Až nad ránom zistili, že ten utopený bol ich dobrý mlynár, ktorý išiel v noci skontrolovať mlynský náhon a stav vody v rieke. Obyvatelia si, žiaľ, neuvedomili, že hastrmana nemožno utopiť. (Zdroj: szitava.sk)

Démoni zo záhrobia

Revenant

Revenant alebo duša mŕtveho, ktorá nenašla po smrti pokoj a vracia sa na svet. Ľudia verili, že tieto duše sa z istých dôvodov vracajú do prostredia, v ktorom žili. Najčastejšou príčinou návratu mŕtveho bola jeho neprirodzená, násilná alebo náhla smrť a z nej vyplývajúca snaha dať si do poriadku veci pozemské. Revenantom sa často stávali aj samovrahovia, obete požiarov alebo povodní, okrem toho zosnulí, ktorým sa nesplnila posledná vôľa. Aby sa zabránilo jeho vstupu do domu, okolo obydlia sa zvykol kresliť kruh trojkráľovou kriedou, ale pomáhal aj cesnak a mak.
Aj takto si ľudia predstavovali revenanta. (Zdroj: Oravské múzeum)

Tajomnô

V hrobovej výbave z obdobia 7. až 10. a 16. až 18. storočia objavili archeológovia kosáky, o ktorých sa predpokladá, že mali magicko-rituálnu funkciu. Kosáky slúžili ako ochrana pred návratom mŕtveho, na zmätenie a znemožnenie jeho cesty medzi živých. Väčšina kosákov bola položená cez niektorú časť tela, čo nabáda k tomu, že ostré predmety mali zabrániť pohybu mŕtveho. Ak by sa revenant pokúsil vstať z hrobu a chcel by sa vrátiť k živým, kosák by ho porezal. Kosáky v hroboch pri ostatkoch mŕtvych sa našli napríklad v okolí starého románskeho kostolíka v Kostoľanoch pod Tribečom. (Zdroj: Miloš Jesenský – Podivné pohreby)

Mora

Mora bola poločlovek-polodémon s vrodenými alebo získanými nadprirodzenými vlastnosťami a schopnosťami, bytosť dusiaca, gniaviaca, cicajúca krv spiacemu človeku, zosobnená príčina chorôb. Predkovia ju opisovali ako ženu, z ktorej v noci vychádzala duša a ktorá v neľudskej podobe (ako zviera, predmet alebo beztvará ťažoba) dusila a gniavila spiaceho, cicala mu krv. Prejavmi bola podobná predstavám o upírovi. Morou mohol byť človek už od narodenia (siedma dcéra v rodine, človek narodený s dvomi srdcami) alebo sa ňou mohol stať priestupkom voči zaužívaným zvykovým normám (nesprávne pokrstené dieťa).

Vlkolak

Vlkolak bol živý človek s nadprirodzenou schopnosťou premieňať sa na vlka. Touto bytosťou sa mohol stať človek zrodený zo styku ženy s upírom, človek narodený pri novom Mesiaci, človek s dvomi srdcami alebo mŕtvy, ktorého niesli na cintorín nohami napred. Vlkolak napádal ľudí i hospodárske zvieratá. Jeho povaha bola veľmi krutá, neraz požieral i vlastné deti.

Polodémoni

Černokňažník

Černokňažník, v poverových predstavách známy aj ako chmurnik, černokrížnik alebo veterník, ovládal prírodné živly a ovplyvňoval počasie. Lietal v oblakoch na drakovi, ovládal mraky, zmrazoval vodu, vyvolával búrku a krupobitie. Mal podobu čierneho mnícha v dlhom rúchu, jedol len vajcia od čiernej sliepky a pil mlieko len od čiernej kozy alebo kravy. Ak ho naši predkovia obdarovali týmito pochutinami, ich dom bol uchránený pred bleskom. Avšak tým, ktorí ho nepohostili alebo oklamali, sa pomstil.

Bosorka

Bosorka je jednou z najznámejších poverových bytostí. Považovala sa za ňu žena, ktorá prostredníctvom nadprirodzených síl dokázala vykonávať čary. Mala schopnosť spôsobovať dlhodobé lejaky, blesky, krupobitie, neplodnosť a bola zodpovedná za šírenie moru. Na ochranu proti bosorke sa používali magické rastliny, ochranné znaky či predmety (kríž, cesnak, mak, vŕbové, šípkové či hlohové prúty, ostré železné predmety). Ak bola bosorka nápomocná, nazývali ju vedma.

Zaujímavô

Vedeli ste, že na Slovensku máme dedinu bosoriek? Obec Ružindol sa nachádza v Trnavskom kraji a kedysi tu žili bosorky, ktoré boli dokonca upálené. Ako hovorí slovenská etnologička Nádaská, už Matej Bel sa vo svojich Notíciách zmienil, že Ružindol bol dedinou bosoriek, kde sa mnoho žien venovalo bosorovaniu či čarovaniu – často išlo o ženy, ktoré boli pôrodné babice, ľudové liečiteľky, rozumeli sa prírode a dokázali využiť silu bylín. Historik Jozef Šimončič, ktorý sa zaoberá dejinami Trnavy, vo svojej knihe Mojej Trnave zase opísal posledný súdny proces s dvomi ružindolskými bosorkami, ktoré boli upálené v auguste 1684. Upodozrievali ich z bosoráctva, obe podrobili skúške vodou, a pretože plávali, vydali ich katovi. (Zdroj: dobrenoviny.sk)

Démoni času

Poludnica

Poludnica bola bytosť démonická, mala ľudskú podobu a objavovala sa najčastejšie v poludňajšom čase, keď ľudí vyháňala z polí. Toho, koho zastihla pri práci, trápila otázkami alebo mu dokonca privodila smrť. Poludnica mala podobu vzdušných prúdov, ale mohla byť aj neviditeľná. Vtedy jej pohyb predpokladali podľa postupného skláňania klasov – spôsobovala letný vánok.

Nočnica

Nočnica alebo polnočnica je protipólom poludnice a jej zjavenie sa o polnoci oznamovalo smrť v rodine.

Démoni podzemia

Permoník

Permoník, strážca a ochranca nerastov a pokladov, symbol baníctva na Slovensku. Permoníci obývali vo väčších spoločenstvách podzemné chodby a banské štôlne, kopali a opatrovali rudu a vzácne nerasty. Pomáhali baníkom, varovali ich pred nebezpečenstvom, ukazovali, kde majú kopať, aby našli poklad. Nemilosrdne však trestali tých, ktorí sa pod zemou správali hlučne a nerešpektovali ich príkazy a zákazy. Svoju prítomnosť dávali najavo len klopaním; ak sa baníkovi zjavili, znamenalo to nebezpečenstvo a zasypanie šachty.

Kovovlad

Kovovlad bol démonická bytosť ľudského vzhľadu, vládca podzemných pokladov a nerastov, najmä rúd. Podľa záznamov z okolia Kremnice mal vzhľad urasteného mladého muža a sídlil v podzemných palácoch, kde vládol nad baňami a zemskými pokladmi. Bol pánom permoníkov.

Démoni miesta

Biela pani

Biela pani, nepokojný duch mladej ženy, ktorá zo sveta zišla násilnou smrťou. Jej objavovanie sa vykladalo ako predzvesť úmrtia niektorého z potomkov alebo inej závažnej udalosti. Často sa vyskytovala na hradoch či v zámkoch, známa je napríklad Levočská biela pani.

Duch

Duch patril k základným predstavám viery vo všetkých náboženstvách. Išlo o netelesnú časť mŕtvej osoby, ktorá bola oddelená od tela, nebola obmedzená priestorom ani časom a dostupná zmyslovému vnímaniu. Predstava ducha je blízka predstave o duši a vznikla už v raných štádiách kultúrneho vývoja.

Niektorí tvrdia, že rozprávanie povier je dnes už na ústupe. Predstavte si však dlhý zimný večer, keď sa stretnete s rodinou či priateľmi, vonku sneží, vy sa ohrievate pri kozube a pijete výborný bylinkový čaj. Nie je práve toto tá správna atmosféra na rozpovedanie rozprávkových a tajomných príbehov? Podeľte sa s nami v komentároch, o akých poverových bytostiach, ktoré v článku nie sú spomenuté, ste počuli vy? Máte nebodaj podobnú skúsenosť?

Článok vypracovaný za pomoci www.ludovakultura.sk a kníh: Katarína Nádaská – Čerti, bosorky a iné strašidlá: slovenské poverové bytosti; kolektív autorov – Najväčšie záhady a mystériá Slovenska 2