Svätojánska noc je oslavovaná v deň letného slnovratu, ktorému priraďujeme dátum v rozmedzí 21. a 24. júna. Ide o najdlhší deň v roku, ktorý pre pohanov predstavoval víťazstvo nad temnými silami, oslavu boha slnka, nebezpečenstvo bosoriek a hojnú úrodu. Hoci presný dátum a rituály sa líšia naprieč krajinami, kultúrami a históriou, jeden fakt majú predsa len spoločný – je oslavou začiatku leta. Ako túto udalosť slávili predkovia na našom území a prečo sa s ňou spája tajomno?
Prečo práve svätojánska?
Slovania pôvodne nazývali svätojánsku noc kupala alebo noc Kupalu podľa rovnomenného slovanského boha radosti, letného slnovratu, mágie, vody a byliniek. Vo 4. storočí nášho letopočtu katolícka cirkev oficiálne ustanovila Slávnosť Narodenia Jána Krstiteľa na deň (podľa Biblie šesť mesiacov pred narodením Ježiša Krista), ktorý sa zároveň zhodoval s dňom dávno ustanoveného pohanského sviatku letného slnovratu.
Keďže cirkvi sa napriek snahám úplne nepodarilo zabrániť pohanským oslavám letného slnovratu, ich tradície a zvyky sa postupne skĺbili s tými kresťanskými – napokon, tento deň bol „spojením neba a zeme“. Ľudové spôsoby sa pripojili k cirkevnej oslave svätého Jána, ktorá sa niesla najmä v duchu veľkej hostiny. Toto rovnako viedlo k zmene názvu, a preto noc Kupalu dnes na Slovensku poznáme ako svätojánsku noc (podľa svätého Jána).
Prekvapivô
Vypátrať počiatky svätojánskej noci nie je také jednoduché. Predpokladá sa, že letný slnovrat mal veľký význam už v kamennej dobe, keď ho ľudia začali vnímať ako ukazovateľa výsadby a zberu plodín. Pohanskú funkciu s ním historici asociujú až v železnej dobe, z ktorej pochádzajú nástenné výrezy zo Švédska a z Dánska znázorňujúce ľudí, ako oslavujú slnko. Podľa niektorých domnienok zrejme škandinávske kultúry stoja za úplným pôvodom myšlienky svätojánskych slávností a až sťahovanie národov rozšírilo túto tradíciu osláv do zvyšku Európy.
Slovanské zvyky a tradície svätojánskej noci
Veľa zvykov a tradícií svätojánskej noci sa u Slovanov odvodzuje hlavne od boha, podľa ktorého bola pôvodne noc pomenovaná. Kupala bol okrem iného bohom byliniek, a preto sa jedným z najtypickejších slovanských zvykov letného slnovratu stal zber rastlín. Zbierali sa v čase celého svätojánskeho obdobia, no verilo sa, že tie, ktoré boli natrhané priamo počas svätojánskej noci, mali nadmerne veľkú silu, účinok a magickú moc. Medzi najvyhľadávanejšie rastliny patrili najmä materina dúška pre zdravie, láskavec pre šťastie, čistec na krásu či dokonca i papradie, ktoré vraj vedelo pomôcť nájsť skrytý poklad. Zvyk zbierania svätojánskych bylín na Slovensku pretrvával údajne takmer do polovice 20. storočia.
Zaujímavô
Pohanskí Slovania verili v magickú a liečivú silu rastlín, ktorá sa počas svätojánskej noci ešte znásobovala. Mladé dievčatá si preto vkladali napríklad hadivku obyčajnú alebo slezinník červený pod vankúš s vierou, že sa im v snoch zjaví tvár ich vyvoleného. Zároveň vili vence z lúčnych kvetov, ktoré potom hádzali do korún stromov, a tá, ktorej veniec sa zachytil o konár, sa mala do roka vydať. Zaujímavé bolo, že počas trhania rastlín dievčatá nesmeli prehovoriť ani slovo, ako aj to, že ak by ste uvideli v lese žiariaci papradí kvet, vraj by ste našli cestu k zakopanému pokladu a porozumeli reči zvierat.
Samozrejme, počas svätojánskych obradov išlo najmä o oslavu slnka a svetla. Boli symbolicky reprezentované na kopcoch pálenými ohňami a vatrami, okolo ktorých sa tancovalo a spievalo a ktoré ľudia preskakovali na získanie sily. Oheň mal v dávnej minulosti silnú očistnú moc, a tak sa jeho preskakovanie nieslo aj v tomto duchu. Jedna z povier vraví, že muži, ktorí preskočili vatru, sa v tom roku nemuseli báť smrti. Aj s iným živlom sa spájali tieto oslavy, čo im vyslúžilo pomenovanie kupadelné sviatky. Ľudia využívali kúpeľ v riekach a jazerách na očistu a privolanie vlahy. Mladé dievčatá zas nechávali plávať po vode vence z kvetov, ktoré im mali predpovedať šťastie vo vzťahu.
Zaujímavô
Cirkevné zákazy zo 16. storočia napovedajú, že zábava počas letného slnovratu bola často neviazaná, uvoľňovali sa normy vernosti a cudnosti. Oslavovalo sa v Adamovom rúchu a podporovalo sa nadväzovanie vzťahov na znak privolania plodnosti. Dokonca i samotné preskakovanie ohňa sa v niektorých prípadoch praktizovalo v nahote. V piesňach, ktoré sprevádzali rituály, sa dokonca objavoval motív svadby brata a sestry. Ten však symbolizoval mystické splynutie silných elementov – ohňa a vody. Príroda a mágia boli na pozadí všetkého, pretože aj „uvoľnená zábava“ mala predstavovať podporu plodnosti zeme a zabezpečenie hospodárskej prosperity.
Nebezpečenstvá svätojánskej noci spojené s mágiou
V slovanskom pohanstve a mytológii hralo veľkú rolu i čarodejníctvo. Ľudia verili, že práve v túto noc vychádzali do ulíc bosorky pripravené škodiť druhým. Kradli kravám mlieko a plachtou zbierali rosu z polí (o ktorej sa hovorilo, že má liečivú silu). Taktiež sa im pripisovalo urieknutie, veľké bolesti hlavy a nechutenstvo. Pôvod bosoriek síce nie je v slovanskej mytológii naplno objasnený, no vo všeobecnom ponímaní sa za ne pokladali staršie vdovy, ktoré sa nedokázali zmieriť so svojím stavom a utrpením.
Tajomnô
Ľudia verili, že bosorky pri svojom škodení odriekavali isté formulky v podobe veršov. Niektoré z nich sa podarilo zachovať vďaka ústnym podaniam z generácie na generáciu:
A ty, svätý Jáne, daj mi požehnanie,
aby mi kravička dobre dojila,
aby som hodne masla zmútila.
Svätojánska noc, len ty máš tu moc,
kde chceš, tam ber a ku mne daj!
Bosorky neboli jedinou hrozbou, ktorá na ľudí v tomto čase číhala. Poverčiví Slovania si spájali prechodné obdobie letného slnovratu s nárastom nadprirodzenej aktivity, pretože hranice oddeľujúce náš svet od toho „druhého“ boli omnoho tenšie. Okrem bosoriek mali príležitosť preniknúť do reality aj iné škodlivé bytosti či zázračné stvorenia, ako napríklad domáci duchovia, škriatkovia či víly.
Na ochranu pred nimi ľudia varili odvar z čistca, ktorý následne pili a potierali si ním oči. Cesnakom robili kríže na dvere domov či budov a ten, kto mal možnosť, pokropil svätenou vodou svoju maštaľ i dom. Neštítili sa pred prah dverí položiť posvätenú čečinu či zahrabať strúčik cesnaku – jednoducho čokoľvek, čo by uchránilo úrodu a dobytku zaručilo počas svätojánskych sviatkov úplný pokoj. Okrem toho sa dbalo na to, aby sa nevynieslo celý deň mlieko z domu, pretože by to mohlo znamenať, že kravy prestanú dojiť.
Aj dnes sa medzi nami nájdu ľudia, ktorí vyznávajú rovnaké božstvá a pohanské zvyky ako naši predkovia. Hoci tradícia a oslava svätojánskej noci sa u nás zachovala v menšej miere, aj v súčasnosti môžeme vidieť ľudí zapaľovať ohne a stretávať sa s priateľmi v noci z 23. na 24. júna. Možno už neveria, že ide o noc plnú aktivity nadprirodzených síl, ale tancom, spevom či dokonca preskakovaním vatry vítajú nastávajúce obdobie leta.
Poznáte ďalšie povery alebo zvyklosti súvisiace s oslavami svätojánskej noci? Zažili ste oslavy slnovratu, napríklad na folklórnych slávnostiach? Podeľte sa o svoje skúsenosti v komentároch.
V tejto súvislosti by vás mohol zaujať aj náš ostatný obsah
- Seriál tajomnô: Val obrov – jedna z najväčších záhad dejín Slovenska
- Záhadný Velestúr: dôkaz o pradávnej histórii alebo podvrh?
- Dračie príbehy z Demänovskej doliny
- Tajomné artefakty v slovenských múzeách
- Lovci duchov na Oravskom hrade: potvrdili paranormálne javy?
