Po stopách: Štefan Zamkovský, horský vodca vo Vysokých Tatrách

Štefan Zamkovský miloval túlanie po Vysokých Tatrách. Učarovali mu natoľko, že do projektu výstavby vlastnej chaty na križovatke frekventovaných turistických trás neváhal investovať všetky úspory. Nechýbalo mu ani odhodlanie využiť chatu ako úkryt pre Židov a účastníkov SNP. Zamko, ako ho volali, nakoniec na tento nádherný kraj spomínal s ťažobou na srdci. My na neho máme spomienky iné – plné hrdosti, vďaky a uznania.

Príbeh horolezca,
horského vodcu,
záchranára a chatára,
ktorému prasklo srdce,
že musel opustiť
svoje milované Tatry…

Od detstva „stratený“ v horách

Štefan Zamkovský sa narodil v Levoči 25. decembra 1907 ako jeden z piatich súrodencov. Od malička ho formovala spišská multietnicita. Bol hrdým Slovákom, ktorý si osvojil aj iné jazyky, a to nemčinu, maďarčinu a tiež poľštinu. Už ako malý, kým sa jeho rovesníci hrali na slepú babu a schovávačku, rád behával po okolitých kopcoch a spoznával nové miesta.

S potešením a so záujmom prechádzal Levočskými vrchmi a neodradilo ho ani horšie počasie – či padal sneh, či bola fujavica. Prechádzal sa cez Šibeník, Mariánsku horu, a keď bol starší, pokračoval na vŕšky Gehoľ, Knöpfchen, Javorina, Brezová, Ostrá hora. Najviac ho však nadchýnal pohľad na tatranské vrchy. Poznal dobre aj Branisko, Dreveník a Slovenský raj, ale stále ho vábili zatiaľ nedostupné ďaleké Tatry.

Prvá stopa: Levoča

Najjagavejší kameň na spišskej korune, tak sa hovorí mestu Levoča – a právom. Nad ním, na kopci zvanom Mariánska hora, sa týči Bazilika navštívenia Panny Márie. Patrí medzi najkrajšie, ale aj najstaršie pútnické miesta na Slovensku. Púť sa koná každoročne v prvý júlový víkend, ale návštevu baziliky si môžete naplánovať aj v inom termíne. Jej súčasťou je aj drevená stavba – gréckokatolícka Kaplnka Panny Márie. Oplatí sa ju spojiť s pamiatkou Baziliky svätého Jakuba, ktorá je druhým najväčším kostolom na Slovensku (po košickom Dóme svätej Alžbety). V jej interiéri sa nachádza najvyšší neskorogotický krídlový oltár na svete z dielne Majstra Pavla z Levoče. Toto monumentálne dielo z lipového dreva meria 18,62 m a jeho súčasťou je vraj samotná podobizeň autora v podobe sochy apoštola.

Príchod do vysnívaných Tatier

Štefan Zamkovský sa vyučil za fotografa, ale nikdy sa fotografovaním neživil. Uplatnenie vo svojom rodisku nenašiel, a tak vzal batoh na plecia a ako 18-ročný sa pobral do sveta. Jeho cesta viedla do vysnívaných Tatier. Začínal ako vysokohorský nosič na Zbojníckej a Téryho chate. Krošne vynášal z pozemnej lanovky na Hrebienku. Robil to rád a neúnavne – za akéhokoľvek počasia. Ostatné dni venoval poznávaniu Tatier, ktoré tak dlho obdivoval. Klub československých turistov ho poveril spravovaním Téryho chaty, v ktorej stretol svoju budúcu manželku Ľudmilu.

Druhá stopa: Téryho chata

Na najvyššie položenú chatu s celoročnou prevádzkou vedie viacero chodníkov. Ten menej náročný absolvujete po zelenej značke zo Starého Smokovca okolo Zamkovského chaty. Vychádzkovým tempom vám to do výšky 2 015 m n. m. bude trvať 3,5 hodiny. Ak si trúfate na náročnejšiu trasu (pri ktorej treba počítať so sezónnou uzáverou), prístup zo severu, z Tatranskej Javoriny, sa ponúka ako ideálna možnosť v trvaní cca 5 hodín a 20 minút. V cieľovom bode sa vám naskytne výhľad na známe vrcholy i Spišské plesá.

Česká turistka Ľudmila prišla z Prahy na párdňový výlet. Vzišla z neho láska, ktorá bola natoľko silná, že Ľudmila zanechala mestský život i vtedajšieho muža a presťahovala sa do hôr. Spolu so Štefanom žili v Téryho chate, kde sa postupne začali rodiť myšlienky o ich vlastnom dome na bývanie a rekreáciu. V roku 1943 sa im tento sen splnil a prijali prvých návštevníkov. V chate v Malej Studenej doline vytvorili osobitú a príjemnú atmosféru, čo bolo dôvodom, že v nej bolo vždy plno a živo. Napriek ťažkému vojnovému obdobiu vybudovali v Tatrách prostredie lákajúce turistov. Chata nemala oficiálny názov, ale ľudia ju prirodzene volali Zamkovského chata.

Zaujímavô

Zamkovskí sa starali o azyl niekoľkých politicky a rasovo prenasledovaných priateľov a známych. Ukrývali i príslušníkov finančnej stráže, ktorí bojovali v Slovenskom národnom povstaní.

Vášnivý turista s množstvom prvovýstupov

Zamkovský sa začal venovať horolezectvu krátko po príchode do Tatier, na Valentkovej a Svinici, dokonca pri ňom za zimných podmienok využíval aj lyže. Radil sa so skúsenými horolezcami. Mal za sebou 49 prvovýstupov, z toho 12 zimných. Prechádzal trasami: Zamarla Turnia, Druhý Mních, Vysoká, Ostrá veža, Dračia hlava, Snežná kopa, Hrubá veža, Bradavica, Kupola, Slavkovský štít, Divá veža, Ostrý štít, Javorový štít, Široká veža, Malý Ľudový štít, Pyšný štít, Východná Vidlová veža a Lomnický štít.

Tretia stopa: Dračia hlava

Malá a Veľká Dračia hlava ponúkajú nádherný výhľad na Zlomiskovú dolinu, avšak len pre horolezeckých nadšencov. Prístup na hrebeňový Dračí štít siahajúci až do výšky 2 523 m n. m. je totiž zdolateľný iba lezeckými cestami. Vrchol horolezeckých úsekov patrí k najfotografovanejšej skupine slovenských štítov zvanej Koruna Tatier. Opradený je povesťou, podľa ktorej žil vysoko nad zlomiskami drak. Keď sa mu zunovalo pojedanie dobytka, zameral sa na krásne devy. Zúfalá matka unesenej dievčiny z podtatranských Mengusoviec nabrala odvahu a vybrala sa do hôr skoncovať s ním: „Zaklínam ťa kamennou kliatbou, aby si už nikdy nerobil zlo ľuďom!“ Zubatý hrebeň, ktorý vybieha z Vysokej, je podľa príbehu skameneným drakom a Dračie pleso pozostatkami sĺz šťastia odvážnej matere a jej krásnej dcéry.

Štvrtá stopa: Slavkovský štít

V nadmorskej výške 2 452,4 m sa týči mohutný štít Vysokých Tatier. Hrebeň štítu oddeľuje Velickú a Veľkú Studenú dolinu. Trasa naň je stredne náročná a zdĺhavá, turistami bežne označovaná za nekonečnú. Túra po modrej značke a s prevýšením takmer 1 500 m sa začína v Starom Smokovci. Výstup trvá 5 hodín a 15 minút, zostup 3 hodiny 50 minút. Nezabudnuteľný výhľad na všetky svetové strany, Gerlachovský štít a Bradavicu však nepochybne stojí za celodennú námahu.

Najčastejšími horolezeckými partnermi Zamkovského boli Poliaci Jan Sawicki a Stanislav Motyka, u nás to bol židovský lekár Zoltán Brüll. V roku 1934 získal Štefan oprávnenie byť horským vodcom a podarilo sa mu dokončiť aj lyžiarske skúšky. Nesprevádzal za peniaze, robil to nezištne. Bol spoľahlivý pomocník a radca, veľmi obetavý a ochotný záchranár, ktorému môžeme pripísať i zásluhy na neskoršom založení profesionálnej Horskej záchrannej služby.

Piata stopa: Lomnický štít

Lomnický štít alebo Dedo, ako ho ľudovo prezývali, nesie prvenstvo v návštevnosti medzi tatranskými štítmi. Je to predovšetkým vzhľadom na dostupnosť, ktorú mu zaručuje lanovka z Tatranskej Lomnice. Ňou sa dostanete k Skalnatému plesu, prestupnej stanici na Lomnický štít. Ak by ste naň chceli vyjsť z Lomnického sedla, môžete tak urobiť iba v sprievode horského vodcu. Vo výške 2 634 m n. m. sa vám ukáže očarujúci výhľad, napríklad na Belianske Tatry, a pri dobrej viditeľnosti aj na Tri koruny v Pieninách.

Zamkovského klientmi pri sprevádzaní túrami boli najmä Slováci a Česi, Poliaci, Maďari, Nemci, Angličania či Holanďania. Niet sa čomu čudovať, že klientela bola rôznorodá, veď slovenská príroda je nádherná. Ako správca chaty mal Zamkovský možnosť spoznať mnohých vynikajúcich a zdatných horolezcov. Mal medzi nimi mnoho priateľov, s ktorými si navzájom pomáhali, radili a podnikali výstupy (prevažne úspešné, ale bolo i zopár neúspešných). V roku 1934 sa Zamkovský a Sawicki pokúsili vyliezť Klimkovským komínom na Zadné Javorové sedlo z Javorovej doliny. O svoje pokusy sa niekedy podelil v poľskom časopise Taternik, kde o ňom veľa písali.

Šiesta stopa: Javorová dolina

V bezprostrednej blízkosti Belianskych Tatier si môžete do sýtosti vychutnávať nádhernú prírodu s lesnatým terénom prechádzajúcim do kosodreviny. Severná strana Vysokých Tatier má množstvo vedľajších dolín a tiež jediné krasové jazerá v tejto oblasti. Nad ústím 8 km dlhej doliny sa nachádza prírodná geologická expozícia s náučnými panelmi, lavičkami a prístreškom Podmuráň. Trasa so zelenou značkou a štartom v Tatranskej Javorine vedie okrem iného pozdĺž potoka Javorinka. Prístupná je aj v podobe bezbariérového turistického chodníka s dĺžkou 1,9 km.

Znárodnenie chaty a vyhnanie z Tatier

V roku 1948 sa život Štefana a jeho rodiny obrátil naruby. Po vojne boli s manželkou vyhostení z chaty, a aby toho nebolo málo, znárodnili im ju. Nemohli v nej pôsobiť ani len ako zamestnanci, a to napriek tomu, že samotné spravovanie im išlo na výbornú. Spoločnosti boli prezentovaní ako kapitalistickí vykorisťovatelia a nepriatelia. Stalo sa to v podstate zo dňa na deň. Vo Vysokých Tatrách už nemohli ani žiť, ani pracovať. S pani Zamkovskou a malou dcérkou Zdenkou z donútenia opustil milované územie.

Zaujímavô

Keď Zamkovského označili predstavitelia totalitného režimu za triedneho nepriateľa a odobrali mu chatu, zmenili aj jej názov. Premenovali ju na Chatu kpt. Nálepku. Akékoľvek prepojenie s pôvodným majiteľom bolo nežiaduce. Domáci turisti a horolezci ju však naďalej prezývali Zamka.

Rodina sa v tom čase usadila pri jazere Počúvadlo a o pár rokov nato získala byt v Banskej Štiavnici. Do Tatier sa už nikdy nevrátili. Štefan tu spravoval chatu a neskôr si našiel prácu na čerpacej stanici. Optimizmus, ktorým predtým oplýval, sa z jeho života vytratil a krivda, ktorú v srdci cítil, sa podpísala na jeho zdraví. V roku 1961 zomrel ako 54-ročný na náhlu cievnu mozgovú príhodu. Mnohí však považujú za skutočný dôvod úmrtia smútok a žiaľ za Tatrami. Na pohrebe sa bez oficiálneho súhlasu vedenia zúčastnili aj členovia Horskej služby, ktorí so sebou priniesli veniec z kosodreviny nazbieranej neďaleko jeho vysnenej chaty.

Manželka Ľudmila to nemala ľahké, ale odolávala. Pracovala ako sprievodkyňa v autobusoch, neskôr odišla do Bratislavy za dcérou. Hoci „o chate v Tatrách“ nechcela ani počuť, dočkala sa ešte počas života zadosťučinenia. Po Nežnej revolúcii bola na základe reštitučného zákona chata vrátená Zamkovského potomkom – dcére Zdenke a vnukovi Stanislavovi Tichému. Zároveň nadobudla pôvodný názov po svojom staviteľovi.

Zamkovského chata žije dodnes

Zamkovského chata bola postavená pod Lomnickým hrbom v ústí Malej Studenej doliny, ktorú dodnes navštevuje nespočetne veľa turistov. Opodstatnene, naše krásne Tatry sú vždy skvelým tipom na výlet. Chata leží v nadmorskej výške 1 475 m, na čistinke, ktorá časom obrástla lesom. Väčšinu prác vykonal sám Štefan s pomocou priateľov a od tých čias až dodnes si zachovala originálny ráz. Intenzívny dojem je citeľný práve preto, že ju spolu s manželkou postavil a spravoval s láskou. S láskou k turistike, k horám, k ľuďom, k Tatrám.

Siedma stopa: Zamkovského chata

Do Zamkovského chaty môžete prísť nasledovaním červenej značky z Hrebienka či zo Skalnatého plesa alebo vydaním sa po zelenej trase od Téryho chaty. Súčasná majiteľka a chatárka Jana Kalinčíková udržiava prirodzenú atmosféru chaty. Túto obľúbenú turistickú zastávku a jej priestory zveľadila do podoby, ktorá pôsobí príjemným a aj naďalej útulným dojmom. Interiér nedotvára iba obľúbený prírodný materiál, ale i zaujímavé fotografie z histórie. Zachytávajú Štefana Zamkovského s rodinou a tiež práce na stavbe chaty. Zamka vás privíta celoročne.

Štefan Zamkovský získal povesť spoľahlivého spoločníka pri sprevádzaní po tatranských horách. Napokon, in memoriam si vyslúžil strieborný odznak vodcu I. triedy Horskej služby. Dôveryhodnosť ho charakterizovala počas celého života, a to aj navzdory nepriaznivému osudu, ktorého sa v jeho milovaných Vysokých Tatrách dočkal. Bol viac ako jedným z najúspešnejších horolezcov a horolezeckých vodcov. Zanechal nám odkaz v podobe kultovej chaty, ktorá aj po mnohých rokoch ukrýva zvláštne kúzlo. Stala sa symbolom tatranskej turistiky i miestom, ktoré nesie napriek minulosti, ale aj vďaka nej prívlastok srdečné.

Oduševnenosť, radosť, ale aj zármutok a intenzívne spomienky na pôvodného majiteľa – tieto pocity sú iba zlomkom toho, prečo je Zamkovského chata v očiach návštevníkov jedinečná.

Navštívili ste Zamkovského chatu alebo inú turistickú chatu vo Vysokých Tatrách? Poznali ste tento príbeh? Podeľte sa s nami v komentároch.