Krátky slovník slovenského jazyka obsahuje okolo 60 000 heslových slov, ktoré tvoria jadro slovnej zásoby. Keď k tomuto číslu pripočítame najrôznejšie nárečové či historické slová, termíny, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme prekročili milión. Deň čo deň bežný, priemerný človek použije okolo 2 000 slov (ženy o 45 % viac) bez toho, aby vôbec premýšľal nad tým, či tieto slová ešte pred 200 rokmi vôbec existovali v takejto podobe. Nie je to tak dávno, čo naši predkovia rozprávali biblickou češtinou, bernolákovskou slovenčinou, neskôr štúrovčinou.
Prvenstvo si držalo „píš, ako počuješ“
Prvou kodifikovanou spisovnou slovenčinou bola bernolákovčina, o ktorej vznik sa zaslúžili Anton Bernolák, Juraj Fándly a Ján Hollý. Základom nového spisovného jazyka bolo trnavské západoslovenské nárečie a hlavnou zásadou bolo očistenie od češtiny.
Pyšnô
Bernolák kodifikoval slovenčinu dielom Gramatica Slavica v roku 1790, ku ktorému doplnil aj zbierku ľudových prísloví. Dlhé roky však pracoval na ešte väčšom diele. Tým bol Slovník slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský (Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí). Vydania sa však nedočkal. Svetlo sveta uzrel slovník vďaka kanonikovi Jurajovi Palkovičovi až 12 rokov po smrti samotného Bernoláka.
Práve bernolákovčina začala éru „píš, ako počuješ“, ktorú by v určitých prípadoch uvítal i dnes takmer každý z nás. Z jazyka sa totiž odstránil ypsilon a mäkkosť spoluhlások ď, ť, ň, ľ sa vždy označovala mäkčeňom. Zmena oproti dnešku bola aj v písmene v, ktoré sa písalo ako w (Slowáci), prípadne spoluhláska j bola nahradená písmenom g (pragem).
Miľí Slowáci! Chceťeľi mať, w budúcich Stoľetách našého Národu chwáľiťebné, a pamatľiwé Méno, pre toto, a pre Sláwu geho, ešč wás gednúc láskawe, srdečne napomíním: podľa možného Spúsobu dopomahagťe k Tlačeňú našínskích Kňích, gako gá wám s túto mogú Prácú, a Radú dobre pragem, tak wi z wašého Srdca mogému zdrawí…
(J. Fándly: Piľní domajší a poľní hospodár, jazykovevzdelavanie.sk)
Nová podoba jazyka sa zrodila v Uhrovci
Politik, novinár, básnik a jazykovedec Ľudovít Štúr, ktorý stojí za štúrovčinou, prišiel na svet v Uhrovci ako druhorodený syn z piatich detí; pokrstený bol deň po narodení v evanjelickej viere. Ľudovítov otec Samuel bol váženým učiteľom, ktorý prišiel z Trenčína, aby v Zay-Uhrovci (pôvodný názov) vyučoval. Hurbanovo svedectvo hovorí, že bol „muž učený, charakteru vážnosť a úctu vymáhajúceho na každom, kto zblížil sa jemu“.
Prvá stopa: rodný dom v Uhrovci
Malá dedinka Uhrovec leží na západnom Slovensku pod vrchom Rákoš. Okrem zrúcaniny hradu z 13. storočia sa v obci krčí sprvoti nenápadná národná kultúrna pamiatka – rodný dom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Pri 150. výročí narodenia Štúra sa v dome otvorila expozícia venovaná jeho životu, dielam a odkazom. V dome pribudla o niekoľko rokov pamätná izba Alexandra Dubčeka, ktorý sa narodil v tomto dome 106 rokov po Štúrovi.
Na ich rodnom dome dnes visí tabuľa, ktorá je spomienkou na Štúrove činy:
„On zobudil zo sna národ svoj
a zoral úhor neúrodný,
ku cti priviedol jazyk rodný
a šiel za rodu spásu v boj.
On padol – ale zvíťazil.
On zomrel – aby večne žil.“
Prvé roky študentských čias strávil Štúr v otcovej škole sídliacej v rodnom Uhrovci. Už v mladom veku odišiel do cudziny. V Rábe (Győr) navštevoval nižšie gymnázium. Inteligentný obdivovateľ antického umenia Štúr sa stal veľkým priaznivcom profesora Leopolda Petza, ktorý bol pôvodom Slovák. Viedol teda svojich študentov aj k poznávaniu diel od slovenských autorov, čím prebudil v budúcom jazykovedcovi lásku k slovanskému svetu. Po dvoch rokoch viedla jeho cesta späť na Slovensko – do Bratislavy na evanjelické lýceum.
Druhá stopa: Evanjelické lýceum v Bratislave
Lýceum pozostáva z novej budovy na Konventnej ulici č. 13 a zo starej budovy na tej istej ulici s číslom 15. Od roku 1961 je národnou kultúrnou pamiatkou a je sídlom Literárnovedného ústavu SAV. Na fasáde budovy nového evanjelického lýcea na rohu ulice susediacej s Lýcejnou je umiestnená pamätná tabuľa venovaná 67 významným študentom navštevujúcim školu v minulosti. Medzi menami nájdete Ľudovíta Štúra aj Milana Rastislava Štefánika. O povznesenie lýcea na vyššiu úroveň sa zaslúžil bývalý rektor Matej Bel.
Keď začal Štúr vstávať
Lýceum nemalo v Uhorsku obdobu. Bolo jedinou vyššou strednou evanjelickou školou s katedrou reči a literatúry česko-slovenskej. Prednášalo sa v biblickej češtine, jazyku evanjelických vzdelancov. Pokročilý vek profesora Palkoviča, ktorý viedol katedru, mu neumožňoval prednášať v takom rozsahu, ako by sa patrilo. Študenti teda založili samovzdelávací spolok Spoločnosť česko-slovenská, ktorého úlohou bolo aktívne vzdelávanie v rodnej reči, gramatike, dejinách Slovanov. Člen a neskôr aj predseda Štúr inicioval s úmyslom hlbšieho národného povedomia vychádzku na Devín, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie akcie spoločnosti.
Tretia stopa: výstup na Devín
Nad sútokom Dunaja a Moravy na vysokej skale stojí zrúcanina gotického hradu Devín z 9. storočia. Rozsiahly hradný areál tvoria zakonzervované múry, lúky, 60 metrov hlboká studňa aj dodnes stojace vežičky. Na múre jedného z renesančných palácov je pribitá pamätná tabuľa odhalená pri príležitosti stého výročia vychádzky štúrovcov na Devín.
Mládež si na vlastenecké výlety vyberala miesta, ktoré sa spájali s významnými obdobiami národnej histórie. Devín sa stal symbolom národnozjednocovacieho hnutia práve vďaka cyrilo-metodskej misii. Keď skupina mladých štúrovcov vystúpila na hrad, spoločne recitovali:
Děvín, milý, Děvín, hrade osiralý,
povězže nám, kedy tvoje hradby stály?
Moje hradby stály v časech Rastislava:
on byl vašich otcu, on mých hradeb sláva.
Sláva, moje sláva, kdeže spočítavaš?
Ah, darmo, Větříčku, prachy jen rozsívaš!
Po recitáciách básní a spevov si účastníci zvolili svoje slovanské mená. Štúr prijal meno Velislav, Jozef Hurban meno Miloslav, Jonáš Záborský si vybral meno Bojislav. Potom spoločne prisahali vernosť slovenskému národu. Priebeh výletu spoločne so Štúrovými slovami a myšlienkami spísal Jozef Miloslav Hurban v diele Ľudovít Štúr.
Štúr sa stal na lýceu Palkovičovým nasledovníkom. Vyučoval českú a poľskú gramatiku a dejepis. Keď sa vystupňovala nespokojnosť študentov so školským senátom, boli zakázané všetky študentské spolky v Uhorsku. Časť vzdelávacej náplne bývalej Spoločnosti česko-slovenskej preto Štúr zakomponoval do svojich prednášok. V 24 rokoch sa vybral do Halle študovať na univerzitu teológiu. Po návrate do Uhorska sa pokúšal o opätovné prijatie na lýceum na svoje pôvodné miesto.
Boj za našu pýchu – spisovnú slovenčinu
Biblická čeština bola jazykom evanjelikov a katolíci zas využívali bernolákovčinu. Jazyk evanjelikov sa však stával čoraz nezrozumiteľnejším pre Slovákov, preto Štúr v liste Palackému žiadal o jednotný československý jazyk, ktorému by ľudia lepšie rozumeli. Keďže českí lingvisti odmietli ústupky pri tvorbe jazyka, Štúr sa rozhodol pre zjednotenie jazyka katolíkov a evanjelikov vo forme spisovného slovenského jazyka. Dňa 11. júla 1843 sa Štúr stretol s Hurbanom a Hodžom v Hlbokom na Hurbanovej fare, aby sa dohodli na kodifikácii novej slovenčiny.
Štvrtá stopa: fara v Hlbokom
Fara v Hlbokom sa stala príchodom Hurbana miestom schôdzok národovcov. Na počesť významného stretnutia, na ktorom sa uzákonila slovenčina, je dnes na múre fary pamätná tabuľa s textom: Tu sa schádzavali a radievali o národnom, kultúrnom a sociálnom prebudení a pozdvihnutí slovenského ľudu Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža. V dňoch 11. – 16. júla 1843 sa uzniesli na uzákonení spisovnej slovenčiny a v auguste r. 1844 na založení spolku Tatrín. Okrem tejto tabule pribudla ešte jedna, ktorá hovorí o tom, že na tejto fare sa neskôr narodil politik a spisovateľ S. H. Vajanský.
Rozhodnutie o stmelení Slovákov malo význam nielen v duchovnom, ale aj v politickom živote, keďže jednotným kodifikovaným jazykom položil základy celkovej národnej obnovy. Hlásal, že každý kmeň potrebuje svoj vlastný život a jazyk.
Základom slovenčiny sa tentoraz stala stredoslovenčina; Štúr považoval za najčistejšiu podobu slovenčiny práve tie nárečia, ktoré pochádzali spod Tatier. Tiež boli bohaté na slová a mali svoju tradíciu. Zásady rozpísal v diele Náuka reči slovenskej, vydanom v roku 1846 v Tatríne, a v kodifikačnom diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Slovenčinu si autori bránili v časopise Slovenskje národnje noviňi s prílohou Orol tatránski.
Pravopis zostal fonologický, tak ako to bolo pri bernolákovčine. Zo skupiny mäkkých spoluhlások ď, ť, ň, ľ vynechal ľ, považujúc ho za zbytočné. Namiesto ä sa využívalo e, no najväčšia zmena nastala v písaní dvojhlások. Bernolák využíval ie a ô ako ge a uo, Štúr zas určil, že dvojhlásky ia, ie, ô sa budú písať ako ja, je, uo. Pribudli dlhé spoluhlásky ĺ a ŕ. Hlavnou myšlienkou bolo čo najviac očistiť jazyk od cudzích slov. Veľké písmená sa používali na zvýraznenie vážnosti a úcty (napr. Vlasť) a minulý čas sa tvoril pomocou u (mau, robiu).
Slovensko mladuo! Roďisko moje,
Aj mohila mojich kosťí!
V ťebe mám pekních obrazou dvoje,
A dvoje velkých lúbostí! –
Jako je krásna tá moja ďeva,
Aká k tej lúbosť vo mňe horjeva,
Tak ti a k ťebe, Otčina!
Jako tis pekná, krajina moja,
Jako mlaďistvosť milá mi tvoja,
Tak pekná, milá Marína!
(Úryvok z básne Marína od Andreja Sládkoviča, snd.sk)
Štúrovo pôsobenie za hranicami jazykovedy
Svoje národné postoje Štúr obhájil na pôde uhorského snemu. V dôsledku silnejúcej maďarizácie boli po roku 1848 sformulované Žiadosti slovenského národa, ktorých úmyslom bolo zrovnoprávnenie Slovákov a Maďarov. Štúr zvolal slovanský zjazd do Prahy, ktorého sa zúčastnil napriek komplikáciám s vydaním zatykača. Na tomto mieste sa predstavitelia slovanských národov snažili vyriešiť čoraz zložitejšiu situáciu s utláčaním. V tom istom roku vznikla vo Viedni Slovenská národná rada, vyhlásená za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a zároveň neposlušnosti voči maďarskej vláde. Štúr, Hodža a Hurban sa stali jej politickými vodcami. Vyvrcholením bola výzva do ozbrojeného povstania za vydobytie národných práv.
Séria osobných tragédií
Po neúspešnej výprave, zamietnutí vydávania slovenských politických novín či znovupovolenia Tatrína aj po smrti otca a brata sa Štúr presťahoval do Modry, aby sa postaral o sedem detí svojho zosnulého brata.
Piata stopa: Schnellovský meštiansky dom
Počas svojho pôsobenia v Modre žil Štúr v prenájme v dome na Štúrovej ulici 192/81. Na dome je dnes pribitá pamätná tabuľa, umiestnená na podnet Matice slovenskej.
Šiesta stopa: Štúrova lavička
V modranských lesoch sa nachádza miesto, kam sa Štúr chodieval prechádzať počas svojho pôsobenia v Modre. V minulosti bol na mieste lavičky umiestnený pamätník rovnakého tvaru, ten však bol neskôr zničený a nahradený. Bohužiaľ, aj aktuálny pomník je zdevastovaný. Dostanete sa k nemu po trase značenej modrou farbou, ktorá sa končí až na Veľkej homoli.
Jeho život v Modre neustále znepríjemňovala a sťažovala polícia. Dva roky po smrti otca a brata si prišla smrť aj po jeho matku a duchovnú priateľku Adelu Ostrolúcku. Netrvalo dlho a sériu týchto tragédií ukončila jedna jeho najosobnejšia – 22. decembra 1855 sa Štúr zúčastnil poľovačky, na ktorej sa počas preskakovania potoka nešťastne postrelil do stehna.
Siedma stopa: Šnaudy
Miesto osudného postrelenia Štúra sa nachádza smerom z Modry do Šenkvíc v chotárnej časti Šnaudy. Pôvodná tabuľa bola obnovená a dnes môžeme na jazykovedca a kodifikátora spomínať v areáli s lipou a pomníkom s vyrytým epigramom: „Bíla snad si bila, když Modrou se nazýváš, černou, zdá se mi, sloužiti mi ješte budeš.“
Ľudovít Štúr zomrel 12. januára 1856 vo veku 40 rokov. Posledné tri týždne svojho života strávil v meštianskom dome, tzv. Emreszovskom. Po poľovačke sa snažil na tomto mieste vyliečiť, napokon však podľahol. Mnohí špekulujú o úmysle samovraždy alebo vraždy, tak ako to v prípade podobných osobností býva. Sú to však len nepodložené konšpirácie.
Ôsma stopa: Emreszovský meštiansky dom
V Modre, v dome na Štúrovej ulici 285/84, ležal Štúr posledné tri týždne svojho života. V izbe, v ktorej jeho telo bojovalo s ranou, bola pôvodne pamätná izba sprístupnená vďaka modranským vzdelancom pri príležitosti stého výročia Štúrovho úmrtia. V dome je od roku 2006 umiestnené Múzeum Ľudovíta Štúra. To pôvodne zriadil Ústav slovenskej literatúry SAV na modranskej radnici.
V úmrtnej matrike sa spomína: „Dne 22ho Decemb. 1855 na polovce, příkopu jakovausi přeskočiti chteje, padl a v pádu ručnici tak nějak nešťastlivě potrhl, že mu vypálila a stěhenní kost prostřelila; následkem čehož, po velkých bolestech a mnohém krvácení vyšioloženého dne, pokojne skonal.“ (Zdroj: sk.wikipedia.org) Pohreb viedli farár z Modry Daniel Minich a Štúrov priateľ Jozef Miloslav Hurban.
Deviata stopa: Štúrov hrob
Štúrov hrob sa nachádza na Evanjelickom cintoríne v Modre. Náhrobný pomník bol prvým, ktorý bol postavený na počesť Štúra. Súčasťou je socha Slovenská jar. Odhalenie pamätníka pripravilo miesto posledného odpočinku na slávenie 150 rokov od Štúrovho narodenia.
Meno Ľudovíta Štúra zostalo v našich mysliach a histórii zapísané veľkými písmenami. Štúrov hrob, Schnellovský meštiansky dom, Emreszovský meštiansky dom, Štúrova lavička v Holombeckej doline, pamätník v časti Šnaudy a pamätná tabuľa umiestnená na budove modranskej fary, kde pôsobil jeho brat Karol a kam sa neskôr uchýlil aj Štúr, boli vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Modranské objekty nesú spoločný názov Súbor kultúrnych pamiatok s priamym vzťahom k osobnosti Ľudovíta Štúra v Modre. Dodnes môžeme natrafiť na mnoho sôch a ďalších pamätných tabúľ, ktoré sú venované pamiatke nášho rodáka.
Ľudovít Štúr a jeho stúpenci sú významnými predstaviteľmi slovenského národa a veľmi dôležitou súčasťou našich dejín, ktorých priebeh značne ovplyvnili. V jednote a spoločnej vízii obohatili našu literárnu kultúru, zjednotili myšlienky svojbytnosti národa a položili základy dnešného jazyka. Priniesli inšpiráciu, ako zotrvať a veriť v národ, veriť v slobodu, mať nádej a burcovať sa ku skutkom a k spoločnému upevneniu. Poznáte aj vy niektoré ďalšie pamätníky venované Štúrovi? Podeľte sa s nami v komentároch.
